Huni

Na prelome 1. a 2. storočia postupovali Huni zo stepí rozprestierajúcich sa severne od Číny smerom na západ. Tvorili Zväz niekoľkých kočovných kmeňov mongolského a turko-tatárskeho pôvodu, do ktorého sa neskôr včlenili podmanené sarmatské a germánske kmene. Ich kultúra obsahovala okrem prvkov typických pre centrálnu Áziu a Čínu i prvky sarmatskej, gótskej, gepidskej a neskoroantickej kultúry.
Roku 375 Huni v Pričiernomorí zničili ríšu ostrogótskeho konunga Ermanaricha a uviedli tak do pohybu viaceré germánske kmene. Smerom do vnútrozemia Európy sa pohli i Huni. Tieto pohyby v konečnom dôsledku ovplyvnili i proces „veľkého sťahovania národov“. Ľahká hunská jazdaa s premyslenou stratégiou boja bola hrozbou pre rímske vojská. Rímsky historik Ammianus Marcelinus ich prirovnal k rútiacej sa lavíne. Strach pred Hunmi bol nesmierny. V Konštantinopole vybudovali v rokoch 408 až 409 na obranu proti ich nájazdom nové opevnenia s takými múrmi a vežami, že chránili mesto ešte ďalších tisíc rokov. Politika Rimanov voči nomádskym kmeňom spočívala v snahe narušovať ich údernú silu vyvolávaním nepriateľstva medzi jednmotlivými kmeňovými zoskupeniami.
O dôsledkoch prenikania byzantského kapitálu do stepných spoločenstiev a jeho vplyve na zmenu charakteru tradičného spôsobu života i spoločenských pomerov píše byzantský autor Priskos vo vzťahu k jednej epizóde týkajúcej sa byzantsko-hunských vzťahov. Roku 448 sa Byzancia pokúsila odstrániť Atilu pomocou domáceho sprisahania. Pre istého Huna, ktotý sprisahanie zorganizoval, mal byť odmenou značný obnos peňazí, ktorým sa chcel vymaniť z tradičného hunského prostredia a priblížiť sa k životnému stýlu dobre situovanému Byzantínca.
Kristianizácia, ktorá bola v neskoršom období jedným z najúčinnejších prostriedkov byzantského pôsobenia za hranicami vlastného štátu, sa v mocensky a spoločensky nestabilných nomádskych spoločenstvách len ťažko presadzovala. Misijné pôsobenie mohlo byť úspešné iba vtedy, ak by zapustilo korene vo všetkých vrstvách stepnej spoločnosti. Známy je príklad hunského náčelníka Gordu. Jeho krst v Konštantínopole vlastná spoločnosť neakceptovala a Gorda bol odstránený.
Nebolo však zriedkavosťou, že „barbarské“ družiny Hunov, ktoré nedávno bojovali proti rímskej ríši, sa nechali najímať do jej vojenských služieb.

Tak napríklad Huni, Sklavíni a Anti pomáhali ako spojenecké vojsko rímskej armáde vedenej Belizarom v boji proti Gótom až v Itálii.
Hunská ríša dosiahla najväčší rozsah v období vlády bratov Bledu, Mundžakovho syna (434 - 445) a Atilu (434 - 453), keď jej územie siahalo od Kaukazu až po rieku Rýn. Roku 445 Atila zavraždil brata a sústredil všetku moc vo svojich rukách. O dva roky na to východorímsky cisár Theodosius II. uzavrel s Atilom mier a zaviazal sa platiť Hunom každý rok daň. Roku 450 túto pre Byzanciu ponižujúcu dohodu zrušil cisár Mauríkios.
Atila v tomto období prejavoval záujem o Galiu. Dôvodov mal niekoľko. Dostal ponuku na ženbu s franskou princeznou Honoriou a na spojenectvo s jedným z franských kniežat a kráľom Vandalov (Geiserich), ktorí sa dostali do sporov s Rimanmi. Protirímska koalícia sa zdala byť dostatočne silná, no vojenská konfrontácia Atilových a rímskych vojsk pri Katalaunských poliach roku 451 skkončila viac-menej nerozhodne. Atila sa stiahol. O rok na to opäť zaútočil na Itáliu (na Aaquileiu), no posolstvo významných rímskych občanov na čele s pápežom Leonom a bohaté výkupné ho zastavili.
Roku 453 sa Atila oženil s burgundskou krásavicou Ildiko, no čoskoro po sobáši zomrel a Huni sa z Panónie stiahli za Dneper. Po bitke pri Nedao roku 455 boli definitívne vytlačení do pričiernomorských oblastí, kde ich čakala roku 463 neúspešná konfrontácia s kmeňmi Protobulharov.
Stepné kmene mali dobre organizované hospodárske zázemie, ktoré im poskytovalo prostriedky každodennej obživy získavané prácou usadlého obyvateľstva. Tak napríklad zdrojom pracovných síl na vykonávanie poľnohospodárskych prác v hunskej ríši boli predovšetkým byzantskí zajatci. Aj istá časť hunského obyvateľstva sa venovala usadlému hospodáreniu. Išlo prevažne o obyvateľstvo, ktoré nebolo schopné zúčastňovať sa bojových výprav.
Stepné spoločenstvo bolo vždy viazané na určité stále hospodárske, sociálne, geografické zázemie, bez ktorého nemohlo existovať. Do akej miery boli tieto väzby silné a nakoľko určovali život i zdanlivo veľmi voľne sa pohybujúcich kočovníkov, potvrdzuje i život Avarov, o ktorých ešte budeme hovoriť.
Najbohatší členovia hunských kmeňov trávili zimné mesiace v relatívne bezpečných, opevnených obydliach, postavených priamo v stepi alebo na miestach chránených prirodzeným prírodným prostredím. Byzantský historik Jordanes opisuje zimné sídlo hunského náčelníka Atilu takto: „Podobalo sa veľkému mestu, bolo vybudované z dreva a opevnené valom. Ten obkolesoval zámok náčelníka.“
Charakteristickým znakom Hunov bola zámerne deformovaná lebka, ktorá nadobudla pretiahnutý šikmý tvar. Tento zvyk od nich prebrali aj niektoré germánske kmene.