Úvod

V časoch križiackych výprav rozkvitol nový a originálny výtvor náboženského ducha, ktorý predstavuje spojenie mníšstva s rytierstvom: rytierske rády. Ako cieľ si stanovili sprevádzať pútnikov na ceste do Palestíny, ochraňovať ich proti akémukoľvek nepokoju, starať sa o nich v prípade chorôb a brániť Svätú Zem, bojujúc proti islamu. Členovia skladali rehoľné sľuby – boli medzi nimi rytieri, udatní v boji, kapláni, ktorí vykonávali duchovnú službu a jednoduchí bratia, ktorý sa starali o chorých a pútnikov. Vojenský cieľ, ktorý bol normatívny pre templárov už od začiatku, bol zdôraznený veľmi skoro pre všetky rytierske rády. Ich zásluhou je prehĺbenie ideálu rytierskeho muža v náboženskom zmysle a činný dynamizmus nasmerovať na šľachetné ciele. Konštituovanie rytierskych rádov bolo silne centralizované; na vrchole stál veľmajster (johaniti a templári) alebo najvyšší majster (nemeckí rytieri), ich moc bola limitovaná len generálnou kapitulou; v boji velil maršal. Rád sa rozdeľoval na provincie (národy, jazyky) s vlastnými rektormi, a tieto na prioráty s komendami. Boli to väčšinou exemptné rády obdarené mnohými výsadami. Najstaršie z rytierskych rádov boli templári, johaniti a nemeckí rytieri.
Ako vznikali tieto rády?
Po obsadení vtedajšej Palestíny križiakmi (1099 - 1291) sa obnovila možnosť putovania do Svätej Zeme a pútnici najmä z Európy začali prichádzať vo väčšom množstve individuálne aj organizovane a to po súši aj po mori. Lode pristávali väčšinou v prístavoch Jaffo, Akkon, odkiaľ ich bolo potrebné sprevádzať prevažne do Jeruzalema, Betlehema, Nazareta, ale aj na ďalšie miesta. Vznikali tu hospice, ktoré plnili nielen funkciu ubytovní s možnosťou občerstvenia, ale ich cieľom bola pohostinnosť v plnom slova zmysle, ochrana, priateľská rada, tlmočníctvo i sprevádzanie po krajine a neskôr aj liečba chorých, ba zabezpečenie pohrebu kresťanských pútnikov. Niektoré z hospicov sa postupne museli vyčleniť pre chorých, ktorým sa venovali zasvätení ošetrovatelia poskytujúci liečiteľské a ošetrovateľské služby. Toto bolo základom nových ošetrovateľských rádov, ktoré takto vznikali. Nebola to však nová myšlienka.

Podobné spoločenstvá vznikali už pred niekoľkými storočiami predtým v Európe, kedy sa bolo treba starať o pútnikov, ktorí putovali do významných miest kresťanského sveta.

