Veľmi veľkú pozornosť, čo je pozitívne, venovali malým deťom.
Dá sa povedať, že habáni napriek ťažkému osudu, nehladovali a svojou prácou si vždy vedeli zabezpečiť dostatok potravín na slušné živobytie. III. ČO SA S HABÁNMI STALO ?

Rozpad habánskych bratských dvorov, ktoré si vybudovali ako samostatné obce vo feudálnych obciach so súhlasom príslušnych feudálnych pánov a šlachty, sa začal už po tridsaťročnej vojne, ktorá habánom spôsobila ťažké morálne ujmy. Krajina bola v ohni a dvory, ktoré celý svet považoval za „rajské záhrady“ boli ožobračené. Takže v roku 1685 prijali Habáni rozhodnutie, aby každý platil sám za seba tzv. výkupné. Najskôr len formálne, potom však skutočne prešli na systém súkromného hospodárenia a majetok, ktorý prv považovali za hriešny a ktorý zatracovali, sa im stal vlastným. Podľa ich základného učenia majetok bez hriechu mohla vlastniť len náboženská obec. Teraz sa stali súkromníkmi a začali hospodáriť každý po svojom. Kým predtým sa ženili a vydávali len vo vnútri vlastnej bratskej alebo susedských obcí, teraz táto zásada prestala platiť a habáni sa začali miešať s domácim obyvateľstvom, so svetskými ľuďmi, s ktorými vstupovali do pribuzenských vzťahov a pokrvných zväzkov. Postupne strácali svoju identitu.
Za vlády Márie Terézie celé habánske rodiny prechádzali ako celok k starej viere. Skalným a tvrdošijným odporcom vrchnosť dovolila odísť z krajiny, predtým však museli odovzdať všetky svoje staré knihy a kroniky, čo im, ako habánom bolo veľmi cenné a sväté.
O utekajúcich habánoch sa dozvedáme zo starých kroník, kde sa píše, že v starom Prešporku nasadali na lode, ktoré ich odviezli dolu Dunajom až k Čiernemu moru. Tam prestupovali na námorne lode, ktorými putovali ďalej. Iná časť habánov emigrovala do Saratovskej oblasti na Dolnej Volge. Tretí prúd sa usadil v Sedmohradsku. Keď však pripadlo po vyhnaní Turkov znovu pod vládu Márie Terézie, emigrovali do Valašska a odtiaľ na Ukrajinu, kde žili na majetkoch ruskej šlachty.
V roku 1874 zaviedol ruský cár povinnú vojenskú službu pre všetkých obyvateľov krajiny, habánov nevynímajúc. Tí ,ale boli nepriateľmi vojny a odmietali vojenskú službu. Rozhodli sa preto emigrovať do Ameriky, kde sa usadili v oblasti Veľkých jazier ,v štáte Južná Dakota a aj v Kanade. Žijú tu odľahlo od ostatnej civilizácie starým životom prvotných „kresťanských komunistov“, odmietajúc vojnu a súkromné vlastníctvo ako hriešne.
Potomkovia habánov v Európe sa vrátili do starej cirkvi a vliali sa do národov v štátoch, kde predtým žili. Povedomie historického pôvodu a vývinu im vo väčšine prípadov bohužiaľ neostalo, ako som mala možnosť zistiť z osobných rozhovorov.