Krutosť Rimanov sa nikde neukázala takým výrazným spôsobom ako pri hrách v amfiteátri. „ niekto by mohol naše gladiátorské hry považovať za kruté a neľudské,“ píše Cicero, „ a ako sa dnes konajú, snáď také sú. Ale keď zločinec so šabľou v ruke zápasí o život, pre uši by sa snáď našla lepšia škola, čo učí znášať bolesť a smrť, nie však pre oči.“ Tento vysoko vzdelaný človek s dobrým umeleckým vkusom považoval ako konzul za celkom prirodzené, že jeho legionári zmasakrovali celú posádku dobytej pevnosti. Rimania už v mladosti navykli pohľadu na krv, myšlienke na smrť a utrpenie a zvykli si im nedotknuto prihliadať.
Ukrutnosť a pohŕdanie životom bolo takmer neoddeliteľné od životného pohľadu rímskej vládnucej triedy. Otrok vydaný svojmu pánovi napospas musel znášať najkrutejšie tresty, podstúpiť aj smrť ak to jeho pán uznal za vhodné.
Gladiátorské hry, ktoré sú ďalším svedkom o ukrutnosti Rimanov , boli náhradou ľudských obetí, ktoré prevzali od Etruskov.

Výrazným rysom v živote etruských miest boli verejné hry. Mali náboženský charakter a boli súčasťou kultu. Významnú úlohu v živote Etruskov bola služba mŕtvemu, preto boli poriadané k úcte bohov, ale zrejme aj k ucteniu pamiatky zosnulých príslušníkov aristokracie. Najvýznamnejšia náplň boli rôzne druhy fyzických aktivít- tanec, zápas box, beh, hod diskom a oštepom, skok, plávanie, skoky do vody - námety, ktoré sú mnohokrát znázornené na náhrobných nástenných maľbách , na vázach, na reliéfoch, na množstve neveľkých bronzových soškách, na úžitkových predmetoch. Väčšina z nich pochádza zo 6. St. p.n.l. V roku 1958 bola v tarquinijskej nekropili objavená hrobka s maľbami výhradne športových výjavov( bola pomenovaná ako „ hrobka olympijských hier“). V inej hrobke – „ hrobe opice“ je zachytený zápas práve v okamžiku, keď jednému zo zápasníkov sa podarilo svojho súpera prehodiť a mrštiť o zem. Zápas je znázornený aj na nástennej maľbe v „hrobke augurov“ v Tarquiniích. Časté sú aj sošky zápasiacich mužov a od 3. St. aj mužov zápasiacich so ženami. Vedľa závodných hier športového charakteru boli pri slávnostiach predvádzané rôzne druhy skutočných zápasov a súbojov. Aktérmi pri nich boli vojnoví zajatci. Títo zajatci boli spočiatku zabíjaní ako je tomu v ranných fázach všetkých kultúr. Po skončení boja boli obetovaní v rámci pohrebných rituálov k ucteniu pamiatky mŕtvych etruských bojovníkov.

Motív ľudských obetí sa objavuje na etruských vázach a latinský autori sa tiež zmieňujú o obetovaní niekoľkých sto vojnových zajatcov. Zabíjanie zajatcov sa stalo určitou formou zábavy ako o tom svedčí Hérodotova správa, že Etruskovia, keď po bitke u Alalie zajali veľké množstvo nepriateľov, vyviedli ich von z mesta a ukameňovali.

