Nedá sa povedať, že etruský jazyk nepoznáme: zachovalo sa nám v ňom asi desaťtisíc dokumentov! Štyri pätiny z nich sú však veľmi krátke; niekoľko slov, nejaká kliatba či skratka, meno na náhrobnej doske. Niektoré sú napriek tomu poučné; na dvoch hracích kockách z múzea v Perugii máme napríklad číslovky od jednej do šiestich. Našli sa však texty s desiatkami a stovkami slov. Najmenej päťdesiat slov je na bronzovom modeli pečene z Piacenzy, ktorý bol veštcom podobnou pomôckou ako schéma spojov opravárom televízorov. Najmenej sedemdesiat je ich na kamennej tabuľke z Perugie, asi tristo na hlinenej doske z Capuy. Najdlhší známy etruský text má dokonca 1500 slov. Ja na plátennom obale ženskej múmie z 1. storočia pred n.l., ktorú priviezol chorvátsky cestovateľ Michael Bariš zo stredného Egypta a venoval záhrebskému múzeu, kde je dodnes. Všetky tieto texty vieme dnes aj prečítať!
Etruské písmo teda tiež nie je problém. Vieme, že sa vyvinulo zo starej gréckej alfabety, že má niektoré prvky pripomínajúce písma maloázijských národov a že sa väčšinou musí čítať sprava doľava.
Prvý krok k jeho rozlúštenie urobil roku 1539 Teseo Ambrogio z Pávie; zistil, že znak, pripomínajúci arabskú osmičku, treba čítať ako f.
O dvesto rokov mal už Florenťan Antonio Francesco Gori bezpečne rozlúštených pätnásť písmen, poväčšine z mien hrdinov, ktoré poznáme z gréckej a rímskej mytológie. Roku 1789 pripojil k nim Luigi Lanzi niekoľko ďalších. Sto rokov ešte trvalo, kým rozlúštili všetkých dvadsaťsedem písmen. Roku 1880 prišiel konečne rad na posledné písmeno, krúžok s malou čiarkou dole, veľmi podobné latinskému Q. Jeho rozlúštenie pripomína Kolumbovo vajce, lebo ono písmeno je skutočne q. To všetko by bolo teda v poriadku - lenže etruskému jazyku s výnimkou niekoľkých slov napriek tomu nerozumieme!
Ako je to možné? Rozumieme hieroglyfickým nápisom v egyptských pyramýdach; vieme, čo napísali zložitým klinovým písmom Babylončania a Asýrčania; dokážeme preložiť lineárne texty z Kréty i mnohé hieroglyfy z ríše Mayov. Rozumieme dokonca sumerským básňam a zákonom spísaných takmer pred päťtisíc rokmi..

Ako to, že nerozumieme etruštine, jazyku zo samého srdca Itálie, ktorý žil ešte v prvých storočiach nášho letopočtu? Jazyku národa, z ktorého pochádzal známy Maecenas alebo politik Caecina, ktorého rod vymrel až roku 1765, keď u nás vládla Mária Terézia?
Odpoveď vyzerá ako výhovorka „Chýba nám dostatočne dlhá bilingva, čiže etruský nápis s prekladom do latinčiny, aký mal napríklad Champollion v prípade starej egyptčiny,“ vysvetľujú etruskológovia. „Nemáme záchytné body, v etruštine sme nenašli nijaké spoločné výrazy s nijakým známym jazykom,“ odpovedajú, keď pripomenieme Hrozného rozlúštenie chetitčiny. „Počítače to tiež samy nevyriešia: sú výsledkom ľudského dôvtipu a jeho pomocníkom, nie jeho náhradou...“ Vyše sto rokov sa zaoberajú vedci mnohých národov jazykom Etruskov; jedinou ich nádejou je dostatočne dlhá bilingva. „Objav hoci jediného takéhoto nápisu by spôsobil revolúciu vo vývine nášho bádania,“ povedal roku 1956 popredný rímsky etruskológ Massimo Pallottino, „a pravdepodobne raz a navždy by vyriešil väčšiu časť tohto komplexu stáročných otázok.“
Je nádej, že sa takýto etruský nápis s prekladom nájde? Bezpochyby. Možno v troskách daktorého z etruských miest, možno v doteraz neznámej etruskej hrobke. Možno aj na mieste, ktoré je už dávno a dobre preskúmané, nie však až do dna - na rímskom Fore, stredisku politického, hospodárskeho a kultúrneho života starého Ríma, ktorému vládli v časoch prvej jeho slávy práve Etruskovia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk