Joseph Kennedy, otec JFK, ktorý riadil voľby, požiadal Sinatru, aby ho skontaktoval s bossom chicagskej mafie Samom Giancanom, ktorý bol jeho dlhoročným kamarátom. Giancana použil svoju "tajnú" moc a peniaze, aby sa veci dali do pohybu správnym smerom. Vplyvom síl z podsvetia sa teda JFK nakoniec stal prezidentom USA. Takto mal Jack Kennedy všetko, a všetko aj náležite užíval, otcovo bohatstvo, politickú moc, prirodzený šarm, inteligenciu. Kennedyovci si mohli dovoliť čokoľvek, čo sa im zachcelo, dobre vedeli, že sa z toho dostanú bez akéhokoľvek škrabanca. Kennedyovský klan mal vlastné kódy, vlastné morálne zásady. Kennedy veril iba Kennedymu. A tak Jack (JFK) poveril svojho brata Roberta, aby podlžnosti voči mafii držal v prísnej tajnosti. "Nikto" v tom čase nemal ani potuchy, že Kennedyovci spolupracovali s podsvetím. Po voľbách, keď už JFK bol v Bielom dome, generálny prokurátor Robert Kennedy, Johnov mladší brat, porušil rodinný prísľub, ktorý dal otec bratov Giancanovi, a začal vojnu proti mafii. Nazlostený Giancana sa ihneď obrátil na Sinatru, nech presvedčí Kennedyho, aby plnil uzavretú dohodu. Rodina Kennedyovcov odmietla počúvať Sinatrove varovania a vyhnala ho zo svojho kruhu. Zaslepení mocou, cítili sa natoľko silní, až sa domnievali, že ich nič nezastaví v boji proti podsvetiu. Toto mohlo byť dôvodom neskorších atentátov na oboch súrodencov.
Aj keby teória o mafii nebola celkom pravdivá, Kennedyho víťazstvo bolo z rôznych iných dôvodov napadnuteľné. Nixon ale výsledok nenapadol, pretože si myslel, že by to uškodilo Amerike a prezidentskej funkcii ako takej. Takéto správanie mu však v žiadnom prípade nebolo ku cti. Kennedyho pohŕdavý postoj k Nixonovi dokladá jeho poznámka po víťazstve: „Ako prišiel, tak odišiel - nemal na to.“
Kennedyho čakalo množstvo problémov vrátane hrozby nukleárnej vojny. Jeho najbližší vládny tím predstavoval mladší brat Bobby (minister spravodlivosti), Dean Rusk (minister zahraničia, prezident Rockefellerovej nadácie), Robert McNamara (republikán, minister národnej obrany, pred tým riaditeľ Ford Motor Company) a Douglas Dillon (minister financií, predtým riaditeľ newyorskej banky Dillon. Okrem nich sa obklopil mladými energickými poradcami. V Kongrese však prevládali konzervatívne zameraní demokrati i republikáni, preto mal Kennedy značne zúžený priestor na realizáciu svojich sľubov. Niektorí publicisti dokonca hovorili o „treťom Eisenhowerovom funkčnom období". Nový vietor v americkej politike, ktorý stelesňoval mladý prezident, dostal názov politika nových hraníc. Išlo o komplex hospodárskych, obchodných, sociálnych i vojenských opatrení a postupov.