Biskupov a obecných duchovných vodcov volili z radov remeselníkov.
Habánske obce sa zvyčajne zakladali na opustenej neobrobenej pôde, patriacej šlachte, od ktorej dostali povolenie usadiť sa tu. Často dostali aj drevo a iný materiál potrebný na stavbu usadlostí. Po dobu troch až desiatich rokov boli oslobodení od platenia nájomného a nemuseli odvádzať ani žiadne iné poplatky a služby. Po uplynutí tejto lehoty začali odovzdávať činž a desiatok. Okrem remeselnej a poľnohospodárskej výroby poskytovali habáni zemepánom svojich odborníkov (murári, pivári, nožiari a pod.).Títo pracovníci nevystupovali ako súkromné osoby, ale ako príslušníci obce. Mzdu za ich prácu odovzdával zemepán správcovi habánskeho dvora. Dvor samozrejme preberal zodpovednosť a záruku za prácu habánskeho remeselníka. Okrem remeselníckych služieb poskytovali habáni šlachtickým dvorom aj celkom osobné služby ránhojičov, lekárov, babice a dojky, ktorí mali veľmi dobrý chýr ako čistotní, diskrétní a spoľahliví.
Vo vzájomnom styku sa oslovovali brat a sestra. Zdravili sa slovami „Pokoj s tebou“ na čo sa odpovedalo „Amen !“.


2.2. Výchova mládeže u habánov

O výchove novokrsteneckej mládeže sa dozvedáme najmä zo školských poriadkov habánskych obcí a aj z listov habánskych učiteľov, ktoré sú preniknuté hlbokou láskou k deťom.
Hlavné cnosti, ku ktorým boli deti vedené bola oddanosť a pokora. Pripomínali im, že ľudské srdce je naklonené k zlému, preto ho treba denne viesť k dobrým skutkom. Vystríhali ich pred pýchou. Čestnosť a statočnosť ich zachráni pred večným nešťastím. Rodičov si mali vážiť, súrodencov ľúbiť, v škole mali byť poslušné a usilovné. Staršie deti sa mali pravidelne venovať čítaniu náboženskych piesní a epištol, vyhýbať sa milkovaniu, honobeniu vlastného zisku a iným neprístojnostiam. Bojovali proti rozmaznávaniu detí.
Deti boli od matiek odobraté, keď ich prestali kojiť. Boli zverené sestrám, ktoré boli ustanovené na výchovu malých detí. Sestry ich mali vychovávať k pokore a poslušnosti, len čo začnú hovoriť. V ich opatere ostali do piateho prípadne šiesteho roku.
Keď deti vyrástli z najútlejšieho veku, zverili ich do rúk učiteľovi. Naučili sa čítať a písať. Pod ochrannými krídlami učiteľa ostali až kým sa nenaučili pracovať. Každého žiaka viedli k takej práci, o ktorú mal on sám záujem.
Povinnosťou učiteľa bolo venovať sa výlučne len výchove mládeže. Za túto obetavú prácu obec poskytla len bežné zaopatrenia ako jedlo, odev a bývanie. Jeho práca sa však pokladala za záslužnú, zodpovednú a ťažkú, čomu nasvedčuje zákaz ohovárať službu učiteľa. Choré deti jedávali spolu, oddelene od zdravých.