Úvod
Určite ste sa už niekedy stretli s pomenovaním habán, habánka, alebo s označeniami habánsky dvor či dom a tak podobne. Dnes bohužiaľ okrem malej skupinky ľudí a bádateľov už len sotvakto vie, čo tieto výrazy znamenajú. V národopisnej a umelecko-historickej literatúre sa s habánmi stretávame v súvislosti s ich keramickou produkciou, zvanou aj fajansa (obraz. príloha č.2), ktorá sa vyznačuje vysokou kvalitou a umeleckou hodnotou. Dosiaľ sa teší veľkému záujmu nielen odborníkov, ale aj širokej verejnosti. Menej pozornosti sa už venuje ich pôvodu, osudom a iným druhom činnosti, než keramickej výrobe. Avšak ich najzvláštnejšou črtou je ich ideológia a z nej vyplývajúce pohnuté osudy tohto spoločenstva. Táto stránka života habánov je oveľa významnejšia ako iba ich fajansová remeselná výroba, aj keď ani tú netreba podceňovať. Preto je namieste otázka, kto boli habáni, aký bol ich život a aké boli ich sociálne a iné názory.
Pred dvoma rokmi som strávila jarné prázdniny so svojou kamarátkou u jej starých rodičov vo Veľkých Levároch, dedinke na Záhorí. Na prvý pohľad celkom obyčajná obec ma zarazila niekoľkými domami, postavenými v celkom inom štýle ako býva na slovenských dedinách zvykom. Mali veľmi vysoké strechy s mohutnými drevenými provami, v minulosti určite pokrytými slamou. Kamarátka mi povedala, že sa jedná o veľkodomy habánov, ktorí v nich kedysi bývali (obraz. príloha č. 1). Neskôr sa časť z nich odsťahovala nevedno kam a potomkovia tích ostatných dnes bývajú v „normálnych“ domoch a vedú život ako každý iný. Z dejepisu som si pamätala, že sa jedná o veľmi radikálnu reformovanú cirkev, ktorej učenie hraničí až so sektárstvom.Tým sa moje vedomosti končili. Počas týchto prázdnin som sa ale o nich dozvedela omnoho viac. Fascinoval ma ich spôsob života, ich ideológia. Trúfla by som si ju prirovnať k utopistickému komunizmu.
Zameriam sa na sociálnu stránku života členov habánskej komunity z hľadiska výchovy mládeže, výberu životného partnera, každodenného, bežného života, vrátane stravovacích zvyklostí, povinností predstaveného dvora-správcu a organizačnú štruktúru obce. Chcem vyzdvihnúť progresívnosť ich myslenia a vytvoriť ucelený obraz ich života v rámci habánskej obce na Slovensku. No nevyhnem sa ani opisu ich často tragickej púti za slobodou a pochopením, od ich vzniku vo Švajčiarsku v 16.storočí až po súčastnosť.

Metodika práce

Pri získavaní materiálov som navštívila Záhorské múzeum v Skalici, v ktorého zbierkach sa nachádzajú materiály k tejto téme. Tu som mala možnosť rozprávať sa s p.Králikovou, zamestnankyňou múzea a odborníčkou v tejto oblasti. Týmto jej chcem poďakovať za čas, ktorý mi venovala. Jej informácie mi pomohli urobiť si aspoň zbežný obraz o habánoch. Takisto mi dala knižné a časopisecké tipi, z ktorých som mala čerpať. Problém sa vyskytol pri ich zháňaní. Navštívila som niekoľko knižníc a bezvýsledne. Až v Poľnohospodárskej knižnici v Nitre mi cez medziknižničnú výpožičnú službu zistili, že mnohé z kníh a časopisov, ktoré som mala na zozname už ani neexistujú. Niektoré sa nenachádzajú na území Slovenska, ale v archívoch susedným štátov alebo sa vyskytujú už len po jednom exemplári, a to v Slovenskom národnom archíve v Martine, ktorý výpožičné služby neposkytuje. Niektoré zdroje z ktorých som pri použila pri zostavovaní práce som získala osobnými kontaktami. Pracovala som teda s menším počtom literárnych prameňov ako som predpokladala, ale dúfam, že sa to na kvalite práce neodrazilo. Uskutočnila som rozhovory s potomkami habánov, aby som zistila, ako je to s ich kultúrnym povedomím, či ešte udržiavajú niektoré tradície vyplývajúce s ich pôvodu a pod.
Prácu som rozdelila na tri kapitoly. Prvé dve kapitoly sú členené na podkapitoly. Cudzie slová sú písané kurzívou a vysvetlené v abecednom poradí v časti „Cudzie slová“. Na konci textovej časti sa nachádza obrazová a textová príloha

I. KTO BOLI HABÁNI ?

1.1. Vznik novokrstencov v alpských krajinách a ich príchod na naše územie

Novokrstenci sú odnožou protestantizmu. Ich vynorenie sa v alpských krajinách začiatkom 16. storočia úzko súvisí s reformačným hnutím tej doby. Reformátorské vystúpenie Martina Luthera s kritikou cirkvi a jej vnútorných pomerov vyvolalo v tábore reformácie nielen kladné, ale aj záporné ohlasy. Išlo hlavne o stúpencov reformácie zo Švajčiarska a Porýnska. Netvorili ešte ucelenú skupinu, ale vystupovali ako vplyvná strana náboženskeho reformačného pohybu, ktorá sa snažila doviesť reformáciu do konca, a to po stránke duchovnej aj sociálnej. Predstavovali radikálne krídlo reformácie. Lutheránskému krídlu vytýkali najmä ponechanie krstu malých detí jednotne s tradičnou rímsko-katolíckou cirkvou, o ktorom vyhlasovali, že nepochádza od boha, ale od diabla. Tvrdili, že krst pre dieťa nemôže byť záväzný, keď ešte nie je schopné používať rozum. Preto hlásali potrebu krstu dospelých. Na základe tohto ich začali volať novokrstenci, alebo aj anababtisti.

Proti tomu protestovali, pretože nehlásali dva krsty, ale len jeden, no pomenovanie im už ostalo.
Iniciovali verejnú dišputu v Zurrichu, ale mestská rada rozhodla v prospech lutheránov. Na druhý deň mestská rada vydala vyhlásenie, že deti majú byť krstnené. Kto tak neurobí, má sa so ženou, deťmi a majetkom vysťahovať z mesta a opustiť krajinu...Tak začala dlhá púť novokrstencov.
Medzi prvých stúpencov anababtizmu patrili chudobní roľníci a remeselníci, ktorí boli nespokojní so starým poriadkom, zriadením, cirkvou a jej ustanovizňami a v tomto učení videli nádej na zmenu, na lepší a spravodlivejší život. Keď sa však k skupine tirolských novokrstencov pridal Pilgram Marpeck, uznávaný banský technik, začala brať vrchnosť toto učenie na vedomie ako možný nástroj skazy ich postavenia, keďže sa ukázalo, že našlo sympatizantov v širokých vrstvách obyvateľstva. Doposiaľ nechával panovník boj proti novým myšlienkam predstaviteľom cirkvi alebo predstaviteľom miestnej správy. No roku 1526 začal viedenský dvor koordinovanú akciu, ktorej cieľom bolo vykoreniť stúpencov anababtizmu.
V snahe nájsť si nový domov uchýlili sa na južnú Moravu a vzapätí aj na juhozápadné Slovensko. V obidvoch krajinách sa im podarilo získať priazeň a ochranu miestnej šlachty, ktorá ich prijala ako schopných remeselníkov a pod jej ochranou tu prežili svoj „zlatý vek“. 1.2. Anababtizmus

Cieľom nového nábožensko-sociálneho pohybu týchto búrlivých stúpencov reformácie bolo uvádzať do života sociálne zásady podľa evanjélia. Biblia sa pre nich stala nielen prameňom náboženského poznania, ale aj východiskovým bodom pre sociálne a hospodárske usporiadanie spoločnosti. K zavádzaniu zásad spoločného vlastníctva ich priviedla snaha priblížiť sa prvokresťanskej spoločnosti aj v chudobe, a tak dosiahnuť vyšší stupeň náboženskej dokonalosti.
Pôda, z ktorej nový pohyb vyrástol, bola spoločná s protestantizmom. Rozdiel medzi hlavným prúdom lutheránskej reformácie a novým pohybom bol však v tom, že novokrstenci sa usilovali o sociálne reformy, o zospoločensštenie majetku a výroby. O toto lutheránsky prúd nejavil žiaden záujem, ale bol spokojný s takým usporiadaním sveta, ktorý vládol. Anababtizmus vychádzal z túžby po dokonalejšom, spravodlivejšom svete, po praktickom a mravnom konaní, zameranom na uspokojovanie materiálnych potrieb blížneho. Novokrstenectvo podľa predstáv jeho hlásateľov malo byť cirkvou bez poškvrny a chyby, skladajúcou sa zo samých počestných ľudí. Preto jej členovia nesmeli vlastniť majetok, nesmeli zastávať nijaké svetské úrady, prisahať, nosiť zbrane, zúčastňovať sa vojny, ale ani ju podporovať.

Netrestali ani nevykonávali nijaké násilie.

