NEODPOROVANIE ZLU NÁSILÍM - ŽIVOTNÉ OSUDY M. GÁNDHÍ

Bol jedným z najväčších zjavov novodobých indických dejín, do ktorých sa zapísal ako najvplyvnejšia osobnosť národnooslobodzovacieho boja, ako politik, náboženský mysliteľ a spoločenský reformátor. Presadzoval ahinsu – odmietanie násilia, teda nenásilné metódy politického boja, občiansku neposlušnosť a nespoluprácu s utlačovateľom, známe pod označením satjágraha (vytrvalosť v pravde). Usiloval o dosiahnutie súladu medzi príslušníkmi rôznych náboženstiev, o odstránenie „nedotknuteľnosti“ z kastovného systému. Pre väčšinu krajanov bol Bápú - otcom, jeho prínos boju za indickú nezávislosť ocenili priezviskom Ráštrpitá – otec národa, pre svoj asketický spôsob života a vysoké mravné a duchovné hodnoty získal čestné priezvisko Mahátma – Veľký duch alebo Veľká duša. Jeho etické názory sa zakladali na piatich základných prikázaniach džinizmu : ahinsa – odmietnutie násilia; satja – absolútna vernosť pravde; asteja – nekradnúť; brahmáčarja – striedmosť; apárigráha – potlačenie túžob.
Na vystihnutie jeho charakteristických vlastností postačí len pár slov : dobrovoľná chudoba, asketizmus, držanie hladoviek ako nátlakového prostriedku, krajné sebazaprenie a sústavné sebazdokonaľovanie.

Gándhí pochádzal z váženej hinduistickej rodiny. Jeho rodičia patrili k hinduistickej kaste vajšov – obchodníkov. Narodil sa 2. októbra 1869 v prístavnom meste Pórbándar na západnom pobreží Indie. Otec, Karamčand Gánhí bol poradca princa Rána Vikrandžítu v Porbándare a neskôr ministrom malého kniežatstva Vankaner a matka Putlibaí, veľmi zbožná žena, ktorá však bola analfabetka ako drvivá väčšina žien jej generácie, no v Porbándare si ju veľmi vážili. Gándhíovci boli vyznávači Višnua. Časté otcove stretnutia s priateľmi rozličných náboženstiev (moslimovia, džinisti, budhisti ...) učili mladého Gándhího náboženskej tolerancii. Keď mal 13 rokov bol podľa tradícii oženený. Jeho rovnako stará nevesta Kastúrbaí bola dcérou porbándarského kupca a obe deti si boli sľúbené už od siedmich rokov. Po svadbe sa prejavil ako žiarlivý a panovačný manžel. Kastúrbaí akceptovala svojho manžela ako učiteľa a vychovávateľa. Po smrti otca sa z neho stal nesmierne usilovný žiak s vášnivým zmyslom pre povinnosť. Získal odmeny a študijné štipendiá. Prekvapilo ho to, lebo dovtedy bol presvedčený, že má iba priemernú inteligenciu.

Po zložení záverečných skúšok na strednej škole sa začiatkom roka 1888 zapísal na univerzitu v Bhávnagre, ale po prvom semestri sa rozhodol školu opustiť a išiel študovať právo do Londýna, čím bol exkomunikovaný z kasty baniov. Niekoľko dní nato, 4. 9. 1888 opustil na palube S. S. Clyde brehy Indie.

Po príchode do Londýna sa dňa 6. novembra 1888 zapísal na londýnsku univerzitu Middle Temple. Zvody Londýna boli mocné. Neskrotná Mohandásova túžba vyrovnať sa prostrediu, sa zmenila na odvážnu ctižiadosť : stať sa britským gentlemanom. Finančne sa tým však zruinoval a situácia ho prinútila byť voči sebe prísnejším a šetriť. Striedmosť a skrotenie chute tvorili už potom navždy v jeho asketickom učení neodmysliteľný prostriedok na dosiahnutie vysokej úrovne duchovného života. Jedného dňa pri svojich prechádzkach mestom objavil neďaleko Inner Temple na Farrington Street vegetariánsku reštauráciu. Zoznámil sa s myšlienkami britského vegetariánskeho hnutia a stal sa ich horlivým propagátorom. Bol zvolený členom výkonného výboru Londýnskej vegetariánskej spoločnosti a napísal mnoho článkov pre jej týždenníky The Vegetarian a The Vegetarian Messenger. Bez ťažkostí urobil doktorské skúšky, takže dňa 10. júna 1891 sa dostal do zoznamu advokátov, 11. júna ho zapísali do registra Najvyššieho súdu. Dňa 12. júna 1891, 21 - ročný barrister M. K. Gándhí sa nalodil na loď Assam smerujúcu do Indie

Keď prišiel do Indie nedarilo sa mu ako si predstavoval a po fiasku na jeho prvom súdnom procese prijal roku 1893 ponuku zastupovať zámožného gudžarátskeho obchodníka v občianskoprávnom spore v Južnej Afrike. Dohoda bola na jeden rok. V máji 1983 prichádza do Durbanu odkiaľ cestoval do Pretórie v Transvaale. Pri ceste do Pretórie ho vykázali z 1. triedy do batožinového vozňa. Keď odmietol, vyhodili ho z vlaku na stanici v Maritzbergu. Na ďalšej ceste dostavníkom mu nedovolili sedieť dnu, ale pri pohoničovi. Keď odmietol bol surovo zbitý. Pre mladého muža, ktorý sa vždy vyznačoval plachosťou a uzavretosťou, trpká skúsenosť posledných dní znamenala začiatok hlbokého prerodu z plachého advokáta a na bojovníka, ktorý sa neprestajne usiloval získať pre Indov rovnoprávnosť a presadiť mnohé požiadavky v prospech svojich diskriminovaných krajanov. Počas ročného pôsobenia v Afrike sa stal vedúcou osobnosťou indickej menšiny v Afrike a získal si vážnosť pri obrane Indov proti diskriminačným zákonom, ktoré sa uplatňovali v Transvaale. Pri odchode do Indie však vláda v Natale chcela zrušiť volebné právo pre Indov a na naliehanie priateľov sa rozhodol v Afrike zostať ešte mesiac. A tento mesiac sa predĺžil až do leta 1914. 22. mája 1894 na Gándhího popud bol založený Natalsky indický kongres.

Gándhí behom dvoch týždňov získal 10 000 podpisov, ktoré rozposlal predným politikom a novinám v Británii a Indii, čo vyvolalo nebývali záujem verejnej mienky. Natalsky zákonodarný zbor tento návrh zákona vetoval, no prijal ho v inej podobe v roku 1896. bol to Gándhího politický začiatok. Gándhího advokátska kancelária sa pre mnohých z tých, ktorí nenašli inde odvolanie, stala posledným útočiskom, poslednou nádejou. Keď sa ujal prípadu jedného zbedačeného muža a spor vyhral, takmer cez noc sa z Gándhího stal Gándhíbháí – brat bezprávnych a ponížených.
V tomto období napísal dve brožúry, ktorými sa začína jeho bibliografia : Výzva všetkým Angličanom v Južnej Afrike a Volebné právo Indov. Na dovolenke v Bombaji napísal ďalšiu brožúru pod názvom Green Pamphlet, ktorá pobúrila Angličanov v Afrike natoľko, že ho pri návrate do Durbanu dav takmer zlynčoval. Pred smrťou ho zachránilo len ukrytie na policajnej stanici. Hoci boli Indom v Natale upierané základné práva, nezbavovalo ich to podľa Gándhího záväzkov voči korune. Keď 10. októbra 1899 vypukla búrska vojna, podal Gándhí návrh vytvoriť z natalskych Indov dobrovoľnícky sanitný zbor, čo Briti pri neútešnej situácii ocenil. Myslel si, že dôjde k zmene v politickom ovzduší a postoji úradov k Indom v Afrike. Roku 1903 presťahoval svoju advokátsku kanceláriu do Johannesburgu a začal vydávať týždenník Indian Opinion. Práve vtedy začal rozvíjať svoje učenie o „sile duše“ o vzdore voči nespravodlivej moci mierovými prostriedkami. Jeho názory ovplyvňovalo učenie L. N. Tolstého a jeho dielo Kráľovstvo božie v nás, hinduistická kniha Bhagavadgíta a kresťanský Nový zákon o „neodporovaní zlu násilím.“ Na potvrdenie svojej filozofie založil v južnej Afrike model sebestačnej obce zvanej Phoenix a neskôr ďalšiu Tolstého farma, ktoré mali žiť v úplnej nezávislosti od vonkajšieho sveta a prekonávať ťažkosti „silou duše.“ Svojou pomocou Indom v Južnej Afrike už Gándhího neoslovovali menom. Volali ho bhá, čo znamená brat.
Roku 1906 Gándhí po vypuknutí vojny Zuluov slúžil v čele sanitného oddielu indických dobrovoľníkov. Taktiež sa v tomto roku zaviazal dodržiavať celibát. V auguste toho istého roka chcela transvaalska snemovňa prijať diskriminačný zákon Asiatics Law Amendement Ordinance podľa ktorého a musia všetci Indovia starší ako osem rokov registrovať a zapísať. 21. marca 1907 transvaalsky parlament povinnú registráciu schválil, preto Gándhí vyzval Indov na odpor. V tomto období bolo prvýkrát spomenuté slovo satjagráha. Vymyslel ho jeho bratranec Maganlal Gándhí, ktorý utvoril slovo satagraha, no Gándhí ho upravil na satjagráha. Sat znamená pravda, agraha vytrvalosť.

