Tak napríklad Huni, Sklavíni a Anti pomáhali ako spojenecké vojsko rímskej armáde vedenej Belizarom v boji proti Gótom až v Itálii.
Hunská ríša dosiahla najväčší rozsah v období vlády bratov Bledu, Mundžakovho syna (434 - 445) a Atilu (434 - 453), keď jej územie siahalo od Kaukazu až po rieku Rýn. Roku 445 Atila zavraždil brata a sústredil všetku moc vo svojich rukách. O dva roky na to východorímsky cisár Theodosius II. uzavrel s Atilom mier a zaviazal sa platiť Hunom každý rok daň. Roku 450 túto pre Byzanciu ponižujúcu dohodu zrušil cisár Mauríkios.
Atila v tomto období prejavoval záujem o Galiu. Dôvodov mal niekoľko. Dostal ponuku na ženbu s franskou princeznou Honoriou a na spojenectvo s jedným z franských kniežat a kráľom Vandalov (Geiserich), ktorí sa dostali do sporov s Rimanmi. Protirímska koalícia sa zdala byť dostatočne silná, no vojenská konfrontácia Atilových a rímskych vojsk pri Katalaunských poliach roku 451 skkončila viac-menej nerozhodne. Atila sa stiahol. O rok na to opäť zaútočil na Itáliu (na Aaquileiu), no posolstvo významných rímskych občanov na čele s pápežom Leonom a bohaté výkupné ho zastavili.
Roku 453 sa Atila oženil s burgundskou krásavicou Ildiko, no čoskoro po sobáši zomrel a Huni sa z Panónie stiahli za Dneper. Po bitke pri Nedao roku 455 boli definitívne vytlačení do pričiernomorských oblastí, kde ich čakala roku 463 neúspešná konfrontácia s kmeňmi Protobulharov.
Stepné kmene mali dobre organizované hospodárske zázemie, ktoré im poskytovalo prostriedky každodennej obživy získavané prácou usadlého obyvateľstva. Tak napríklad zdrojom pracovných síl na vykonávanie poľnohospodárskych prác v hunskej ríši boli predovšetkým byzantskí zajatci. Aj istá časť hunského obyvateľstva sa venovala usadlému hospodáreniu. Išlo prevažne o obyvateľstvo, ktoré nebolo schopné zúčastňovať sa bojových výprav.
Stepné spoločenstvo bolo vždy viazané na určité stále hospodárske, sociálne, geografické zázemie, bez ktorého nemohlo existovať. Do akej miery boli tieto väzby silné a nakoľko určovali život i zdanlivo veľmi voľne sa pohybujúcich kočovníkov, potvrdzuje i život Avarov, o ktorých ešte budeme hovoriť.
Najbohatší členovia hunských kmeňov trávili zimné mesiace v relatívne bezpečných, opevnených obydliach, postavených priamo v stepi alebo na miestach chránených prirodzeným prírodným prostredím. Byzantský historik Jordanes opisuje zimné sídlo hunského náčelníka Atilu takto: „Podobalo sa veľkému mestu, bolo vybudované z dreva a opevnené valom. Ten obkolesoval zámok náčelníka.“
Charakteristickým znakom Hunov bola zámerne deformovaná lebka, ktorá nadobudla pretiahnutý šikmý tvar. Tento zvyk od nich prebrali aj niektoré germánske kmene.