1.3. O pôvode názvu habán

Nad pôvodom názvu habán, ktorým sa označujú príslušníci nábožensko-sociálneho hnutia anababtistov, čiže novokrstencov, sa zamýšľali mnohí bádatelia. Dodnes ich názor nie je jednotný a existuje viacero prístupov. Isté je len to, že toto pomenovanie im bolo nepríjemné, ba ho považovali až za hanlivé. Protestovali proti nemu .U cisára si vymohli „cisárskym reskriptom“ z roku 1781 zakázanie používania tohto pre nich nepekného označenia. Názov sa však už tak udomácnil v ľudovej reči a zaužíval v úradných písomnostiach, že ostal.
Ide o výraz výlučne slovenského pôvodu, dôkazom čoho je fakt, že jeho prvý výskyt je až z roku 1667, teda z obdobia, keď boli habáni usadení na Slovensku. V novokrsteneckých kronikách, ale aj medzi sebou sa novokrstenci nazývali bratmi.
V nemeckých slovníkoch sa často stretávame s vysvetlením, že Habaner sú potomkami hannoverských( preto aj to meno ) a porýnskych novokrstencov usadených v slovenskom Pomoraví, ktorí museli za Márie Térezie prestúpiť ku katolicizmu.
Ďalším výkladom je aj možnosť,že sa tento názov odvodil od nemeckého Haushaben, ktorým sa rozumie spoločný majetok resp. majiteľa domu. Veľmi podobný výklad vychádza zo slova Hofan, čiže obyvateľ dvora.
Habánsky kurát páter Jalovecký sa domnieval, že slovo habán je skráteninou výrazu Hartbahner, značiaceho predbojovníka, priekopníka ťažkej tvrdej cesty. Barón Medňanský ho chcel odvodiť z dolnonemeckého výrazu Haban značiaceho loptu, pretože sami novokrstenci hovorili akousi zvláštnou hatlaninou nemeckých nárečí. Vraj raz istý novokrstenecký kazateľ povedal vo svojej kázni, že osud hádže novokrstencov, tak ako je „haban“ zmietaný v rukách detí.
Úplne odlišný názor ponúka bádateľ Weiss, ktorý tvrdí, že habán je hebrejského pôvodu a vychádza z výrazu ha-banim, čo znamená pravé dietky božie, za ktoré sa habáni naozaj pokladali. Aj keby to bola skutočne pravda, ťažko by to habáni mohli pokladať za urážku.
Azda najdôverihodnejšou teóriou je tá, ktorú vypracoval Ovidius Faust. Podľa neho tento výraz vychádza zo slova zhabať. Tak pospolití ľud označil tých, ktorým boli zhabané majetky. V tomto prípade má Faust na mysli novokrstencov. O hanlivom výraze hovoríme až potom, keď nadobudlo nie pasívny, ale aktívny význam. Keď z ľudí ochudobnených skonfiškovaním majetkov na Morave sa v novom prostredí, na Slovensku stali „habáni“, skupáni, ktorí len zhromažďovali majetky.

Situácia, keď tento výraz mal až nepríjemný spoločenský nádych a značil chamtivca, mohla vzniknúť v časoch tridsaťročnej vojny, za ktorej sa v slovenských dedinách vypestoval odpor voči habánom, lebo netrpeli až takým preukrutným nedostatkom ako slovenské sedliacke obyvateľstvo. Je to prirodzený výklad pôvodu slova habán z hľadiska štruktúry a filozofie jazyka ľudu, uprostred ktorého tento názov vznikol. V súčastnosti pomenovanie habán stratilo urážlivý charakter, prešlo do neutrálnej polohy, všeobecne sa rozšírilo a v podobe prídavného mena / habánsky/ znamená akýsi
druh kvality, známy najmä zo spojenia „habánska keramika“. Z tohto hľadiska si vydobili trvalé miesto v našej národnej kultúre. II. ŽIVOT HABÁNOV:O ICH DUCHOVNÝCH A SOCIÁLNYCH NÁZOROCH