Doslovný zmysel tohto významu bol „vytrvalosť v pravde.“ 10. januára 1908 Gándhího prvýkrát zatkli. Generál Smuts navrhol Gándhího, že ak sa nechajú Indovia zaregistrovať, zákon odvolá. Po nesplnení sľubu zahájil Gándhí 16. augusta 1908 satjagráhu. Po neúspechu rokovaní v Londýne o odvolaní všetkých protiindických nariadení sa koncom roku 1909 vracia do Afriky, aby sa znova ujal vedenia satjágrahy a 30. mája 1910 založil osadu pod názvom Tolstého farma, ktorá sa stala útočiskom pre rodiny väznených satjágrahinov. V marci 1913 vyniesol kapský Najvyšší súd rozhodnutie v ktorom označil všetky manželstvá, ktoré neboli uzavreté podľa kresťanského obradu za neplatné. Ako odozvu Gándhí usporiadal 13. októbra 1913 pochod baníkov z Newcastlu na Transvaal. Ohlas tohto protestu sa dostal až do Londýna. Generál Smuts bol pod tlakom okolností donútený ustúpiť. 26. júna 1914 parlament zrušil všetky diskriminačné zákony a hnutie satjágrahy, ktorému Gándhí venoval osem rokov, slávilo konečné víťazstvo. Dňa 18. júla 1914 odcestoval Gándhí do Londýna. Len málo sa podobal tomu nezrelému a hanblivému mládencovi, ktorý sa roku 1893 vylodil v Durbane. Vtedy bol neznámym absolventom práv, teraz uznávaným vodcom, politickou osobnosťou.
Keď sa v roku 1894 rozhodol v Afrike zostať ešte mesiac netušil, že tento mesiac sa predĺžil až do leta 1914 – trval teda 22 rokov. Roky dozrievania v južnej Afrike hlboko poznamenali Gándhího svetonázor, životný štýl, celú osobnosť. Tu sa pod vplyvom J. Ruskina a L. N. Tolstého utvárali jeho ideály mravnej čistoty, neodporovania zlu násilím, dobrovoľnej chudoby a prostoty, tu zrelo jeho presvedčenie o účinnosti pravdy, nenásilia a sebaobetovania v politickom zápase. Jedna etapa Gándhího života sa skončila. Nastal čas vyskúšať techniku sociálno politického zápasu, ktorá sa zrodila na juhoafrickej pôde, v domácich podmienkach indického boja za nezávislosť.

V prístave v Bombaji 9. januára 1915 ho zaliala nesmierna radosť. Už neprichádzal ako návštevník, prišiel, aby zostal, aby pôsobil, aby venoval celý život svojej vlasti. Gándhí najprv rok študoval pomery v krajine, nezasiahol do politiky a ani sa nevyjadroval o otázkach verejného záujmu. Cestoval po Indii, pozoroval a uvažoval. V tejto dobe založil na brehu rieky Sábarmatí, ktorá tiekla popri meste Ahmadábád, ďalšiu osadu pod názvom Ašram satjágrahy.

Duch, ktorý vládol v komunite spočíval na siedmych zásadách : absolútna vernosť pravde, dôsledné uskutočňovanie ahinsy (učenie o nenásilí), dodržiavanie brahmáčarje (zrieknutie sa zmyslových pôžitkov), nesúhlas s predsudkom voči nedotknuteľným, zrieknutie sa majetku v prospech chudoby, osvojenie si nebojácnosti a povinná fyzická práca.
Nikdy sa nepovažoval za nepriateľa Anglicka, preto sa v 1. svetovej vojne so samozrejmosťou postavil na stranu britského impéria a zostavil neveľký sanitný oddiel. Za tento čin mu bola udelená zlatá medaila Kaisare – Hind „za zásluhy o impérium.“ Najprv sa pokúšal získať nezávislosť Indie rokovaním. Očakával však, že Anglicko jeho postoj ocení a po skončení vojny uzná Indiu ako rovnocenného partnera, keďže verbovalo Indických vojakov pre svoje divízie na Európskych bojiskách a sľubovalo za to Indii nezávislosť. Po skončení vojny, keď anglická vláda roku 1919 nesplnila svoj sľub a nedala priestor indickej vláde, sklamaný Gándhí vyhlásil za hlavný cieľ národnooslobodzovacieho boja svojej krajiny nezávislosť.
Príležitosť prvýkrát uplatniť v domácich podmienkach nenásilný spôsob vedenia boja sa Gándhímu naskytla na jar roku 1917. na vytrvalé naliehanie roľníkov z Čampáranu sa ujal miestnych pestovateľov indiga v ich spore z plantážnikmi o systém zvaný tinkáthiá, t.j. roľníci museli pestovať na 15 % svojoho pozemku indigo pre plantážnikov. Rastúce napätie v Čampárane prinútilo provinčnú vládu a miestokráľa Chelmsforda, aby prípad oficiálne preskúmali a následne systém tinkáthiá zrušili. Dosah úspech sa v plnej miere prejavil až časom, keď plantážnici oblasť opustili a známa „indigová škvrna“, ako zvykli nazývať túto nehanebnosť, sa navždy stratila.
V lete 1917 vypukla morová epidémia. Textilný továrnici nechceli, aby robotníci opustili továreň, tak im zvýšili mzdy o 80 %. Keď epidémia zanikla, prestali platiť zvýšené mzdy. Gándhí vypočítal a odporučil zamestnávateľom aj zamestnancom zvýšenie mzdy o 35 %. Továrnici to však nepriali, načo následne Gándhí vyhlásil štrajk. Podnikatelia však neustupovali, preto Gándhí 15. marca 1918 zahájil časovo neobmedzenú hladovku, ktorá donútila podnikateľov k ústupu. Boj sa skončil víťazne, avšak znamenal dôležitú etapu v jeho politickom vývoji. Po prvýkrát použil hladovku vo verejnom záujme, ako nástroj morálneho nátlaku na protivníka, aby pristúpil na spravodlivú vec. V nasledujúcich rokoch vyskúšal túto zbraň ešte sedemnásťkrát.
Zároveň v tom čase v okrese Khéda záplavy a sucho zničili úrodu. Napriek tomu vláda odmietala priznať roľníkom daňové úľavy. Po troch mesiacoch Gándhího rokovaní s vládou, zahájil 22. marca 1918 v meste Nadiád hnutie nenásilného odporu. Napriek prísnemu postupu vlády roľníci odmietali platiť dane, čo donútilo vládu, aby prehodnotila situáciu. 6.

júna 1918 boj skončil a vláda odvolala príkazy na zaplatenie daní
Gándhí mal oproti tradičným politikom výhodu v tom, že prehováral k prostým ľuďom ich jazykom, dokázal sa stotožniť z ich potrebami a ponúkol im spôsob boja, ktorý bol jednoduchý, účinný a všestranne použiteľný.

