Grécke vojny

Gréci cítili k svojim mestským štátom vernú oddanosť, ale tiež vedeli, že všetci patria k jednému národu. Považovali za svoju poéziu Homéra, spájala ich náboženská viera v boha Dia a ostatných olympijských bohov a tiež kult duševného a fyzického rozvoja, ktorý našiel výraz v gymnáziu a olympijských hrách. Tiež cítili odlišnosť od ostatných národov, ktoré označovali pojmom „barbari“, pretože Gréci sa podriaďovali zákonom – všetci mali rovnaké práva a ani z vrtochu, či rozmaru cisára alebo kráľa nemohli byť zavraždení. Na rozdiel od napr.: Peržanov, ktorých Gréci za barbarov považovali, aj keď obývali veľkú ríšu a mali kultúru na vysokej úrovni.
Avšak postupujúcej perzskej expanzii zo 6.st.p.n.l. čeliť nedokázali, takže jej padli za obeť grécke mestá v MA. Peržanov nezaujímala hlavná časť Grécka, čo boli chudobné a neprístupné územia okolo Egejského mora, dokiaľ Aténčania nepomohli ázijským Grékom búriacim sa proti perzskej nadvláde. Povstanie bolo potlačené a v roku 409 p.n.l. poslal perzský kráľ Daraeios výpravu, ktorá mala Atény potrestať. Lenže Atény zvíťazili so slávou u Marthónu. Vzdialenosť 42,195 km, ktorú do Atén ubehol rýchli posol oznamujúci víťazstvo, je dodnes pripomínaná každé 4 roky maratónskym behom na olympijských hrách.
O 10 rokov neskôr viedol Daraeiosov syn Xerxes oveľa pamätnejší útok, keď cez Hellespont (morský prieliv oddeľujúci MA od Európy, dnes známy ako Dardanely) postavil most z lodí a nechal po ňom prejsť obrovskú armádu. Pretože hrozilo nebezpečenstvo všetkým mestským štátom, spojili sa aspoň na chvíľu proti nepriateľovi. Ako sa Xerxes blížil od S, pripravili sa spojenecké vojská mnohých mestských štátov k oneskorenému hrdinskému útoku. Leonidas a 300 Sparťanov nasadilo životy, aby udržali úzky vstup do Thermopyl čo najdlhšie.
Ich obeť sa stála byť zbytočná, pretože Gréci sa stiahli späť. Atény boli vysťahované a útočníci spálili chrámy Akropoly. Aj keď aténsky vojvodca Themistokloes vybudoval už skôr silné vojnové loďstvo, bolo silne prečíslené loďami Peržanov a ich fenických spojencov. Ale Themistoklovi sa podarilo nalákať perzskú armádu do úzkeho prielivu pri Salamíne, kde mala armáda vďaka veľkému počtu problémy. Grécky útok ešte zvýšil paniku a Peržania boli definitívne porazení.
Bitka pri Salamíne znamenala historický obrat. v nasledujúcich rokoch bola perzská armáda porazená u mesta Plataje a Grécko bolo oslobodené.

Aténčania a ich námorní spojenci oslobodili grécke mestá v MA.
Aténčania získali v Grécku nadvládu, pretože Sparťania v boji vyhynuli. V roku 478 p.n.l. bol založený Délsky spolok, ktorý mal vytvoriť Aténčanom a ich spojencom zdroje pre vojnové výdaje. Spolok sa v zapätí stal nástrojom politického radikalizmu. Spojenci mali po vzoru Atén zaviesť demokratické režimy a udržiavať stále sa rozrastajúce loďstvo vytvorené k spoločnej obrane. Keď v roku 449 p.n.l. skončila vojna proti Perzii, spolok nezanikol a pokusy z neho odísť boli prísne potrestané.
Po 7-ročnom období mieru opäť vypukla vojna, keď Atény obliehali Syrakusy, silné grécke mesto na Sicilíi. Situácia sa obrátila a obliehatelia zistili, že sú sami obkľúčení a ich úderná sila bola zničená. Strata mnohých lodí a mužov bola taktiež rozhodujúcim okamžikom vo vojne proti Sparte. Atény boli obkľúčené, lode napadnuté a zničené. V roku 404 p.n.l. bolo mesto hladom prinútené ku kapitulácii.
Sparta dosiahla opačného cieľa – aténska moc už nikdy nebola tak veľká. Ale zoberieme do úvahy obmedzený počet ľudí v Sparte, je jasné, že nemohli o zjednotení či obsadení celého Grécka ani uvažovať, a preto v mnohých mestách nastolili priateľskú oligarchiu. Ale ani spartská nadvláda netrvala príliš dlho, pretože Atény, Théby a Korint sa spojili proti nej. V roku 371 p.n.l. porazili Thébania pod vedením Epameinónda Sparťanov v meste Leuktra a ich vojenská povesť už nikdy nedosiahla stratenú slávu.
Thébske spojenectvo malo iba krátke trvanie a Grécko vstúpilo do neskorého 4 st.p.n.l. rovnako rozdelené ako predtým. Mnoho Grékov stratilo chuť bojovať a radšej si za seba najímali platených vojakov. Oproti tomu Macedónia na S Grécka bola zaostalá, kmeňová spoločnosť, ktorej však vládol schopný kráľ s vycvičeným vojskom. Filip II. Macedónsky postupne získaval svoju moc útokmi proti gréckym mestským štátom, pri ktorých mu často pomáhala nenasýtenosť susedných štátov. V roku 338 p.n.l. v bitke pri Chairóneie porazila macedónska armáda spojené armády Atén a Théb. Od toho času malo Grécko jediného vládcu.