Postupne boli namiesto jednoduchého zabíjania zajatcov usporiadavané ktoré zrejme predchádzali ich usmrteniu a rozširovali program verejných slávností o dramatické a atraktívne divadlo. Tieto súboje poskytovali pre úspešných aktérov aj určitú šancu na prežitie. Pri súbojoch boli aktérom ponechané ich zbrane- oštepy, šípy, dýky, meče. Na reliéfoch či maľbách sú aktéri pokrytí ranami a zaliati krvou, vzájomne si zasadzujú smrteľné rany. Tieto motívy sa objavujú predovšetkým v Campanii a Lucanii. Významnou súčasťou etruských slávností boli rôzne formy hier so zvieratami. V niektorých prípadoch sú zvieratá znázornené vo vzájomnom súboji, ktorí je riadený špeciálnymi dozorcami. Časté sú aj však zápasy človeka so zvieraťom. V hrobke v Tarquiniích ( v „ hrobke s býkmi ) sú obrazy býkov a ľudských postáv. Vysvetlenie scény je neisté, ale nie je vylúčené, že išlo o zápas s býkmi. Motív muža zápasiaceho s býkom sa objavuje aj na etruských trojnožkách. V „hrobe olympískych hier“ je zachytený súboj medzi slepým mužom a divokým zvieraťom, ktoré ho trhá na kusy. Zvláštnu formu zápasu človeka so zvieraťom zachycuje scéna z „hrobky augurov“. Na scéne je znázornený maskovaný muž s bradou, ktorý je spodobnený aj v iných hrobkách a volá sa Fersu. Je oblečený do krátkeho červeného kabátca , krátkych nohavíc a na hlave má kapiu napodobňujúcu frýžsku helmu. Chrbtom k nemu stojí druhý muž. Má iba bedernú pásku okolo bokov a hlavu zahalenú látkou alebo kožou. Proti nemu sa vrhá pes. Muž s ním musí zápasiť poslepiačky a obmedzený v pohybe. V pravej ruke má kyjak, no nemôže s ním voľne hýbať- okolo zápästia má uviazaný povraz, ktorý tvorí slučku okolo jeho ľavej nohy. Druhý koniec povrazu drží v ruke Fersu, ktorý tak môže obmedzovať pohyb zápasníkovej ruky a poprípade podtrhnúť jeho nohu. V druhej ruke drží Fersu iný povraz, ktorý je pripevnený k obojku útočiaceho psa a dáva mu možnosť povzbudzovať jeho ochabujúcu bojovnosť. Fersu vystupuje na maľbe ako organizátor starajúci sa o nezhasínajúcu dramatickosť tohto súboja.

Aj s týmto rysom sa stretávame u Rimanov, pod názvom venatio.

Podľa Etruskej viere , smrť neznamenala koniec jestvovania, bol to len prechod do inej formy bytia. Pre svojich mŕtvych stavali príbytky- tumuly, z ktorých vznikali celé mestá mŕtvych- nekropoly. Práve tu sa stretávame prvý raz na Apeninskom polostrove s pochmúrnym zvykom, z ktorého neskôr vzniklo rímske gladiátorstvo, „ boj pri márach“, munerá. Nevie sa presne, kedy Rím prevzal tento zvyk medzi vlastné náboženské obyčaje. Zo starého obdobia nie sú žiadne písomné Podľa rímskej tradície boli prvé gladiátorské hry usporiadané v roku 264 pnl. Pri pohrebe Decima Iunia Pery. Jeho dvaja synovia postavili údajne proti sebe na fóru Boariu tri gladiátorské dvojice, aby na počesť zosnulého viedli zápas na život a na smrť. Je však pravdepodobné, že ako súčasť pohrebného obradu boli známe už skôr. Stredobodom bolo blaho zosnulého a nie predvádzania bohatsva, či slávy.
Koncom 3, a počas 2. St. p.n.l. znamenali numerá pre Rimanov vítanú zmenu v ich jednotvárnom živote. Rímska bohatá šľachta nedokázala odolať pokušeniu ukázať celému svetu svoju moc a bohatstvo práve bojmi na život a na smrť na počesť mŕtvych. V 216 p.n.l. už bojovalo 44 gladiátorov, 200 p.n.l. 50 a v roku 183 p.n.l. už 200 gladiátorov. Pretože hry takéhoto rozsahu sa predĺžili na niekoľko dní, prilákali množstvo divákov. Tí však už neprichádzali len preto, aby si uctili zosnulého, ale aby si nenechali újsť krvavé divadlo.
S masou divákov sa menil aj charakter hier. Ľudská obeť, pôvodne vnímaná ako náboženský obrat sa zmenila na ľudovú slávnosť a zábavu.

Spravodlivé obete bohom, škola charakteru, osvojovanie cudzieho vojnového umenia, popravy, to boli ,,munera“ v ospravedlňujúcich očiach Rimanov.Pre ostatných, pre plebs „ munera“ sú iba hrou, predstavením, ktoré vie vyvolať v dave mocný pocit: hrôzu. Tento pocit nepremohli ani storočia kultúry, v niektorých prípadoch ani dnešné časy, ani morálka založená na láske, čo rozkvitla ako krvavý kvet práve v krutej aréne, ktorá bola jej najväčším nepriateľom. Rím nepozná vlastne „ charitas“ , nechce a nemôže ju pochopiť, preto morálka sa tu rovná spravodlivosti: a v „munera“ bojujú gladiátori skoro vždy rovnakými zbraňami: veď každý má rovnakú možnosť vyviaznuť vlastnou odvahou, bojovnosťou, čiže vypätím vlastností muža- bojovníka. Každý boj je pre gladiátora skutočným bojom a Riman občan- vojak, čo sa často zúčastnil takýchto bojov, žiada, aby sa v aréne amfiteátra vojna nehrala, ale aby tu bola skutočná vojna, aby sa neprelievala zafarbená vodička, ale ozajstná červená krv.

Nie je teda nič zvláštneho na tom, že táto pre nás nepochopiteľná morálka sa preniesla i na preteky kvadríg a prejavuje sa tu nielen v logickom hesle „ nech zvíťazí lepší“ , ale aj v nehumánnom „ za každú cenu“.

Po prvý raz usporiadal gladiátorské hry (munus gladiatorum) s politickým zámerom veľký tribun ľudu Gaius Semronius Gracchus roku 122 pnl. Na foru romanu, kde dali mestskí úradníci postaviť dočasné drevené tribúny, aby mohli miesta prenajímať. Tieto tribúny nechal Gracchus strhnúť aby mohla zápasom prihliadať aj chudina, ktorá si nemohla zakúpiť vstupenky. Postupne sa začali gladiátorské zápasy využívať na politické účely a boli úplne oddelené od pôvodného kultu mŕtvych. Podnetom boli pravdepodobne dramatické udalosti v 105 p.n.l., kedy do juhofrancúzskych provincií prenikli germánske kmene Kimberov a Teutónov. Porazili dve mnohopočetnejšie rímske armády a tak v Ríme nastal strach a panika. Keď po prechode Germánov cez Alpy sa obavy ešte zvýšili, vládnucí konzuli Publius Rutilius Rufus a Gaius Namlius pokladali za nevyhnutné pripomenúť občanom staré vlastenecké cnosti, ktorým Rím vďačil za svoj vzostup a veľkosť- duševnú rovnováhu v nešťastí, chladnokrvnosť, pohŕdanie smrťou, disciplínu a tvrdosť voči sebe i voči nepriateľovi. Najali na štátne trovy elitu rímskych gladiátorov, majstrov šermu, ktorí ukazovali ako zomrieť smrťou pravého Rimana. Či krvavé divadlo splnilo očokávani tých, ktorí ho objednali, či dodala Rimanom odvahu, to sa nedozvieme, lebo víťazní Germáni nevyužili túto šancu a Teutóni zamierili na sever a Kimberi na západ
Pre gladiátorské hry mala táto udalosť ďalekosiahly význam- prvý význam ich poriadaní sa stratil v nenávratne a z týchto nových dôvodov – udržať bojovného ducha obyvateľstva, sa usporiadavali ďalej, aj keď mnoho ráz bolo dôvodom, že organizátori sa chceli zapáčiť voličom a urýchliť svoju kariéru. Postupne začali masy považovať gladiátorské zápasy za svoje právo. Bojom a krvousa oslavovali výročia úmrtí, dokončenie verejných stavieb, zasvätenie chrámov a sôch, víťazné bitky a vojny, začiatok nového obdobia a iné udalosti.( za vlády cisára Augusta sa 66 dní oslavovalo gladiátorskými hrami, za Marca Aurélia to bolo 135 a v 4. St. 175 dní v roku.

Aktérmi v hrách boli vojnoví zajatci, spočiatku zrejme urodzení príslušníci podmanených národov. Postupne začali byť zápasníci špeciálne školení v súkromných gladiátorských školách, do ktorých prijímali popri vybraných, fyzicky zdatných zajatcov aj príslušníkov nižších vrstiev rímskeho obyvateľstva. Organizácia bola náročná a to nielen po finančnej stránke. Predovšetkým bolo potrebné kúpiť,alebo prenajať gladiátorov. Lanistae, podnikateľ a učiteľ šermu v jednej osobe, kupoval obyčajne vojenských zajatcov, či neposlušných otrokov. Po vstupe do školy boli vzatí pod prísahu.

V škole gladiátorov , ktoré bývali obvykle umiestnené v niekoľkoposchodových budovách s veľkým štvorhranným cvičiskom, boli ubytovaní v malých komôrkach. Samostatnú izbu mal len učiteľ šermu a lekár. V budove bola tiež kuchyňa, väzenie a márnica. Celý komplex pripomínal skôr kasárne, či internátnu školu. Pod prísnou kázňou boli gladiátori aj za najmenšie previnenia kruto trestaní- boli verejne zbičovaní, alebo im vypálili znak horúcim železom. Ich strava bola presne stanovená. Hlavnou potravou bola kaša z prosa, po ktorej sa údajne dobre vyvíja pružnosť svalov. Dlhodobým tvrdým výcvikom sa pomaly pripravovali na vystúpenie pred verejnosťou. Najprv sa učili šermovať drevenou šabľou na „ súperovi“ zo slamy , neskôr cvičili s ťažšími zbraňami ako je obvyklé aby ich ruky privykli dlhému, skutočnému boju. Potom sa naučili trikom a lestiam úskokom s príslušnou zbraňou. O ich výcvik sa obvykle staral starší, skúsenejší gladiátor. Zvláštnemu výcviku sa dostalo gladiátorom určeným na venatio- zápasy so šelmami.
V súboji proti sebe stáli protivníci s rôznou výzbrojov, tak ako na začiatku zajatci so svojimi obrannými a útočnými zbraňami. V aréne spolu väčšinou bojovali murmillo a retiarius, samniti a thráci. Okrem toho boli poriadané súboje jazdcov s dlhými kopijami, či súboje na britanských vojnových vozoch. Retiarii- ľahko odetí, v krátkej tunike alebo v zásterke okolo bedier so širokým ochranným opaskom, ich jedinou útočnou zbraňou bola sieť ( iaculum) a trjzubec (fuxina) a na obranu, rukáv z kože a kovu, končiaci sa výbežkom( galerus) nad ľavým ramenom
- pred protivníkom utekal, vyčkávajúc príhodnú chvíľu, aby ho mohol zamotať do siete a potim zabiť trojzubcom alebo krátkou dýkou

Murmillones- podľa ryby (murma), ktorú mali vyobrazenú na helmách
- ich obyčajným protivníkom bol Retiarii
- Ich boj znázorňoval boj rybára s rybou

Samniti- ozbrojení mečom ( spatha) a štítmi ( scutum )

Thráci-bojovali so šabľou ( sica ), chrániac sa malým okrúhlym štítom ( parma )

Essedaii- bojovali na britanských vojnových vozoch ( esseda )

Dimachaeri – ozbrojení dvoma mečmi.

Z otroctva ich mohla vykúpiť len smrť. Máloktorý z nich sa dožil slobody. (stávalo sa , že meč- symbol slobody, ktorý niekedy odovzdali víťazovi spolu s ostatnými darmi a ktorý im zabezpečoval pokojný život na vidieku s doživotným dôchodkom, niektorí aj viackrát odmietli a vrátili sa k svojmu remeslu)

Po úspešne skončenom výcviku bol gladiátor pridelený k oddielu, ktorý mal vystúpiť pri najbližších hrách. Večer pred zápasom dostal výdatnú večeru a prišli ho navštíviť obdivovatelia a obdivovateľky zápasov.

Stávky na víťaza sa uzavreli.
Na druhý deň ráno, keď už boli zaplnené tribúny, prišla nobilita, aj usporiadateľ hry, alebo cisár zaujali svoje miesto, na dané znamenie vstúpili do arény gladiátori. V skvostnom oblečení, v pancieroch zdobených umeleckými reliéfmi, v rytme hudby, kráčajúc po piesku, až pred slávnostnú lóžu. Za nimi išli sluhovia so zbraňami. Keď sa sprievod zastavil, gladiátori so zdvihnutou pravicou pozdravili usporiadateľa, a keď v lóži sedel cisár , bol pozdravený frázou: „ Ave Caesar, morituri te salutant!“. Potom nasledovala prehliadka zbraní. Po malom skúšobnom boji s tupými zbraňami, zaznel signál oznamujúci skutočný zápas- na život a na smrť.
Keď sa skončil boj, porazený so zdvihnutou ľavou rukou žiadal o milosť. Ak bojoval statočne a získal si priazeň publika, obecenstvo mávaním bielymi šatkami a s prstom obráteným nahor požiadalo o jeho milosť. Posledné slovo však mal usporiadateľ, či cisár, ak ukázal palec obrátený nadol, súper ho prepichol.
Stávalo sa, že jeden gladiátor zabil druhého, alebo sa navzájom smrteľne zranili. Vtedy pribehli zriadenci amfiteátru, malým kladivom ho klopli do čela, zaťali mu do tela hák a vyviedli ho z arény. Ak bol ešte živý, dali mu poslednú smrteľnú ranu.

Nejeden gladiátor skončil ako boháč. Obecenstvo zahrnovalo svojho miláčika darmi a usporiadateľ mu za statočný boj poslal zlaté mince v drahocennom pokáli. Nero napríklad venoval jednému prepustenému gladiátorovi palác a statok. Slávnych gladiátorov mali napriek ich neotesanosti a hrubosti v láske a tešili sa tiež priazňou žien. Ich pot sa dokonca používal ako afrodiziakum. Mnoho žien videlo šťastie v tom, že namiesto predčasne zostarnutého manžela objímal svalnatý, statný gladiátor. Gladiátori prišli do módy a ani ženy cisárskeho dvoru im nemohli odolať. Údajne aj manželka Marca Aurélia hľadala útechu v náručí jedného z nich. Zlé jazyky tvrdili, že z tohto pomeru sa jej narodil neskorší cisár Commodus. Isté je, že Commodus nemal nič zo svojho otca- filozofa, ale miloval zápasy v amfiteátri, vyučil sa gladiátorskému remeslu, stýkal sa s gladiátormi a aj sám vystupoval v aréne. Samozrejme musel byť vždy víťazom a za svoje vystúpenia si nechával platiť- zakaždým milión sesterciov.
Podobní gladiátori-„amatéri“ vystupovali v aréne už pred Commodom. Boli to napríklad príslušníci senátorského a jazdeckého stavu. Dôvody boli rôzne. Jedni túžili po sláve, druhí po peniazoch, iní pre záľubu a pre uspokojenie. Podľa zápisov aj ženy zatúžili po tomto povolaní a zápasili v aréne pre nemalé potešenie divákov.
Za republiky Caesar poslal do arény aj v jeden deň 320 gladiátorských dvojíc aby oslnil ľud.

„ trikrát som poriadal gladiátorské hry svojim vlastným menom a peťkrát menom svojich synov a vnukov. Na týchto hrách zápasilo v aréne na desaťtisíc mužov.“
Všetci Agustovi nástupcovia holdovali zápasom( snáď okrem Tiberia). Gaius Caligula sa ich dokonca sám účastnil, Claudius sa netajil svojou chorobnou rozkošou zo smrteľných kŕčov premožených gladiátorov. Len o Marcovi Auréliovi je známe, že ako stoik zavrhoval túto zábavu. Pokiaľ však bol cisár v Ríme , musel zaujať svoje miesto v cisárskej lóži v amfiteátri. Marcus Aurélius si tam čítal, či krátil čas vybavovaním úradných záležitostí, čo mu však ľud nemálo zazlieval.

Ďalším druhom gladiátorských hier boli tiež naumachiae. Neodohrávali sa už v amfiteátri, ale na umelo zriadených jazerách. Prvýkrát usporiadal takýto zápas C. Julius Caesar po svojom veľkolepom sprievode, aby ukázal rímskemu ľudu ako prebieha námorná bitka. Dal vykopať obrovskú vodnú nádrž a na galejach nastúpilo dvetisíc veslárov a tisíc bojovníkov na každej strane. Vojnoví zajatci a odsúdenci na smrť bojovali proti sebe v egyptskej a tyrskej zbroji , ale boja sa zúčastnilo niekoľko dobrovoľníkov zo vznešených rímskych rodov.

„ k videniu hier sa odvšadiaľ nahrnulo do mesta toľko ľudí, že väčšina ich prenocovala na uliciach , v tlačenici bolo viacej ľudí umačkaných, medzi nimi dvaja senátori.“

V roku 2 p.n.l. cisár Augustus na počesť dostavania chrámu boha vojny Marta Pomstiteľa usporiadal námornú bitku na umelo jazere na pravom brehu Tibery. Boja sa zúčastnilo 30 galejí, mnoho menších korábov s posádkou 3000 mužov okrem veslárov.
V tejto nádrži poriadali boje aj ďalší cisári- Nero, Titus. Najväčší usporiadal Claudius na jazere lacus Fucinus, na východ od Ríma, skôr, než sa dalo vysušiť. Jazero bolo obkľúčené cisárovou telesnou strážou aby nik neunikol. Dokonca sa rozostavili katapulty a balisti, ktoré zaháňali naspäť galeje ustupujúce z bitky. Boj prebiehal medzi dvoma flotilami, každá mala 50 galejí s dvoma, troma a štyrmi radami vesiel a s 19000 bojovníkmi na palube. Titus a neskôr Domicián predvádzali námorné bitky v Koloseu. Domicián dal tiež zriadiť mohutné jazero v severnej časti Martovho poľa a usporiadal boj, z ktorého nik živý nevyviezol.
Naumachia sa konala za každého počasia. Či pršalo, či pálilo slnko, diváci sa nemohli vzdialiť, museli vidieť tisíce gladiátorov bojujúcich na smrť
Cisári sa snažili hry spestriť stále novými vražednými atrakciami, kde sa ľudia zúčastnili najnebezpečnejších situácií. Iným druhom hier boli tiež venatio.

Dívať sa celý deň na boj človeka proti človeku bolo predsa jednotvárne a tak ich spestrili nahnaním dravých zvierat. Mali dva druhy. Buď bojoval špeciálne vycvičený gladiátor proti, dravému zvieraťu , alebo zvieratá medzi sebou. Rimania obdivovali zvieratá privezené z cudzích krajín ako vlci, medvede, nosorožce, hrochy, slony, žirafy, leopardy, levy, tygre a mnohé iné zvieratá, ktoré spestrovali hry. S pôžitkom pozerali na šelmy, ktoré sa navzájom trhali a ešte s väčším pôžitkom pozorovali boj šelmy a gladiátora, či odsúdenca na smrť, vohnaného medzi vyhladované zvieratá, ozbrojeného iba kyjakom. Všetky tieto zápasy boli ešte spestrené zavedením nemohier a pantoným, pri ktorých niektorí účinkujúci zomierali krutou smrťou. Týmito účinkujúcimi boli odsúdenci na smrť, ktorí niekedy zastupovali hercov v poslednom okamihu a museli „ odohrať“ celú scénu krutej smrti , buď ukrižovaním, upálením, či predhodením dravým zvieratám.

Bola však aj malá skupinka ľudí, ktorým boli takéto hry proti mysli. Vo všetkých dobách sa vyskytovali ľudia, ktorí neschvaľovali hry a aj ich kritizovali. Väčšinou táto kritika nesmerovala proti hrám samým, ale proti výstrelkom Do tejto skupiny patril aj Seneca, ktorý opísal svoje dojmy z jedných hier.

„ V porovnaní s tým boli všetky doterajšie boje iba prejavom milosrdenstva. Teraz tu bez akýchkoľvek ohľadov prebieha len a len masakrovanie. Žiadny kryt nemajú. Všetka sila sa vkladá do rany a žiadna rana nepadne vedľa.. Aj tí, čo pred chvíľou vraždili, ocitnú sa na príkaz v rukách iných, aby sami boli zavraždení. A víťaz musí skončiť násilnou smrťou! Hry sa vedú ohňom a mečom. A tak to ide ďalej pokiaľ sa aréna nevyprázdni. , Zabi ho! Rež! Popaľ ho! Prečo sa s takou nechuťou vrhá proti meču? Prečo zabíja tak rozpačito? Prečo umiera tak nerád? Bitím ich honia v ústrety ranám: s obnaženou hruďou musí navzájom prijímať rany.“
„ Zabi ho! Rež! Popáĺ ho!- pokrikujú nespokojné davy, keď gladiátori nebojujú s náležitým zápalom, keď niektorý z nich chce snáď šetriť súpera a nechce ho zabiť. Diváci uzatvárajú stávky, bavia sa a chichotajúc, zatiaľ čo v aréne rinčia zbrane, na smrť zranený gladiátor klesá k zemi, skrvavený piesok sa narýchlo zhrnie a nasype sa ďalší pre ďalšie utkanie. Zabi ho! Rež! Popáĺ ho!- kričia diváci a lanisti stoja za gladiátormi, s ostro nabrúsenými mečmi, či rozpáleným železom honia dopredu cúvajúcich. Niet záchrany! Možno, že dnes zvíťazí, že dnes ujde smrti, ale každý z nich vie, že skôr, či neskôr aj jeho mŕtve telo bude vyvlečené z arény.“

„ Kedysi bol človek človeku svätým, no dnes sa pre zábavu a hry vraždí.

Kedysi bolo zločinom učiť ho, ako sa spôsobujú rany, teraz sa nosí predvádzať nahý a smrť človeka je pre ľudí vítanou hrou“ napísal Seneca mladší ( 306- 337 n.l. ). V roku 333 zomrel na jednom z vojenských ťažení cisár Konštantín Veľký, ktorý ako prvý cisár , aj keď na smrteľnom lôžku prijal kresťanstvo. Počas jeho vlády bolo kresťanstvo vyhlásené za rovnoprávne a neskôr sa stalo štátnym náboženstvom a tak rástol vplyv kresťanskej cirkvi.
V 326 bol v Bejrúte vydaný 1. Edikt cisára, ktorý zakazoval hry v celej ríši. Jedno z ustanovení ediktu hovorilo aj o tom, že zločinci nemôžu byť odsúdení do arény, ale na nútené práce v baniach. Účinok ediktu sa najviac prejavil vo východnej časti ríše, no dvom provinciam udelil z naznámych príčin výnimku.
V 357 cisár zakázal účasť na hrách všetkým vojakom a dôstojníkom. O 8 rokov neskôr cisár Valentiánus zakázal rímskym súdom odsudzovať kresťanov do arény. Pred koncom storočia dal cisár Honorius zatvoriť všetky gladiátorské školy. Definitívny koniec hier nasta, v 404 n.l. Podľa správy biskupa Teodoreta Kyrhského dal tomu podnet istý Telemachos, mních z Malej Ázie, ktorý roku 404 vnikol do arény a pokúšal sa presvedčiť gladiátorov, aby upustili od boja. Túto nábožnú horlivosť zaplatil životom, pretože sa diváci rozhnevali a plní zúrivosti ho ukameňovali, no jeho obeť nebola márna. Jeho mučenícka smrť donútila cisára Honoria navždy zakázať gladiátorské hry.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Gladiátori - začiatok a koniec