19. júla 1918 však anglická vláda prijala Rowlattove zákony, ktoré boli mimoriadnym opatrením proti nebezpečenstvu v Indii a Indom. Gándhí tieto zákony odsúdil a 24. februára 1919 vyhlásil občiansku neposlušnosť. Ako ďalší krok proti vláde, vyhlásil 6. apríla 1919 za „deň poníženia“, spojený so všeobecným zastavením práce a obchodnej činnosti – hartál. 7. apríla Gándhího zatkli. V Indii prepuklo násilie. Ako odozvu na hartál vyslala britská vláda na scénu brigádneho generála Edwarda Harryho Dyera, ktorý po svojom príchode zakázal konanie schôdzí a verejných zhromaždení. 13. apríla rozohnal zhromaždený dav na Džalliánvála Bághu v Amritsare, pričom bolo zabitých 400 a zranených 1200 ľudí. Gándhí 18. apríla oznámil, že prerušuje experiment občianskej neposlušnosti. Následne nato začal redigovať týždenníky Young India a Navadžívan, prostredníctvom ktorých šíril svoje odhodlanie.
Jediný spôsob, ako skoncovať s tyranským systémom, podľa Gándhího spočíval v tom, že poddaní odmietnu so svojimi vládcami spolupracovať, prestanú im pomáhať pri svojom ovládaní. Myšlienku nespolupráce prvýkrát Gándhí vyslovil na Celoindickej chiláfatskej konferencii v Dillí v novembri 1919, kde ju zvolil za základ svojej politickej stratégie. „Nespolupráca neznamená pasivitu, ale čin. Znamená protest, túžbu po reforme, je to úsilie každého jednotlivca o znovu nastolenie spravodlivosti.“
Hnutie nespolupráce zahájil Mahátma 1. augusta 1920 osobne tým, že miestokáľovi vrátil vyznamenanie za účasť v zulskej a búrskej vojne a medailu Kaisare – Hind a verejne vypovedal vláde úctu a poslušnosť.
Rok 1921 bol „veľkým rokom“ v dejinách Indie. Podľa istého výroku sa polostrov zbavil strnulosti, nesebadôvery a strachu. Milióny ľudí si uvedomili hodnotu slobody a prebudili v sebe odhodlanie dosiahnuť ju aj za cenu utrpenia, znášajúc zverskosť zbraní a vyhrážanie sa väzeniami. Bol to zvláštny boj : od zásadného odmietania nákupu anglických látok až po obrovské zhromaždenia tisícou ľudí, ktorí pokojne a trpezlivo obkolesovali vládne budovy a vydržali okolo nich stáť i celé týždne. Odmietali akokoľvek slúžiť Britom aj za cenu hladovania.
V roku 1922 sa začalo zatýkanie a hromadné procesy. Gándhí sa rozhodol uskutočniť občiansku neposlušnosť v oblasti Bardolí neďaleko Bombaja. Začal ju 1. februára 1922, avšak po udalosti v dedine Čaurí Čaura, keď dedinčania podpálili policajnú budovu a zmasakrovali 22 policajtov ju prerušil a odsúdil sa na päťdňovú hladovku. 18.

marca bol Mahátma uznaný vinným a odsúdeným na šesť rokov odňatia slobody vo väznici Jeravda pri Púne. 11. januára bol väzeň č. 8677 prevezený do nemocnice so zápalom slepého čreva a 5. februára sa ho vláda rozhodla omilostiť. Po svojom prepustení sa Gándhí vzdialil z politickej scény a snažil sa prevychovať ľudí, upevniť celoindickú jednotu, urovnať vzťahy medzi moslimmi a hinduistami a odstrániť predsudok nedotknuteľnosti.

Na výročnom zasadnutí Indického národného kongresu v decembri 1928 v Kalkate bola prijatá rezolúcia o ročnej lehote pre anglickú vládu v Indii a zároveň ultimátum na nezávislosť. Postoj impéria sa však nezmenil, preto jedinou odpoveďou bolo rozpútať boj za úplnú nezávislosť. 26. januára 1930 pracovný výbor v čele s Gándhím vyhlásil deň nezávislosti. Gándhí sa rozhodol znova uplatniť satjágrahu a ahinsu, pochodom do malej prímorskej dediny Dándhí za zrušenie britského soľného monopolu. Historický „soľný pochod“ začal 13. marca 1930, keď sa Gándhí vydal zo 79 dobrovoľníkmi pešo do 387 km vzdialeného Dándhí. 3. apríla došiel po 22 dňovej ceste do Dándhí už s niekoľko tisícovým davom. Keď následne Gándhí vyhlásil, že osobne povedie oddiely dobrovoľníkov obsadiť solivary v Dhárásane, vláda ho nechala zatknúť. 26. januára 1931 Gándhího prepustili, aby 17. februára začal rokovať s lordom Irwinom o podmienkach ukončenia občianskej neposlušnosti. 5. marca obaja predstavitelia dospeli k dohode známej ako Dillíjsky alebo Gándhího – Irwinov pakt. Kampaň občianskej neposlušnosti teda skončila prímerím. Nie však nadlho, lebo nový miestokráľ lord Willingdon nariadil mimoriadne opatrenia a 4. januára 1932 Gándhího opäť zatkli.
Britský premiér Ramsay MacDonald zverejnil plán, aby boli nedotknuteľný vyhlásený za náboženskú obec, čo však Gánddhí odmietol a 20. septembra 1932 začal hladovku. 25. septembra bol v Bombaji schválený Púnsky, alebo tiež Jeravdský pakt, ktorý zamietal plán MacDonalda, a ktorý zabezpečoval nedotknuteľným väčší počet kresiel v zákonodarných orgánoch.
Po prepustení z väzenia bol na Gándhího 25. júna 1934 spáchaný atentát z ktorého vyviazol bez zranení a v októbri formálne vstúpil do Kongresu.

Po začatí druhej svetovej vojny bola India vyhlásená za bojujúcu krajinu, bez konzultácií s indickými predstaviteľmi. 14. septembra 1939 pracovný výbor vyjadril ochotu k spolupráci, ale s podmienkou, že India dostane nezávislosť. Roku 1940 na protest proti účasti Indie vo vojne, Gándhí zahájil kampaň individuálnej občianskej neposlušnosti.

Zároveň sa uskutočnilo zasadanie Moslimskej ligy v Láhaure, kde bola vyslovená požiadavka na vytvorenie Pakistanu. Následne bol Gándhí zadržaný a odsúdený na štyri roky. 4. decembra 1941 vzhľadom na zlý vojnový vývoj nariadila vláda prepustenie Gándhího a jeho spolupracovníkov z väzenia. 16. januára 1942 sa Gándhí vzdal vedenia Kongresu a verejne označil Džaváharlála Nehrúa za svojho nástupcu.
8. augusta 1942 prijal celoindický výbor strany Gándhího historickú rezolúciu pod názvom Quit India! (Opustite Indiu!), ktorá požadovala vyhlásenie indickej nezávislosti. Gándhí v nej vyhlásil pamätné krátke motto : „Konať, alebo zomrieť.“ Hneď deň nato Gándhího a celé vedenie Kongresu zatkli a uväznili v Pláci Agu Chána. Tento korok vyvolal v celej krajine vlnu odporu, ktorá sa obrátila proti symbolom britskej moci. 10. februára 1943 vyhlásil Gándhí 21 dňový „hladovkový štrajk“, ktorý ho priviedol až na prah smrti. Lord Linlithgow však zostal neoblomný na všetky žiadosti o milosť. 22. februára 1944 zomrela vo väzení Gándhího manželka Kastúrbáí.
Vzhľadom na Gándhího zhoršujúci sa zdravotný stav ho predčasne prepustili. Gándhí vyšiel na slobodu ráno 6. mája 1944. skončil jeho posledný pobyt v britských väzniciach, kde strávil takmer šesť a pol roka (2 338 dní), z toho 249 dní v Južnej Afrike. Bolo mu bezmála 75 rokov.

Po skončení druhej svetovej vojny a rozhodujúcom úspechu labouristickej strany 26. júla 1945 Churchilla vystriedal Clement Attlee, ktorý bol oveľa prístupnejší potrebám nových čias. Dňa 19. septembra vláda C. Attleeho oznámila, že v najbližšej dobe budú vypísané všeobecné voľby a zostavenie ústavodarného zboru, ako prvý krok k vytvorenie „plnej samosprávy.“
Dňa 16. augusta 1946 vyhlásil predstaviteľ Moslimskej ligy Muhammad Alí Džinnáh „Deň priamej akcie“ za vytvorenie Pakistanu, ktorý vrhol Indiu do ničivého víru náboženskej zloby a neznášanlivosti. Začal sa boj, vraždenie, rabovanie a teror moslimov proti hinduistom v Kalkate.
2. septembra 1946 lord Wavell vyzval D. Nehrúa, aby zostavil dočasnú vládu a 9. septembra zahájilo činnosť Ústavodarné zhromaždenie. Na jar 1947 prišiel do Indie posledný miestokráľ lord Mountbatten.
15. augusta 1947 získala India nezávislosť. Britom sa však proti vôli Indov podarilo rozdeliť krajinu podľa náboženstva, na hinduistickú Indiu a moslimský Pakistan. Medzi prívržencami týchto náboženstiev sa rozpútal bratovražedný boj a nastala hromadná migrácia. Iróniou bolo, že najväčšiu zásluhu na tom mal ozbrojený boj, ktorý sa začal šíriť živelne.

Gándhí nakoniec konštatoval dvojnásobný neúspech : aj pokiaľ išlo o nenásilie, aj pokiaľ išlo o jednotu.

Hinduisti v Biháre vyhlásili 25. október za „Den Nojákháli“ a pod heslom „krv za krv“ rozpútali proti moslimským spoluobčanom kampaň teroru. Gándhí sa pokúsil urovnať násilie medzi moslimmi a hinduistami a ešte raz použil svoju hladovku ako prostriedok boja za mier a prinútiť znepriatelené strany rokovať. Dňa 13. januára 1948 začal Gándhí hladovku „až na smrť,“ pokým sa obe strany nezmieria. 18. januára sa náboženská vojna skončila. Fanatikov však neuspokojil. Zástancov hinduistickej ortodoxie poburoval kritikou kastovnej výlučnosti, odmietanie diskriminácie nedotknuteľných. V očiach moslimských šovinistov bol nepriateľom islamu číslo jeden, lebo do poslednej chvíle hájil zachovanie územnej celistvosti Indie. Len pár dní po tom, čo sa mu podarilo urovnať spory medzi novými domíniami – Indiou a Pakistanom, ho 35 ročný novinár z Púny, fanatický extrémista, Náthuran Vinájak Godse, 30. januára 1948 zastrelil troma ranami z revolvera. Vystrelil z tesnej blízkosti v okamihu, keď Otec indickej nezávislosti kráčal ku svojim každodenným modlitbám .

Gándhí dokázal vybojovať nezávislosť Indie, ale nemohol zmeniť spoločnosť. India sama o sebe od dávnoveku valila balvan náboženského dogmatizmu, ritualizmu a sektárskej výlučnosti. Odveké hranice kastovného delenia odsúdilo asi pätinu obyvateľov do kasty nedotknuteľných, tých, ktorých len dotyk , ale i prítomnosť a tieň spôsobuje rituálnu poškvrnu. Mahátma Gándhí vyhlásil boj za zrušenie nedotknuteľnosti, ale tento balvan sám odvaliť nemohol. Jeho ľud boží, ako ho nazval, získal len dočasné práva. Ďalej sa hinduistická spoločnosť delila a delí na čistých a nečistých, vznešených a nízkych, a to nielen ortodoxná spoločnosť.

12. februára zvláštny vlak odviezol Gándhího spopolnené pozostatky do Allahábádu, kde ich vysypali do toku posvätnej rieky Gangy, a ten ich odniesol do mora, obrazu nekonečna.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Mohandas Karančand Gándhí životopis