Nerozhodného mládenca, ktorý si ani na tretíkrát nevybral nevestu, jednoducho zatvorili do podkrovnej izby a nedali mu jesť a piť, kým nevyhlásil, že si predsa len vybral.
Incest bol neprijateľný. Manželstvá sa nesmeli uzatvárať až do štvrtého stupňa príbuzenstva.


2.4. O povinnostiach správcu dvora. Poriadok s názvom „Pokyny pre správcu dvora“ pochádza zo 17. storočia, z čias tureckých nájazdov a tridsaťročnej vojny a protihabsburských povstaní, ktoré mali zhubný vplyv na morálku obyvateľov habánskych dvorov. Vojská s obľubou plienili habánske obce, kde okrem iného znásilňovali ženy, dievčatá, ešte nedospelé deti a dokonca, ako sa s odporom spomína v habánskej kronike, nevynímali ani mužské obete. Prepadávali dvory, odnímali im zásoby, rabovali a plienili. Brali im dobytok, krmivo, obilie a všetko, čo im prišlo pod ruky. A tých, čo sa opovážili brániť násiliu, ožobračovali a kaličili, ako sa spomína v habánskej kronike (text. príloha č.1,2). Každý odpor bol márny a boj bezvýsledný, trestaný smrťou. Preto sa prestali brániť násiliu, aby neprovokovali hnev nepriateľov. Tým však utrpela vnútorná disciplína obce a začala sa šíriť neúcta k spoločnému majetku, ľudia sa stali chamtivými sebcami a podľahli aj ďaľším nerestiam.
Príkazy správcu mali byť jasné a správne, aby neboli ľudia na pochybách, čo sa smie a čo nesmie. Každé rozhodnutie si mal najprv dôkladne premyslieť a až potom vydať príkaz, aby ľudia v neho nestratili dôveru.
Musel zistiť, či sú ľudia spokojní so stravou, či sa strava rozdeľuje rovnomerne. S peniazmi mal nakladať sporovlivo a vždy sa poradiť so staršími. Na jarmokoch mal vystupovať čestne a nikdy nepredávať chybné kone ako dobré. Takisto nemohol nakupovať na dlh. Habáni pôžičky odmietali, či už iným osobám alebo sami od iných. Bolo to proti ich učeniu.
Správca musel dbať, aby remeselníci vyrábali prednostne pre potreby dvora, lebo mnohí by chceli vyrábať hlavne pre vonkajších odberateľov. Všetky výrobky museli najprv odniesť do skladu a správca určil ktoré a koľko sa môže odniesť na trh. Správca mal mať svoje stále miesto, kde ho každý mohol nájsť, a nie aby vylihoval v posteli a čítal si skrytý v izbičkách. Kvôli bezpečnosti sa nemali ujímať bratov, o ktorých nevedeli odkiaľ sú. Takíto ľudia mali zostať mimo obce až dovtedy kým sa neoverila ich totožnosť. Už vôbec sa neujímali takých, čo dvor raz opustili, odišli preč a teraz si to zrazu rozmysleli.
Na trh nemohol zo sebou brávať inú sestru než hlavnú gazdinú z kuchyne, lebo by z toho „boli reči“. Samozrejme, že mal zakázané „privykať “ iné sestry k svojej posteli.