Najslávnejší nález zo stredného paleolitu - zkamenelý travertínový odliatok mozgovne gánoveckého človeka neandertálskeho typu - by v popularite mohol súťažiť snáď aj s Věstonickou venušou.
Gánovce ležia v spišskej kotline, na úpätí Vysokých Tatier, asi tri kilometre juhovýchodne od Popradu.
Travertínová kopa, z ktorej odliatok vydolovali, sa volá Hrádok. Kedysi to bol poriadny kopec, ale ľudia v ňom už od konca 18. storočia začali vzácny kameň dolovať, takže dnes z travertínovej kopy s pouvodnou základňou asi 200 metrov štvorcových, týčiacou sa do dvadsať metrovej výšky, zostal len neveľký pilier. Ale ešte pred tým než takto skončil, vydal neuveriteľné svedectvo.
Najprv krátke vysvetlenie o tom ako vôbec travertín vzniká. Pri horotvorných procesoch sa zemská kôra na mnohých miestach porušila. Do trhlín prenikla voda, začala rozpúšťať vápenec a vápennými minerálmi prerážala na povrch. Soli sa postupne ukladali až sa postupne všetko naokolo premenilo v jednoliaty kamenný blok, v ktorom zostalo zakonzervované všetko, čo minerálna voda zaliala: kamene, drevo, rastliny, listy, ihličie, kosti zvierat. Sú roztriedené v jednotlivých vrstvách, a tak každý takýto útvar tvorí spoľahlivý kalendár.
Gánovský prameň, vznikol niekedy koncom predposlednej doby ľadovej - Rissu.
V dobe, keď okolo prameňa rástli jedľové a smrekové lesy, v období, keď tu žili mamuty, kone, medvede, vlci, bobry, a ďaľšie zvieratá, zahynul tu neznámy človek. O ňom samotnom nevieme holé nič: ani kto to bol, ani ako vyzeral, ani ako zomrel. V každom prípade tu našiel svoju smrť. Spadol na dno a bahnitá, minerálnymi látkami presýtená voda sa nad ním zavrela. Jeho telo sa postupne rozložilo, ale niektoré kosti odolali. V otvorenej a vyprázdnenej lebke začal narastať travertín. Presne okopíroval mozgovú dutinu a potom stvrdol. Človek zahynul, jeho mozog však ako skamenelá myšlienka pretrval veky. Snáď sa zachovala aj časť lebky, ale objaviteľ odliatku - kamenársky majster K. Koki - ju pokladal za nezaujímavú a vyhodil ju. Len to najdôležitejšie - „skamenelý mozog“ - uschoval pre Jaroslava Petrboka.
Gánovce bývaly častou Petrbokovou zastávkou. Chodieval tam spolu s významným paleobotanikom profesorom Františkom Němejcom. Lámači v kameňolome ich už dobre poznali a za pár korún pre nich zachraňovali všetko, o čom si mysleli, že by „učených pánov“ mohlo zaujímať. A bolo toho nemálo. Gánovce (kam prirodzene nechodili len oni) vydaly celé bohatstvo najrozmanitejších skamenelýn.

Iba na ilustráciu napríklad: zbierku odliatkov mozgových dutín („skamenelé mozgy“) koňa, prasaťa, rôznych šeliem, nosorožca, odliatok korytnačieho panciera, krásne zachovalú hadiu kostru, kosti mamuta a lesného slona, otlačky vtáčích pierok, zbytky paleolitického ohniska, kamenné nástroje, listy a ihličie rôznych stromov a krov, kvety. Nálezmy sa dnes pýšia okrem Podtatranského múzea v Poprade, múzeá v Martine, Kežmarku, Bratislave, Prahe, Viedni a Budapešti.
Ovšem výliatok mozgovne neandrtálca je celkom bez konkurencie. Ibaže o ako vzácny nález ide, sa dosť dlho nevedelo. Petrbok nespoznal, čo kupuje (Kokimu vyplatil v roku 1926 z peňazí Národného múzea sto korún); domnieval sa, že získal ďaľší z radu výliatkov mozgovní zvierat, pravdepodobne mamutej.
O jeho pravej hodnote sa rozhodlo až za tridsať rokov, za veľmi zaujímavých okolností. Petrboka nemali profesionály príliš v láske a nielen preto že bol „len obyčajný učitel“, ale tiež preto že bol výstredný. V Roku 1937 usporiadal vo výklade lahôdkárstva na Václavskom námestí výstavku gánovských nálezov. Pretože sa prvý raz objavili na verejnosti boli prekvapením aj pre profesionálov. Tak stalo, že sa na Petrboka obrátil múzejný konzervátor Josef Holinger:
- Dědku, to není zvíře, - ukázal na odliatok gánovského mozgu, - to je člověk.
To Petrokovi stačilo. Výliatok ihneď opustil zbierku a putoval späť do populárneho „dědkovho“ vaku. Petrbok bol zvedavý, čo na to povedia antropológovia, ale aj tentokrát (podobne ako veľa ráz predtým a potom) sa stretol s rozhodnými námietkami.
Ale Petrbok sa nevzdal, počkal si, kým skončí štúdium jeden z jeho mladých priateľov, Emanuel Vlček, dnes antropológ svetového mena, zavolal si ho a povedal mu:
- Podívej se na to. To víš, ti volové...
Tými volmy myslel samozrejme predstaviteľov vtedajšej antropológie, o ktorých je treba povedať, že boli na svetovej úrovni. Emanuel Vlček svojho učiteľa poslúchol a výliatok naozaj dôkladne prezkúmal. Umožnilo mu to jeho nové pracovisko, Archeologický ústav SAV v Nitre. Tu vedci nielenže dokázali neandertálsky pôvod, ale ho aj spoľahlivo zaradili do travertínového kalendára. Je z druhej polovice poslednej doby medziľadovej, podľa archeologických nálezov patrí jednoznačne do moustérienu.
Tým táto pamiatka získala svetoví význam. Pozostatkov neandrtálcov sa našlo mnoho, ale máloktorý s tak spoľahlyvým datovaním. S trochou nadsázky by sa teda dalo povedať, že sa gánovský výliatok stal základom neadertálskej chronológie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Nález z Gánoviec - človek neandrtálsky na Slovensku