2.1. Organizácia a štruktúra habánskej obce

Obraz o živote novokrstencov si historici utvárali na základe zápiskov z habánskych kroník a na základe rôznych poriadkov, ktoré boli súčasťou kroník (text. príloha č.3,4).
Nech sa habáni usadili kdekoľvek, všade sa snažili vytvoriť osobitnú, od miestnej obce separovanú a nezávislú jednotku. Rešpektovali len panstvo. Túto jednotku nazývali obcou. Bola to cirkevná, nie politická obec a žili tu svojským uzavretým životom.
Snažili sa napodobniť komunity prvotných kresťanov, založené na spoločnom vlastníctve celého majetku a výrobných a spotrebných statkov. Usilovali sa žiť v zhode, bez roztržiek a nedorozumení, ako jedna veľká šťastná rodina. Nazývajúc sa navzájom bratmi a sestrami. Majetok v rukách jednotlivca pokladali za hriech a jeho majiteľa za hriešnika alebo svetského človeka.
Spoločná usadlosť habánov sa nazývala bratský dvor alebo po nemecky Bruderhof. V latinských spisoch a kronikách zase ako aula anabaptistica. Na čele každého dvora stál duchovný vodca, služobník Slova, ktorý mal správnu a súdnu moc. Po boku služobníka Slova stáli služobníci Núdznej pomoci, čiže svetskí
vodcovia. Zariaďovali príjem a výdaj, nakupovali a predávali, a tak sa starali o materiálne potreby obyvateľov dvora. Každý zo svetských vodcov mal na starosti určitý úsek hospodárskej činnosti habánov.
Ťažisko práce dvora spočívalo v remeselnej výrobe, ktorá bola veľmi rozmanitá. Podľa záznamov zo starých kroník, vykonávali tieto remeslá: murárstvo, kováčstvo, z ámočníctvo, hodinárstvo, nožiarstvo, klampiarstvo, garbiarstvo, obuvníctvo, sedlárstvo, remenárstvo, kolárstvo, stolárstvo, klobúčnictvo, postihovačstvo súkna, krajčírstvo, tkáčstvo, sklenárstvo, hrnčiarstvo, džbánkarstvo, pivovarníctvo, ránhojičstvo, lekárstvo, mlynárstvo, pekárstvo a tehliarstvo.
Pokiaľ boli výrobky určené na využívanie v rámci dvora, boli jednoduché, čisté a nezdobené. Podobne to bolo s odevom.

„Nešpinili si svedomie“ ničím, čo by sa dotýkalo pýchy, nádhery. Odmietali vyrábať meče, oštepy, pušky a iné druhy zbraní. Jednotlivé remeslá mali svojich predstavených, ktorí vydávali rozpis práce na celý týždeň. Starali sa nielen o odbornú výchovu remeselníkov, ale aj o ich mravnosť. Vykonávali nad remeselníkmi dozor. Radoví remeselníci nevychádzali z bratského dvora. Styk s vonkajším svetom, s trhom a zákazníkmi udržiaval predstavený, prípadne ďalší dôverihodní starší bratia, ktorých mohla obec vystaviť pokušeniu svetského sveta.
Poľnohospodárska výroba zaostávala za remeselnou. Venovali sa pestovaniu obilia, vinohradníctvu a chovu dobytka. Poľnohospodárske práce zabezpečovali prevažne ženy a mládež.
Čistý obchod, ktorý nesúvisel so zásobovaním dvora, nevykonávali. Obchodovanie sa priečilo ich učeniu. Zisk z rozdielu nákupnej a predajnej ceny pokladali za hriešny a za okrádanie spotrebiteľa. Svoje výrobky predávali ze pevné ceny, nikdy sa nejednali. Zakazovali výčapnícke a pohostinské povolania.
Nikto z členov dvora nesmel vlastniť osobný majetok. Novovstupujúci členovia sa museli vzdať svojho majetku a venovať ho obci. Pristupujúcim sa dávala polročná alebo ročná lehota, počas ktorej si vstup mohli ešte rozmyslieť. Po vypršaní tejto lehoty sa majetok definitívne stal obecným, a aj keď sa člen rozhodol vystúpiť, majetok mu už nevrátili.
Remeselníci dostávali pracovné nástroje do trvalého užívania, ale nie ako osobné vlastníctvo. Odev dostávali všetci z obecných skladov. Kto potreboval nové oblečenie, musel sa starým preukázať, že sa už nedá opraviť. Keď niekto umrel, všetky jeho osobné potreby pripadli znova obci.
Všetky dvory tvorili jednu spoločnú novokrsteneckú obec, na čele ktorej stál najvyšší predstavený, biskup. Jeho meno pred svetským svetom tajili. Ak sa biskup dopustil prehrešku alebo sa veriacim zdalo, že zradil ich obec, zosadili ho a zvolili si nového. Jeho poradným orgánom bol zbor radcov, volený zo služobníkov Slova a služobníkov Núdznej pomoci zo všetkých bratských dvorov. Biskup zastával funkciu najvyššieho sudcu, vodcu a dozorcu. Pomocníci biskupa sa delili podľa funkcie, ktorú vykonávali. Jednu skupinu nazývali apoštolmi a misionármi. Mali za úlohu zhromažďovať rozprášených veriacich do nového spoločenstva. Druhú skupinu nazývali učiteľmi. Boli to služobníci Slova s výchovným poslaním.

Biskupov a obecných duchovných vodcov volili z radov remeselníkov.
Habánske obce sa zvyčajne zakladali na opustenej neobrobenej pôde, patriacej šlachte, od ktorej dostali povolenie usadiť sa tu. Často dostali aj drevo a iný materiál potrebný na stavbu usadlostí. Po dobu troch až desiatich rokov boli oslobodení od platenia nájomného a nemuseli odvádzať ani žiadne iné poplatky a služby. Po uplynutí tejto lehoty začali odovzdávať činž a desiatok. Okrem remeselnej a poľnohospodárskej výroby poskytovali habáni zemepánom svojich odborníkov (murári, pivári, nožiari a pod.).Títo pracovníci nevystupovali ako súkromné osoby, ale ako príslušníci obce. Mzdu za ich prácu odovzdával zemepán správcovi habánskeho dvora. Dvor samozrejme preberal zodpovednosť a záruku za prácu habánskeho remeselníka. Okrem remeselníckych služieb poskytovali habáni šlachtickým dvorom aj celkom osobné služby ránhojičov, lekárov, babice a dojky, ktorí mali veľmi dobrý chýr ako čistotní, diskrétní a spoľahliví.
Vo vzájomnom styku sa oslovovali brat a sestra. Zdravili sa slovami „Pokoj s tebou“ na čo sa odpovedalo „Amen !“.

2.2. Výchova mládeže u habánov

O výchove novokrsteneckej mládeže sa dozvedáme najmä zo školských poriadkov habánskych obcí a aj z listov habánskych učiteľov, ktoré sú preniknuté hlbokou láskou k deťom.
Hlavné cnosti, ku ktorým boli deti vedené bola oddanosť a pokora. Pripomínali im, že ľudské srdce je naklonené k zlému, preto ho treba denne viesť k dobrým skutkom. Vystríhali ich pred pýchou. Čestnosť a statočnosť ich zachráni pred večným nešťastím. Rodičov si mali vážiť, súrodencov ľúbiť, v škole mali byť poslušné a usilovné. Staršie deti sa mali pravidelne venovať čítaniu náboženskych piesní a epištol, vyhýbať sa milkovaniu, honobeniu vlastného zisku a iným neprístojnostiam. Bojovali proti rozmaznávaniu detí.
Deti boli od matiek odobraté, keď ich prestali kojiť. Boli zverené sestrám, ktoré boli ustanovené na výchovu malých detí. Sestry ich mali vychovávať k pokore a poslušnosti, len čo začnú hovoriť. V ich opatere ostali do piateho prípadne šiesteho roku.
Keď deti vyrástli z najútlejšieho veku, zverili ich do rúk učiteľovi. Naučili sa čítať a písať. Pod ochrannými krídlami učiteľa ostali až kým sa nenaučili pracovať. Každého žiaka viedli k takej práci, o ktorú mal on sám záujem.
Povinnosťou učiteľa bolo venovať sa výlučne len výchove mládeže. Za túto obetavú prácu obec poskytla len bežné zaopatrenia ako jedlo, odev a bývanie. Jeho práca sa však pokladala za záslužnú, zodpovednú a ťažkú, čomu nasvedčuje zákaz ohovárať službu učiteľa. Choré deti jedávali spolu, oddelene od zdravých.

Sestry sa starali, aby sa chorým deťom dostávalo všetko, čo na svoje vyzdravenie potrebujú. Posteľná bielizeň a spodné oblečenie chorých detí sa prala osobitne
Učiteľ zostával s deťmi pokým nezaspali, a keď sa zobúdzali bol opäť pri nich. Aby sa deti počas spánku nepošpiňovali, sestry ich uprostred noci budili a posielali na potrebu. Neskôr sa budili len tie deti, ktoré sa pošpiňovali. Keď sa aj dieťa pošpinilo, rýchlo ho prebali do suchého. Pri výchove a výuke sa má učiteľ vyjadrovať stručne, jasne a zrozumiteľne, lebo záplave slov deti neporozumejú, o čo ide a málo si zapamätajú.
Priestupk musí svedomito preskúmať a určiť pravého vinníka, lebo potrestané nevinné dieťa sa cíti ukrivdené a dotknuté. Ak nebolo iného východiska ako potresteť vinníka bitkou, tak len s mierou a verejne pred ostatnými deťmi, aby si zobrali ponaučenie. Veľkú pozornosť venovali malým deťom, ktoré ešte sedávali na nočníku. Nemali ich nechať sedieť pridlho, aby neprechladli.
Odporcovia anabaptizmu im často vyčítali tvrdosť a nedostatok citu pri výchove detí, ktoré vyrastali v opatere školského majstra a školskej matky, ale bez citovej výchovy rodičov. Dalo by sa povedať, že ich výchova prebiehala ako terajšia v detských domovoch.
Jedno sa im však musí uznať. Každé dieťa bez rozdielu dostalo školskú výuku, takže medzi habánmi nebolo analfabetov.

2.3. Výber manželského partnera a miešané manželstvá

Partnera si mohli uchádzači zvoliť výlučne v rámci obce, v nijakom prípade nie z radov nehabánov, čiže svetských ľudí. Porušenie tohto zákona sa rovnalo odpadlíctvu od viery a neskôr aj odpadlíctvu zo spoločenstva. Mladí habáni vstupovali do manželstva iba v rámci svojej obce, alebo si brali manželského partnera zo susedných habánskych dvorov. V prípade, že si habán predsa vzal nehabánku, spoločenstvo ju odsudzovalo a hanlivo nazývalo slovami „das ist eine draussige“. Ak sa takéto manželstvo uzavrelo, obec vyplatila habánskemu ženíchovi príslušný podiel. Tým prestal byť členom spoločenstva, akoby pre nich ani neexistoval. Naproti tomu, ak si nehabánsky chlapec vzal habánku a prešiel na ich spôsob života a stal sa členom habánskej obce, neodsudzovali ho a prijali za svojho.
Manželstvá sa neuzatvárali podľa slobodnej voľby, ale uchádzač musel svoj úmysel oženiť sa predniesť najstaršiemu, ktorý mu na najbližšej celoobecnej schôdzke predviedol tri nevesty, z ktorých si mal možnosť zvoliť tú, ktorá sa mu najviac pozdávala. Ak si adept nevybral, s návrhom na ženbu mohol prísť až o rok.

Nerozhodného mládenca, ktorý si ani na tretíkrát nevybral nevestu, jednoducho zatvorili do podkrovnej izby a nedali mu jesť a piť, kým nevyhlásil, že si predsa len vybral.
Incest bol neprijateľný. Manželstvá sa nesmeli uzatvárať až do štvrtého stupňa príbuzenstva.

2.4. O povinnostiach správcu dvora. Poriadok s názvom „Pokyny pre správcu dvora“ pochádza zo 17. storočia, z čias tureckých nájazdov a tridsaťročnej vojny a protihabsburských povstaní, ktoré mali zhubný vplyv na morálku obyvateľov habánskych dvorov. Vojská s obľubou plienili habánske obce, kde okrem iného znásilňovali ženy, dievčatá, ešte nedospelé deti a dokonca, ako sa s odporom spomína v habánskej kronike, nevynímali ani mužské obete. Prepadávali dvory, odnímali im zásoby, rabovali a plienili. Brali im dobytok, krmivo, obilie a všetko, čo im prišlo pod ruky. A tých, čo sa opovážili brániť násiliu, ožobračovali a kaličili, ako sa spomína v habánskej kronike (text. príloha č.1,2). Každý odpor bol márny a boj bezvýsledný, trestaný smrťou. Preto sa prestali brániť násiliu, aby neprovokovali hnev nepriateľov. Tým však utrpela vnútorná disciplína obce a začala sa šíriť neúcta k spoločnému majetku, ľudia sa stali chamtivými sebcami a podľahli aj ďaľším nerestiam.
Príkazy správcu mali byť jasné a správne, aby neboli ľudia na pochybách, čo sa smie a čo nesmie. Každé rozhodnutie si mal najprv dôkladne premyslieť a až potom vydať príkaz, aby ľudia v neho nestratili dôveru.
Musel zistiť, či sú ľudia spokojní so stravou, či sa strava rozdeľuje rovnomerne. S peniazmi mal nakladať sporovlivo a vždy sa poradiť so staršími. Na jarmokoch mal vystupovať čestne a nikdy nepredávať chybné kone ako dobré. Takisto nemohol nakupovať na dlh. Habáni pôžičky odmietali, či už iným osobám alebo sami od iných. Bolo to proti ich učeniu.
Správca musel dbať, aby remeselníci vyrábali prednostne pre potreby dvora, lebo mnohí by chceli vyrábať hlavne pre vonkajších odberateľov. Všetky výrobky museli najprv odniesť do skladu a správca určil ktoré a koľko sa môže odniesť na trh. Správca mal mať svoje stále miesto, kde ho každý mohol nájsť, a nie aby vylihoval v posteli a čítal si skrytý v izbičkách. Kvôli bezpečnosti sa nemali ujímať bratov, o ktorých nevedeli odkiaľ sú. Takíto ľudia mali zostať mimo obce až dovtedy kým sa neoverila ich totožnosť. Už vôbec sa neujímali takých, čo dvor raz opustili, odišli preč a teraz si to zrazu rozmysleli.
Na trh nemohol zo sebou brávať inú sestru než hlavnú gazdinú z kuchyne, lebo by z toho „boli reči“. Samozrejme, že mal zakázané „privykať “ iné sestry k svojej posteli.

Správca si mal všímať aj pivničiarov a dať pozor, aby k niektorým bratom alebo sestrám neboli prítulní, lebo potom záhadne miznú zásoby z pivníc.
Poriadok apeloval na všetkých správcov obecných vecí, aby nezneužívali slobodu v prospech seba či niekono iného, aby nerozhodovali, kým sa neporadia s predstaveným.
Z tohto poriadku vyznieva značná neúcta k spoločnému majetku, nevhodné správanie k ženám a celkový pokles mravov, na ktorých si tak zakladali. Teda aj habáni mali prirodzené ľudské slabosti, a nie všetci ich vedeli v krízových situáciach potlačiť. Široká miera právomocí správcov, z nich robila ľudí svetského typu, dopúšťajúcich sa všetkých možných pokleskov. Poriadky sa vydávali a habáni sa proti nim prehrešovali ďalej.

2.5. Jedlo a strava v habánskych dvoroch

Strava pre všetkých obyvateľov dvora sa pripravovala hromadne, v spoločnej kuchyni, ktorá mala nato určený personál pozostávajúci z gazdinej, kuchárok, umývačiek riadu, roznášačov jedla a ďalších pomocníkov.
Už hotové jedlo sa neroznášalo jednotlivým rodinám, lebo rodiny nejedávali spolu, ale skupinkám podľa pracovného zaradenia a podľa pohlavia. Chlapi jedávali spoli na jednej strane jedálne, ženy taktiež spolu na druhej strane jedálne. Mládež sedávala pri osobitnom mládežníckom stole. Tejto skupinke sa hovorilo aj Tafelkinder.
Nárok na jedlo a jeho skladbu určovalo pracovné zaradenie člena dvora. Ťažko manuálne pracujúcim, ako kopáčom, murárom, tesárom, kováčom, garbiarom a tiež pracujúcim v kuchyni každý druhý deň, alebo len v stredu a v nedeľu, mäso
Ďalšiu skupinu tvoria starci a chorí, ktorým sa venuje osobitná starostlivosť. Starí dostávali žajdel piva na ďeň, zoslabnutí, ktorí ešte vládali prísť k stolu, dvakrát denne žajdel piva, ale o nič viac. Chorým, ktorým treba jedlo nosiť k lôžku, sa na počudovanie nosila obyčajná strava akú dostávali všetci ostatní.
Staršie deti dostávali mäso len raz za štrnásť dní. Malé deti a Tafelkinder dostávali mäso v stredu a v nedeľu. Malé deti mohli piť nápoje v neobmedzenom množstve. Tehotné ženy a rodičky jedli osobitne pri vlastnom stole a dostávali osobitnú stravu. Po štyroch týždňoch prešli na bežnú stravu.
Kuchynský poriadok obsahoval zásady tvorby jedálnych lístkov pre celú habánsku obec. Každému priznáva určité práva a nároky, pričom zvýhodňuje ťažko pracujúcich a remeselníkov, teda tú skupinu ľudí, ktorá vytvára hodnoty, a tým aj podmienky, aby obec bola bohatá a mala z čoho poskytovať stravu aj ostatným. Berie ohľad na starých ľudí a spríjemňuje im starobu aspoň dobrým pivom. Menej ohľadu berie na dospievajúcu mládež, ktorí dostávali mäsitý pokrm len raz za štrnásť dní, práve v čase ich rastu a vývoja, keď kvalitne zloženú stravu najviac potrebovali.

Veľmi veľkú pozornosť, čo je pozitívne, venovali malým deťom.
Dá sa povedať, že habáni napriek ťažkému osudu, nehladovali a svojou prácou si vždy vedeli zabezpečiť dostatok potravín na slušné živobytie. III. ČO SA S HABÁNMI STALO ?

Rozpad habánskych bratských dvorov, ktoré si vybudovali ako samostatné obce vo feudálnych obciach so súhlasom príslušnych feudálnych pánov a šlachty, sa začal už po tridsaťročnej vojne, ktorá habánom spôsobila ťažké morálne ujmy. Krajina bola v ohni a dvory, ktoré celý svet považoval za „rajské záhrady“ boli ožobračené. Takže v roku 1685 prijali Habáni rozhodnutie, aby každý platil sám za seba tzv. výkupné. Najskôr len formálne, potom však skutočne prešli na systém súkromného hospodárenia a majetok, ktorý prv považovali za hriešny a ktorý zatracovali, sa im stal vlastným. Podľa ich základného učenia majetok bez hriechu mohla vlastniť len náboženská obec. Teraz sa stali súkromníkmi a začali hospodáriť každý po svojom. Kým predtým sa ženili a vydávali len vo vnútri vlastnej bratskej alebo susedských obcí, teraz táto zásada prestala platiť a habáni sa začali miešať s domácim obyvateľstvom, so svetskými ľuďmi, s ktorými vstupovali do pribuzenských vzťahov a pokrvných zväzkov. Postupne strácali svoju identitu.
Za vlády Márie Terézie celé habánske rodiny prechádzali ako celok k starej viere. Skalným a tvrdošijným odporcom vrchnosť dovolila odísť z krajiny, predtým však museli odovzdať všetky svoje staré knihy a kroniky, čo im, ako habánom bolo veľmi cenné a sväté.
O utekajúcich habánoch sa dozvedáme zo starých kroník, kde sa píše, že v starom Prešporku nasadali na lode, ktoré ich odviezli dolu Dunajom až k Čiernemu moru. Tam prestupovali na námorne lode, ktorými putovali ďalej. Iná časť habánov emigrovala do Saratovskej oblasti na Dolnej Volge. Tretí prúd sa usadil v Sedmohradsku. Keď však pripadlo po vyhnaní Turkov znovu pod vládu Márie Terézie, emigrovali do Valašska a odtiaľ na Ukrajinu, kde žili na majetkoch ruskej šlachty.
V roku 1874 zaviedol ruský cár povinnú vojenskú službu pre všetkých obyvateľov krajiny, habánov nevynímajúc. Tí ,ale boli nepriateľmi vojny a odmietali vojenskú službu. Rozhodli sa preto emigrovať do Ameriky, kde sa usadili v oblasti Veľkých jazier ,v štáte Južná Dakota a aj v Kanade. Žijú tu odľahlo od ostatnej civilizácie starým životom prvotných „kresťanských komunistov“, odmietajúc vojnu a súkromné vlastníctvo ako hriešne.
Potomkovia habánov v Európe sa vrátili do starej cirkvi a vliali sa do národov v štátoch, kde predtým žili. Povedomie historického pôvodu a vývinu im vo väčšine prípadov bohužiaľ neostalo, ako som mala možnosť zistiť z osobných rozhovorov.

Záver

Habáni boli mierumilovní, pravdovravní, čestní, otvorení, neklamali a odmietali vojnu, ale aj dane, lebo tie, ako tvrdili, štát a vlády zneužívajú na vedenie vojen. Napriek tomu alebo práve preto ich ostatní ľudia nemali radi, dívali sa na nich ako na čudákov. A čo je iné, to je určite zlé. V tom čase ešte nevedeli oceniť ich pokrokovosť. Preto si dlho nevedeli nájsť skutočný domov, miesto, kde sa môžu kedykoľvek vrátiť a kde sa budú cítiť bezpečne.
Slovenskú kultúru obohatili nielen ako remeselníci, ale najmä ako výrobcovia keramiky polievanej bielou glazúrou, ktorej pokračovateľkou je dnes modranská keramika. Za uplynulých vyše 400 rokov od príchodu prvých habánov na územie Slovenska, sa zblížili s národom, integrovali sa doňho ako jeho súčasť.
Pri písaní o tomto spoločenstve som cítila radosť z každej novej získanej informácie. Znie to síce pateticky, ale myslím, že každý sa už raz v živote stretol s niečim, čo ho uchvátilo a fascinovalo. Nejaká vnútorná sila ho hnalo dozvedieť sa o tom čo najviac a povedať o tom aj ostatným, pretože si nevedel predstaviť, žeby niečo tak unikátne mohlo niekoho aj nezaujímať. Tak podobne som sa cítila aj ja pri písaní tejto práce. Do tvorivého procesu som zatiahla celú rodinu. Síce som ich tým obrala o kus voľného času, ale aspoň som rozšírila riedke rady tých, čo vedia, kto to habáni vlastne boli. Osobné rozhovory s potomkami habánov mi veľmi nepomohli. O svojom pôvode vedeli veľmi málo, a to išlo o starších ľudí. Vedeli mi povedať len to, že ich prarodičia kedysi bývali v Haushabenoch(habánskych dvoroch), do slovenčiny miešali nemecké výrazy, a po nich im ostalo nemecky znejúce meno. Je to smutné, pretože keď si sám nevážiš svoj pôvod, nebude si ho vážiť ani nik iný. A v prípade habánov je to veľká škoda.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Život habánov na Slovensku (SOČ)