Na prelome 1. a 2. storočia postupovali Huni zo stepí rozprestierajúcich sa severne od Číny smerom na západ. Tvorili Zväz niekoľkých kočovných kmeňov mongolského a turko-tatárskeho pôvodu, do ktorého sa neskôr včlenili podmanené sarmatské a germánske kmene. Ich kultúra obsahovala okrem prvkov typických pre centrálnu Áziu a Čínu i prvky sarmatskej, gótskej, gepidskej a neskoroantickej kultúry.
Roku 375 Huni v Pričiernomorí zničili ríšu ostrogótskeho konunga Ermanaricha a uviedli tak do pohybu viaceré germánske kmene. Smerom do vnútrozemia Európy sa pohli i Huni. Tieto pohyby v konečnom dôsledku ovplyvnili i proces „veľkého sťahovania národov“. Ľahká hunská jazdaa s premyslenou stratégiou boja bola hrozbou pre rímske vojská. Rímsky historik Ammianus Marcelinus ich prirovnal k rútiacej sa lavíne. Strach pred Hunmi bol nesmierny. V Konštantinopole vybudovali v rokoch 408 až 409 na obranu proti ich nájazdom nové opevnenia s takými múrmi a vežami, že chránili mesto ešte ďalších tisíc rokov. Politika Rimanov voči nomádskym kmeňom spočívala v snahe narušovať ich údernú silu vyvolávaním nepriateľstva medzi jednmotlivými kmeňovými zoskupeniami.
O dôsledkoch prenikania byzantského kapitálu do stepných spoločenstiev a jeho vplyve na zmenu charakteru tradičného spôsobu života i spoločenských pomerov píše byzantský autor Priskos vo vzťahu k jednej epizóde týkajúcej sa byzantsko-hunských vzťahov. Roku 448 sa Byzancia pokúsila odstrániť Atilu pomocou domáceho sprisahania. Pre istého Huna, ktotý sprisahanie zorganizoval, mal byť odmenou značný obnos peňazí, ktorým sa chcel vymaniť z tradičného hunského prostredia a priblížiť sa k životnému stýlu dobre situovanému Byzantínca.
Kristianizácia, ktorá bola v neskoršom období jedným z najúčinnejších prostriedkov byzantského pôsobenia za hranicami vlastného štátu, sa v mocensky a spoločensky nestabilných nomádskych spoločenstvách len ťažko presadzovala. Misijné pôsobenie mohlo byť úspešné iba vtedy, ak by zapustilo korene vo všetkých vrstvách stepnej spoločnosti. Známy je príklad hunského náčelníka Gordu. Jeho krst v Konštantínopole vlastná spoločnosť neakceptovala a Gorda bol odstránený.
Nebolo však zriedkavosťou, že „barbarské“ družiny Hunov, ktoré nedávno bojovali proti rímskej ríši, sa nechali najímať do jej vojenských služieb.