Záver

Habáni boli mierumilovní, pravdovravní, čestní, otvorení, neklamali a odmietali vojnu, ale aj dane, lebo tie, ako tvrdili, štát a vlády zneužívajú na vedenie vojen. Napriek tomu alebo práve preto ich ostatní ľudia nemali radi, dívali sa na nich ako na čudákov. A čo je iné, to je určite zlé. V tom čase ešte nevedeli oceniť ich pokrokovosť. Preto si dlho nevedeli nájsť skutočný domov, miesto, kde sa môžu kedykoľvek vrátiť a kde sa budú cítiť bezpečne.
Slovenskú kultúru obohatili nielen ako remeselníci, ale najmä ako výrobcovia keramiky polievanej bielou glazúrou, ktorej pokračovateľkou je dnes modranská keramika. Za uplynulých vyše 400 rokov od príchodu prvých habánov na územie Slovenska, sa zblížili s národom, integrovali sa doňho ako jeho súčasť.
Pri písaní o tomto spoločenstve som cítila radosť z každej novej získanej informácie. Znie to síce pateticky, ale myslím, že každý sa už raz v živote stretol s niečim, čo ho uchvátilo a fascinovalo. Nejaká vnútorná sila ho hnalo dozvedieť sa o tom čo najviac a povedať o tom aj ostatným, pretože si nevedel predstaviť, žeby niečo tak unikátne mohlo niekoho aj nezaujímať. Tak podobne som sa cítila aj ja pri písaní tejto práce. Do tvorivého procesu som zatiahla celú rodinu. Síce som ich tým obrala o kus voľného času, ale aspoň som rozšírila riedke rady tých, čo vedia, kto to habáni vlastne boli. Osobné rozhovory s potomkami habánov mi veľmi nepomohli. O svojom pôvode vedeli veľmi málo, a to išlo o starších ľudí. Vedeli mi povedať len to, že ich prarodičia kedysi bývali v Haushabenoch(habánskych dvoroch), do slovenčiny miešali nemecké výrazy, a po nich im ostalo nemecky znejúce meno. Je to smutné, pretože keď si sám nevážiš svoj pôvod, nebude si ho vážiť ani nik iný. A v prípade habánov je to veľká škoda.