Krutosť Rimanov sa nikde neukázala takým výrazným spôsobom ako pri hrách v amfiteátri. „ niekto by mohol naše gladiátorské hry považovať za kruté a neľudské,“ píše Cicero, „ a ako sa dnes konajú, snáď také sú. Ale keď zločinec so šabľou v ruke zápasí o život, pre uši by sa snáď našla lepšia škola, čo učí znášať bolesť a smrť, nie však pre oči.“ Tento vysoko vzdelaný človek s dobrým umeleckým vkusom považoval ako konzul za celkom prirodzené, že jeho legionári zmasakrovali celú posádku dobytej pevnosti. Rimania už v mladosti navykli pohľadu na krv, myšlienke na smrť a utrpenie a zvykli si im nedotknuto prihliadať.
Ukrutnosť a pohŕdanie životom bolo takmer neoddeliteľné od životného pohľadu rímskej vládnucej triedy. Otrok vydaný svojmu pánovi napospas musel znášať najkrutejšie tresty, podstúpiť aj smrť ak to jeho pán uznal za vhodné.
Gladiátorské hry, ktoré sú ďalším svedkom o ukrutnosti Rimanov , boli náhradou ľudských obetí, ktoré prevzali od Etruskov.

Výrazným rysom v živote etruských miest boli verejné hry. Mali náboženský charakter a boli súčasťou kultu. Významnú úlohu v živote Etruskov bola služba mŕtvemu, preto boli poriadané k úcte bohov, ale zrejme aj k ucteniu pamiatky zosnulých príslušníkov aristokracie. Najvýznamnejšia náplň boli rôzne druhy fyzických aktivít- tanec, zápas box, beh, hod diskom a oštepom, skok, plávanie, skoky do vody - námety, ktoré sú mnohokrát znázornené na náhrobných nástenných maľbách , na vázach, na reliéfoch, na množstve neveľkých bronzových soškách, na úžitkových predmetoch. Väčšina z nich pochádza zo 6. St. p.n.l. V roku 1958 bola v tarquinijskej nekropili objavená hrobka s maľbami výhradne športových výjavov( bola pomenovaná ako „ hrobka olympijských hier“). V inej hrobke – „ hrobe opice“ je zachytený zápas práve v okamžiku, keď jednému zo zápasníkov sa podarilo svojho súpera prehodiť a mrštiť o zem. Zápas je znázornený aj na nástennej maľbe v „hrobke augurov“ v Tarquiniích. Časté sú aj sošky zápasiacich mužov a od 3. St. aj mužov zápasiacich so ženami. Vedľa závodných hier športového charakteru boli pri slávnostiach predvádzané rôzne druhy skutočných zápasov a súbojov. Aktérmi pri nich boli vojnoví zajatci. Títo zajatci boli spočiatku zabíjaní ako je tomu v ranných fázach všetkých kultúr. Po skončení boja boli obetovaní v rámci pohrebných rituálov k ucteniu pamiatky mŕtvych etruských bojovníkov.