1. Prvé rytierské rády
1.1. Templári (Pauperes Commitiones Christi Templique Salominici - Fratres Militiae Templi)

Tento rád vznikol v roku 1119/20 v Jeruzaleme za vlády latinského panovníka Balduina II. na ochranu jeruzalemských pútnikov. Spoločenstvo vytvorilo niekoľko zbožných rytierov na čele s francúzskym rytierom Hugom de Payne. Členovia skladali sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. Bývali v jeruzalemskom paláci, o ktorom sa hovorilo, že to bol pôvodný Šalamúnov tempel – odtiaľ dostali aj pomenovanie templári. Regulu rádu vypracoval sv. Bernard z Clairvaux. Ich odev predstavoval biele rúcho s červeným krížom. V roku 1128 sa konal snem v Troyes, kde bolo toto spoločenstvo schválené. Konečnú organizáciu získali templári r. 1139 od pápeža Inocenta II. Rád sa delil na tri triedy: rytieri – bojovníci, kapláni a jednoduchí bratia. Veľmajster bol volený z radu rytierov. Pápež Inocent II. udelil rádu pápežské práva a v Európe zriadil bratstvá, ktoré mali templárov podporovať zbierkami. Rád mal na východe veľké vojenské úspechy. V roku 1260 mal rád 20 000 rytierov a spravoval 9000 územných celkov. Po páde Akkonu r. 1291 sa premiestnili na Cyprus a odtiaľ do Francúzska. Na nátlak francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, ktorý mal eminentný záujem o majetky templárov a chcel sa zbaviť hrozby jeho vojska vo vlastnej krajine zrušil avignonský pápež Klement V. na sneme vo Vienne pri Lyone (1311-1312) tento rád, aj keď väčšina kléru nesúhlasila. Hlavných predstaviteľov rádu na čele s veľmajstrom Jakubom de Molay upálili v Paríži (12. marca 1314). Filipovi IV. sa však nepodarilo zmocniť sa majetku templárov, pretože ho oni ešte pred zrušením na základe pápežského dekrétu previedli na rád johanitov. 1.2. Johaniti (Ordo Militiae s. Joannis Bapt. Hospitalis Hierosolymitani)

Je to najstarší rytiersky rád, ktorý sa vyvinul z nemocničného bratstva talianskych kupcov z Amalfi (okolo r. 1070). Roku 1099 bol Jeruzalem dobytý križiakmi a nemocnica sa začala rozrastať. Mnohí boli nemocnici vďační a zahŕňali ju darmi. Oficiálne bol rád schválený v roku 1119 pápežom Paschalom II. Venovali sa ošetrovaniu chorých a ranených a službe chudobným. Tento rád vytvoril istý Gerhard z Amalfi (†1120), ktorý vytvoril bratstvo ošetrovateľov pod ochranou sv. Jána Almužníka na konci 11. storočia. Neskôr si zobrali za hlavného patróna sv. Jána Krstiteľa, ktorý bol významnejší a známejší. Vojenskú organizáciu rádu vytvoril r. 1137 Gerhardov nástupca Raymund de Puy (1120 - 1160), ktorý sa najskôr zameriaval na ochranu pútnikov, ale neskôr rád prešiel na ofenzívny boj proti mohamedánom.

Johaniti zriaďovali nemocnice pozdĺž významných pútnických ciest, kde pútnikov a ranených ošetrovali a vojensky chránili. Zriaďovali nemocnice aj vo Francúzsku a Taliansku. V roku 1136 dostal rád dôležitý hrad Bethgeblin na juhu Palestíny ako strategické miesto. Neskôr johaniti obsadili povestný Krak de Chevaliers, najmohutnejšiu pevnosť na Východe. V tom čase už existovali aj templári, ako čisto vojenský rád. Rád mal tri triedy: rytierov, kaplánov a bratov, ktorí sa starali o chorých. Regulu rádu podľa sv. Augustína dostala rehoľa r. 1155. Všetky hlavné funkcie rádu boli obsadzované rytiermi. Najvyšší predstaviteľ rádu bol veľmajster a hneď po ňom bol maršal. Niektorí pápeži rádu vytýkali príliš vojenské zameranie a odklon od pôvodnej charizmy. Po páde Sv. Zeme v r. 1291, kedy boli rytieri a latinci vyhnaní z Východu sultánom Baybersom sa johaniti premiestnili na Cyprus. Neskôr dobyli ostrov Rhodos, kde sa presídlili. Tu sa rád preorientoval na lodné vojsko a podnikali námorné výpady proti vtedajším Turkom. Z Rhodosu boli johaniti r. 1522 Turkmi vyhnaní na Maltu. V roku 1798 obsadil Maltu Napoleon a rád vyhnal. Neskôr obsadili Maltu Angličania, ale rádu už územie nevrátili. V 19. storočí stratili johaniti väčšinu svojich území v Španielsku, Taliansku, Bavorsku, Vestfálsku, Prusku a Rusku. Orem nich ešte existovala provincia Rímska, Sicílska a Benátska. Rád je dnes uznávaný ako suverénny, v niektorých štátoch má svojich vyslancov a je členom OSN ako stály pozorovateľ.
Johaniti nosili čierny plášť s bielym krížom a v boji červený plášť s bielym krížom. Mali aj ženskú vetvu, ktorá sa špecializovala výlučne na ošetrovateľskú službu chorým a venuje sa jej až do súčastnosti. 1.3. Nemeckí rytieri (Ordo Fratrum Domus Hospitalis S. Mariae Teutonicorum)

Tento rád sa vyvinul odčlenením nemeckých ošetrovateľov z nemocničného bratstva johanitov počas tretej križiackej výpravy. Pod ochranu ich prijal r. 1190 Fridrich Švábsky spolu s niekoľkými kupcami z Brém. Je to najmladší z troch rytierskych rádov. Spája reguly templárov po vojenskej stránke a johanitov po ošetrovateľskej stránke. Nemocničnou reholou sa stali r. 1191 a oficiálne ako rytiersky rád boli vyhlásení v roku 1198 Klementom III. s regulou sv. Augustína. Prvým veľmajstrom sa stal Jindřich Walpota z Bassenheimu. Bol to vyslovene nacionálny rád, pretože doň mohli vstúpiť iba členovia nemeckej národnosti. Nosili biely plášť s čiernym krížom. Po strate Jeruzalema r. 1187 sa sídla premiestnilo do Akkonu. Nemeckí rytieri opustili Palestínu r.

1211 a odišli do Benátok, kde vznikla aj štvrtá trieda – polobratov, ktorí boli vo svete a podporovali rytierov modlitbami a darmi (boli to prví terciáni). Za veľmajstra Hermana zo Salzy (1210 - 1239) mal rád okolo 2000 rytierov. Odtiaľto prešli do Uhorska, odkiaľ ich však vypovedal kráľ Ondrej II. Roku 1309 sa premiestnili do východného Pruska do Marienburgu, odkiaľ dobyli celé Prusko a pozvali tu nemeckých kolonistov a obracali Pobaltie na kresťanstvo. Bol tu založený aj nový rytiersky rád – Rád bratov meča, ktorý sa neskôr spojil s nemeckými rytiermi. Veľmajster Albrecht prešiel r. 1525 na protestantizmus a rád so svojím územím sa stal lénom Poľského kráľa. V roku 1809 sa stal veľmajstrom rádu rakúsky cisár František I. V roku 1809 rád zrušil cisár Napoleon I. a majetok rozdelil miestnym kniežaťom. Neskôr bol rád znovu obnovený a existuje až po dnes. Od roku 1929 bol rád organizovaný ako žobravý a v roku 1938 mal štyri provincie : Československú, Rakúsku, Taliansku a Ľubľanskú. 2. Iné rytierske rády

V priebehu dejín vznikali aj iné rytierske rády, hlavne v Španielsku, pri ktorých vnútornej výstavbe hrali dôležitú úlohu cisterciáni. Boli to Rytieri z Alcantary, Rytieri z Calatravy a v Portugalsku Rytieri z Evory. Niektorí nemali celibát a mohli sa ženiť.

2.1. Rád sv. Lazara

Venovali sa výhradne ošetrovaniu malomocných, vznikli okolo roku 1150, regulu prevzali od augustiniánov, koncom 13. storočia sa pretransformovali na rytiersky rád, ktorý bojoval proti saracénom a nosil čierny plášť so zeleným krížom. Za veľmajstra bol volený vždy malomocný až do r. 1259, po tom, ako rád utrpel veľkú porážku u Gazy. Veľkými priaznivcami tohoto rádu boli hlavne francúzsky králi. 2.2. Rád križiakov s červenou hviezdou (Ordo militaris Crucigerorum cum rubea stella)

Roku 1233 dcéra kráľa Přemysla Otakara I. neskôr svätá Anežka Přemyslovna (1208 - 1282) založila laické nemocničné bratstvo, aby sa starali o chudobných, chorých a pútnikov v Prahe, z ktorého neskôr vznikol rád križiakov s červenou hviezdou. Rád sa rozšíril aj na územie Moravy, Sliezska, Poľska a Uhorska. Vrchol rozkvetu rád križiakov dosiahol za kráľa Karola IV. (1346 - 1378), kedy rád spravoval 60 hospicov, z ktorých väčšina zanikla v období husitských vojen. 2.3. Rád rytierov sv. Juraja (Societas fraternalis militiae sancti Georgii)

Rád bol založený uhorským kráľom Karolom I. Róberta (1308 - 1342). Mal chrániť kráľovstvo pred neveriacimi pohanmi a mal ochraňovať katolícku vieru. Ochrana sa mala realizovať predovšetkým dodržiavaním cirkevných prikázaní, rešpektovaním cirkevných sviatkov a modlením.

Založenie rádu schválili aj ostrihomský arcibiskup a diecézni biskupi spolu s opátmi a inými kňazmi. Rytieri si museli navzájom preukazovať úctu a pomoc tak v mieri, ako aj vo vojne. Súčasne si mali byť nápomocní pri spoločenskom vzostupe. Stanovy tiež predpisovali vykonať satisfakciu za rytiera, ktorému bola spôsobená neprávosť, alebo bol okradnutý. V prípade že bol rytier v boji zajatý, ostatní sa mali postarať o jeho vyslobodenie, či už násilnou formou alebo poskladaním sa na výkupné. Rytieri nosili čierny odev s kapucňou, ktorý mal na hrudi upevnenú insígniu. Z obdobia vlády Karola I. sú známe len mená 15 rytierov, no z doby vlády jeho syna Ľudovíta Veľkého (1342 - 1382) je to už 87 rytierov.
Svätému Jurajovi boli zasvätené aj ďalšie rytierske rády ako: Burgundský rád sv. Juraja, založený vojvodom Filibertom de Molains z roku 1400, či Rád sv. Juraja založený roku 1492 pápežom Alexandrom VI. a niektoré panovnícke a záslužné rády. 3. Kritické poznámky

Východná Byzantská cirkev považovala vojnu za zlo a za posledné východisko, ku ktorému je možné prikročiť len po tom, keď zlyhajú všetky pokusy diplomacie a úplatkov. V Byzancii sa vojak nectil. Ak niekoho zabil na bojisku (ako i pri obrane vlastnej zeme), mal po tri roky zakázané prijímať sviatosti. Západný postoj sa výrazne líšil. Boj a hrdinstvo bolo na západe niečo, čo odlišovalo šľachtica od nevoľníka. V roku 1207 sa pápež Inocent III. sťažoval na vnútorné neporiadky, pýchu, neposlušnosť, rozmarnosť a rozbroje s inými rádmi u templárov. V roku 1236 hrozila dokonca templárom a johanitom exkomunikácia, keďže začali vytvárať alianciu s mohamedánskou sektou assasínov (ktorí svojich protivníkov odstraňovali úkladnou vraždou). V roku 1238 pápež pokarhal johanitov z pohoršenia a z nezachovávania sľubov čistoty a chudoby. Záver

Po osemsto rokoch prosil nemecký rytiersky rád o odpustenie grécko-pravoslávny patriarchát v Jeruzaleme za všetky prečiny, ktorých sa dopustil počas križiackych vojen aj na pravoslávnych veriacich. Asi 30 najpoprednejších predstaviteľov tohto rádu prišlo k patriarchovi Diodorovi I. v Jeruzaleme. Tam mu jeden rytier za druhým pobozkal prsteň. Patriarcha Diodoros povedal, že blízkosť Kristovho hrobu v Jeruzaleme zaväzuje k odpusteniu. Rytierske rády mali vo svojej dobe veľký úspech, pretože obraňovali myšlienku kresťanstva vo Svätej Zemi. Avšak, ak sa táto myšlienka premenila na vlastné ziskové záujmy a odcudzila sa svojmu pôvodnému poslaniu, zažívali tieto rády a aj kresťanstvo veľké škody.

V takejto chvíli sa treba vždy pozrieť na Ježiša Krista, chudobného a poslušného.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk