Vďaka obrábaniu pôdy sa podarilo neolitickým ľuďom po prvýkrát prispôsobiť prírodné prostredie vlastným potrebám a účelne ho zmeniť. Lovci a zberatelia z kamennej doby boli v plnej miere spätí s prírodou a závislí od nej práve vďaka čisto prijímateľským a prisvojovacím formám hospodárskeho života. Naproti tomu človek v neolite už začínal naozaj vyrábať. Výdobytky novej formy hospodárskeho života - istý nadbytok potravy, vývoj nových techník a výstavba stabilných sídiel dávali človeku relatívnu nezávislosť od náhod a hrozieb okolitej prírody. Vedomé úsilie o dosiahnutie istých cieľov však menilo aj myslenie ľudí. Úplné podriadenie prírode vystriedal zážitok samostatného jedinca, ktorý sa staval proti prírodným procesom a silám. V období tzv. neolitickej revolúcie, ktorá obsiahla okolo sedem tisícročí ľudských dejín, sa utvorili materiálne a duchovné zárodky všetkých vyspelých kultúr Mezopotámie, Egypta, Číny, Japonska a dávnej Ameriky. Principiálny prerod ľudského bytia v technickom, umeleckom a náboženskom zmysle nastal po vzniku písma, jednoznačného znaku vyspelej kultúry, ktorá vznikla v Mezopotámii a Egypte okolo r. 3000 Kr. Písomné záznamy boli nevyhnutné odvtedy , čo ľudia začali riadiť výsev pšenice. 2.2. Predpoklady obrábania pôdy

Obdobie obrábania pôdy sa nezačalo na celej Zemi naraz, ale s časovým posunom spôsobením zaľudnením z doby ľadovej. Pôda sa začala obrábať prvý raz okolo r. 8000 pred Kr. na Blízkom východe, v oblasti tzv. úrodného polmesiaca (obr.č.9) , teda na výbežkoch pohorí Zagros a Taurus medzi riekami Eufrat a Tigris. Takmer súčasne sa začala cieľavedome obrábať pôda v ďalších troch oblastiach vo svete, a to nezávisle od seba vo Východnej Ázii , v Mexiku a v Peru. Ako príčinu prechodu k obrábaniu pôdy uvádza britský vedec Gordon Childe dramatické zmeny podnebia v poslednej ľadovej dobe, ktoré sústredili skupiny ľudí do ešte obývateľných oblastí, t.j. do oblastí, ktoré neboli vysušené alebo pusté (napr. Dolina Nílu okolo r. 4500 pred Kr.). Koncentrácia ľudí a nedostatok potravín priviedli ľudí k obrábaniu pôdy. Podľa novších výskumov (napr. Roberta J. Braidwooda z r. 1960) však klimatické zmeny neboli taká zásadné, ako sa doteraz predpokladalo. Podľa tejto teórie sa obrábanie pôdy rozvíjalo vo vhodných oblastiach, kde už ľudia, zvieratá a rastliny dlhší čas žili trvalo popri sebe. Ľudia zo staršej doby kamennej dosiahli hranice svojho duševného a fyzického vývoja v rámci rodovej spoločnosti. Dospeli k rozsiahlym znalostiam o dostupných materiáloch na výrobu nástrojov, zbraní, obydlí, odevov a nádob.