JFK - John Fitzgerald Kennedy - Symbol a mýtus novej Ameriky - Prezident s nezabudnuteľným úsmevom

Americký prezident John Fitzgerald Kennedy (JFK), patrí nepochybne medzi symboly 60. rokov, ako boli napríklad Beatles, hippies či študentské revolty. Mal len 43 rokov, keď sa stal americkým prezidentom. Avšak veľmi mladý v úrade aj zomrel. Zastrelili ho 22. novembra 1963, po dvoch rokoch a desiatich mesiacoch prezidentovania. Takmer celý svet bol šokovaný a oplakával násilnú smrť mladého človeka. Prezidenti, premiéri a príslušníci kráľovských rodov kráčali za rakvou na jeho pohrebe. Pochovali ho na národnom Arlingtonskom cintoríne vo Washingtone. Atentát v Dallase sa spája s viacerými otáznikmi. Súčasná historiografia zväčša spochybňuje žiarivý Kennedyho imidž. Až dnes sa dozvedáme informácie o jeho súkromí, ktoré sú v súčasnosti sústom pre bulvárnu tlač.
John Fitzgerald Kennedy, druhé dieťa Josepha P. Kennedyho a Rosy Fiitzgeraldovej-Kennedyovej, sa narodil 29. mája 1917 v Brookline, predmestí Bostomu. Jeho ďalšími súrodencami boli Joseph Jr. (Joe), ktorý zomrel v druhej svetovej vojne, sestry Rosemary, Kathleen, Eunice, Patricia, Jean a senátori Robert F. (Bobby) a Edward M. (Teddy). Roberta zavraždili v lete 1968 v Los Angeles počas prezidentskej kampane.
Kennedyovci boli pôvodom írski katolíci, farmári, ktorí sa v 40. rokoch 19. storočia vysťahovali do USA. Usadili sa v Bostone. Obaja starí otcovia JFK, z otcovej strany Patrick J. Kennedy, z matkinej John F.Fitzgerald, boli senátormi za štát Massachusetts. Jeho otec Josseph Patrick Kennedy sa najprv venoval obchodu so škótskou whisky a postupne sa ako špekulant veľkého formátu, resp. burzový maklér, vypracoval na dolárového magnáta a milionára. Rodinný majetok zveľadil v 20. rokoch, keď sa vrhol do filmového priemyslu a elektroniky. Bol na dvanástom mieste medzi najbohatšími mužmi Ameriky. V tom čase viedol bohémsky život s množstvom ľúbostných románikov s hollywodskymi hviezdami i hviezdičkami. Neskôr, počas veľkej hospodárskej krízy, bol finančným sponzorom a poradcom prezidenta Franklina D. Roosevelta, za čo ho v roku 1937 odmenili veľvyslaneckým postom vo Veľkej Británii. V čase Mníchovskej dohody otvorene podporil politiku oklieštenia Československa (appeasementu), netajil ani spoje názory a sympatie voči Nemecku, čím sa stal pre Rooseveltovu aministratívu problematickou osobnosťou.

Nemeckému vyslancovi v Londýne Herbertovi von Dirksen dokonca oznámil, že chápe politiku Hitlera voči Židom. Preto po vypuknutí vojny nemohol zostať v úrade, dobrovoľne rezignoval a vrátil sa do vlasti.
Pozoruhodná je však okolnosť, že mladý John, ktorý študoval politológiu a medzinárodné vzťahy na prestížnej Harvardskej univerzite, vo svojej diplomovej práci Why England Slept (Prečo Anglicko spalo), ktorá neskôr vyšla aj knižne, podrobil politiku appeasementu počas konferencie v Mníchove, teda aj nepriamo svojho otca, ostrej kritike. Táto práca, publikovaná v USA i v Anglicku, patrila v USA k najpredávanejším. Nie však preto, že by bola dokonalá, ale skôr preto lebo za ňou stála reklamná kampaň a doláre marketingového bossa - jeho otca. Materiály k práci si zadovážil počas pobytu v Európe. Viac než európska politika ho však priťahovali dámy a kasína Monte Carla. Jeho európsky pobyt bol popretkávaný "románikmi", alebo len nočnými epizódami s viac, či menej urodzenými Európankami.
Počas druhej svetovej vojny sa vyznamenal ako veliteľ hliadkového vojenského člna. Počas boja s japonským torpédoborcom utrpel ťažké zranenie, a zvyšok námornej šlužby bol vo funkcii dopisovateľa a reportéra International News Service a inštruktora vo vojenských nemocniciach.
Kennedyovci pôvodne predpokladali, že z Jacka bude spisovateľ alebo vysokoškolský učiteľ. Jeho starší brat Joe sa mal stať politikom a pokračovať v rodinnej tradícii minimálne na poste senátora. Avšak jeho smrť v roku 1944 zmenila Jackovu budúcnosť. Neskôr už ako senátor povedal: „Tak ako som ja vstúpil do politiky, pretože Joe zomrel, ak sa mi zajtra čokoľvek stane , môj brat Bobby prevezme moje miesto v senáte. A ak by zomrel Bobby, nahradí ho Teddy".
Politická kariera JFK sa začala roku 1946 v Bostone. Už v januári 1947 zasadol ako senátor do lavíc Kongresu USA. Opakovane za pomoci otcových dolárov a celej rodiny, roku 1948 aj počas celých 50. rokov. Ako poslanec bol skôr nenápadný. Podporoval Trumanovu politiku „Fair Deal". V roku 1952 vyhral vo voľbách do Senátu, kde zastupoval najmä záujmy svojho rodného štátu Massachusetts. Ostro vystupoval proti americkým komunistom.
V rokoch 1954-55 absolvoval operácie, a počas rekonvalenscencie napísal vynikajúcu knihu Profily odvahy, v ktorej zachytil životy skvelých amerických senátorov. Za túto prácu získal roku 1957 Pulizerovu cenu. Mnohí jeho osobní neprajníci sa vtedy verejne pýtali, koľko univerzitných profesorov a historikov na nej pracovalo.
V roku 1956 žila Amerika prezidentskými voľbami.

Bude novým prezidentom opäť populárny republikán Dwight „Ike" Eisenhower, alebo bývalý guvernér za štát Illinois Aldai E. Stevenson z tábor demokratov? Medzi návrhmi na viceprezidenta sa skloňovalo aj meno JFK. Kennedyho návrh na nomináciu dokumentoval fakt, že v strane získal silné postavenie. Zároveň to odrážalo aj verejné tajomstvo, že medovým motúzom boli opäť peniaze jeho otca. Na post amerického muža č. 2 bol v Demokratickej strane nakoniec nominovaný senátor za štát Tennessee Estes Kefauver. V prezidentských voľbách bol však opätovne zvolený Eisenhower. No neúspech senátora Kennedyho neodradil.
Na výstupe na americký politický Olymp vo voľbách 1960 začal JFK pracovať už po neúspešnej kandidatúre v roku 1956. Samozrejme, nie sám, ale s pomocou súrodencov a najmä miliónov dolárov svojho otca. Celý mladý kennedyovský mozgový klan pracoval ako dobre namastený stroj, s priam programovo pripraveným využitím tlače, rozhlasu, televízie i filmu. Jeho pozícia však bola ťažká, najmä na konzervatívnom juhu krajiny. Mnohí lídri v strane mu vyčítali rôzne „nedostatky", pričom najvážnejším bolo jeho katolícke náboženstvo. Jediným dovtedajším rímskym katolíkom, ktorý bol nominovaný väčšinou Demokratickej strany na prezidenta, bol Alfred E. Smith, ktorého však roku 1928 porazil republikán Herbert Hoover. Ďalším vážnym nedostatkom JFK bola jeho mladosť, ako aj rodinné bohatstvo a jeho relatívna neskúsenosť v medzinárodnej politike. Iní demokrati mu zasa vyčítali konzervativizmus a to, že nikdy verejne nevystúpil proti senátorovi Josephovi McCarthymu. Ten bol totiž dlhoročným priateľom klanu Kennedyovcov a JFK bol členov jeho neslávne známeho Výboru pre neamerickú činnosť. Na druhej strane mal aj viacero predností, bol nielen vojnovým hrdinom, ale aj známym publicistom, mal príťažlivý vzhľad, rodinné zázemie v klane Kennedyovcov. Navyše jeho otec patril k tým osobnostiam, ktoré sa síce veľmi verejne neangažujú, no majú značný zákulisný vplyv. Práve tieto okolnosti mu umožnili s veľkým predstihom vytvoriť štáb schopných spolupracovníkov.
JFK pochopil, že kľúčom k prezidentskej kandidatúre je víťazstvo v primárkach. Jeho hlavnými straníckymi rivalmi na nomináciu boli senátor za štát Texas Lyndon B. Johnson, senátor za štát Missouri Stuart Symington, ako aj už spomínaný Aldai E. Stevenson. Na sneme demokratov Kennedy vyhral už v prvom kole tajného hlasovania. Takticky navrhol za kandidáta na viceprezidenta Johnsona, čo delegáti snemu odsúhlasili.
A aká bola situácia v tábore republikánov? Kennedyho protikandidátom bol dovtedajší dvojnásobný viceprezident Richard M. Nixon.

Republikánsky tandem dopĺňal starý Kennedyho stranícky súper a bostonský aristokrat Henry Cabot-Lodge, v tom čase americký veľvyslanec pri OSN.
Prezidentská kampaň roku 1960 predstavovala dlhý a ostrý politický boj, fyzicky i psychicky náročný maratón. Obaja kandidáti boli mladí. V prvom momente väčšina Američanov predpokladala, že vyhrá skúsenejší Nixon, viceprezident mimoriadne populárneho Eisenhowera. Avšak aj JFK mal nemalé šance a mnohí mu verili. Mal svoje lietadlo, svoju posádku i kameramanov, ktorí ho snímali na farebné dokumentárne filmy. Jeho elegantný vzhľad, bohatstvo a atraktívna manželka Jackie robili z neho populárny predmet článkov v novinách a časopisoch. JFK navyše použil na prezidentskú kampaň nemalé finančné prostriedky rodiny, čo mu umožnilo začať ju skôr a veľkolepejšie než súper. Koľko dolárov vložil otec Kennedy do toho, aby zabezpečil synovi nomináciu a potom aj voľbu, sa svet asi nikdy nedozvie. Raz však na túto tému vyhlásil: „Čo je to sto miliónov, keď ide o Jackovo víťazstvo?" JFK cestoval po celých USA s tímom spolupracovníkov a poradcov vrátane skupiny profesorov Harvadskej univerzity, ktorí mu pripravovali prejavy. Recepcie sprevádzali prípitky a sľuby. Bol schopný a ochotný sľúbiť každému takmer všetko, len aby si zabezpečil potrebné hlasy a vplyv.
Na svojich cestách počas predvolebnej kampane mal však aj možnosť uvidieť, že mýtus o americkom blahobyte má aj odvrátenú stránku.
Do boja o prezidentské kreslo zasiahla prvýkrát televízia. V štyroch priamych debatách mal skoro každý Američan možnosť porovnávať a rozhodnúť sa v prospech Nixona alebo Kennedyho. Hoci Nixon bol podstatne skúsenejší, evidentne bol pred kamerami nesvoj a potil sa. Naopak body získaval JFK, najmä pohotovými reakciami a odpoveďami, ako aj osobným zjavom. Kampaň viedol v dvoch rovinách - v domácej a zahraničnopolitickej. Sľuboval riešenie chronických problémov a navrhoval opatrenia týkajúce sa poľnohospodárstva, práce a sociálneho zabezpečenia. Rovnako sľuboval vyriešenie rastúcej inflácie, rasovej diskriminácie a nezamestnanosti. V zhraničnopolitickej oblasti sledoval tvrdý kurz. