Založenie rádu schválili aj ostrihomský arcibiskup a diecézni biskupi spolu s opátmi a inými kňazmi. Rytieri si museli navzájom preukazovať úctu a pomoc tak v mieri, ako aj vo vojne. Súčasne si mali byť nápomocní pri spoločenskom vzostupe. Stanovy tiež predpisovali vykonať satisfakciu za rytiera, ktorému bola spôsobená neprávosť, alebo bol okradnutý. V prípade že bol rytier v boji zajatý, ostatní sa mali postarať o jeho vyslobodenie, či už násilnou formou alebo poskladaním sa na výkupné. Rytieri nosili čierny odev s kapucňou, ktorý mal na hrudi upevnenú insígniu. Z obdobia vlády Karola I. sú známe len mená 15 rytierov, no z doby vlády jeho syna Ľudovíta Veľkého (1342 - 1382) je to už 87 rytierov.
Svätému Jurajovi boli zasvätené aj ďalšie rytierske rády ako: Burgundský rád sv. Juraja, založený vojvodom Filibertom de Molains z roku 1400, či Rád sv. Juraja založený roku 1492 pápežom Alexandrom VI. a niektoré panovnícke a záslužné rády. 3. Kritické poznámky

Východná Byzantská cirkev považovala vojnu za zlo a za posledné východisko, ku ktorému je možné prikročiť len po tom, keď zlyhajú všetky pokusy diplomacie a úplatkov. V Byzancii sa vojak nectil. Ak niekoho zabil na bojisku (ako i pri obrane vlastnej zeme), mal po tri roky zakázané prijímať sviatosti. Západný postoj sa výrazne líšil. Boj a hrdinstvo bolo na západe niečo, čo odlišovalo šľachtica od nevoľníka. V roku 1207 sa pápež Inocent III. sťažoval na vnútorné neporiadky, pýchu, neposlušnosť, rozmarnosť a rozbroje s inými rádmi u templárov. V roku 1236 hrozila dokonca templárom a johanitom exkomunikácia, keďže začali vytvárať alianciu s mohamedánskou sektou assasínov (ktorí svojich protivníkov odstraňovali úkladnou vraždou). V roku 1238 pápež pokarhal johanitov z pohoršenia a z nezachovávania sľubov čistoty a chudoby. Záver

Po osemsto rokoch prosil nemecký rytiersky rád o odpustenie grécko-pravoslávny patriarchát v Jeruzaleme za všetky prečiny, ktorých sa dopustil počas križiackych vojen aj na pravoslávnych veriacich. Asi 30 najpoprednejších predstaviteľov tohto rádu prišlo k patriarchovi Diodorovi I. v Jeruzaleme. Tam mu jeden rytier za druhým pobozkal prsteň. Patriarcha Diodoros povedal, že blízkosť Kristovho hrobu v Jeruzaleme zaväzuje k odpusteniu. Rytierske rády mali vo svojej dobe veľký úspech, pretože obraňovali myšlienku kresťanstva vo Svätej Zemi. Avšak, ak sa táto myšlienka premenila na vlastné ziskové záujmy a odcudzila sa svojmu pôvodnému poslaniu, zažívali tieto rády a aj kresťanstvo veľké škody.