Po stiahnutí sa Lepida do ústrania, zostali dvaja mocní triumviri, Oktavián a Antonius. Vzťah medzi týmito dvoma nebol však v tom čase už vôbec dobrý. Veľmi dobrý nebol napokon nikdy: spájalo ich nepriateľstvo iných, nie vlastné priateľstvo. Keď sa postupne zbavili odporcov, snažili sa zabezpečiť si „spojenectvo zájmov“ rodinnými putami. Antonius si vzal za manželku Oktaviánovu sestru Octaviu, ale to nakoniec iba spečatilo ich roztržku. Na scénu vstúpila Kleopatra a Antonius jej podľahol. Hoci bol ženatý, oženil sa s ňou bez toho, že by sa dal rozviesť, a ako je známe aj z iných prameňov než z Plutarcha, „načisto stratil rozum“.
Kleopatre pridelil rôzne rímske územia, medzi nimi časť Arábie a ostrov Cyprus. V správach do Ríma to potom hájil slovami, že „veľkosť Rímskej ríše sa neprejavuje tým, čo Rím dostáva, ale tým, čo rozdáva“. Tomu ale v Ríme nechceli mnohí rozumieť, a keď nespokojnosť prekypela, Oktavián, usúdil že dozrel čas na akciu.
Oktavián sa dal na rok 31 pred n.l. zvoliť za konzula a vypravil sa s 250 loďami, 80 000 pešiakmi a 12 000 jazdcami proti Antoniovi, ktorý proti nemu postavil 500 lodí, 100 000 pešiakov a 12 000 jazdcov. K rozhodujúcej bitke došlo pri myse Aktion, na západnom pobreží Grécka, dňa 22. septembra roku 31 pred n.l.
„Boj sa podobal boju na suchu, či správnejšie povedané boju o hradby. Lebo tri-štyri Oktaviánove lode sa súčasne zavesili zôkol-vôkol na jednu Antoniovu loď a vojaci používali štíty, žrde, bidlá s hákmi a ohnivé šípy. Antoniovo mužstvo strieľalo zas oštepometmi z drevených veží.. Bitka bola ešte vyrovnaná a nerozhodná, keď zrazu šesťdesiat Kleopatriných lodí tvoriacich zálohu vytiahlo plachty a dalo sa na útek stredom bojujúcich. Nepriatelia sa s úžasom pozerali, ako plávajú s plnými plachtami smerom k Peloponézu. A tu sa ukázalo celkom jasne, že Antonius je človek, ktorý sa nenechá viesť ani vodcovskou rozvážnosťou, ani rozvážnosťou muža, ba ani vlastným rozumom, ale je vo vleku tej ženskej. Len čo totiž zazrel jej loď, že pláva preč, zabudol na všetko, ušiel a zradil tých, čo za neho bojovali a umierali, a ponáhľal sa za tou čo ho už zničila a mala zničiť celkom“ (Plutarchos). Antoniovo loďstvo pokračovalo v boji bez hlavného veliteľa, a až keď ho podvečerný príboj zahnal k pobrežiu, vzdalo sa Oktaviánovi. Devätnásť légií, ktoré vôbec nezasiahli do boja, čakalo celý týždeň na Antoniov návrat. Potom prešli na stranu víťaza.
Čo nasledovalo, bol už len epilóg.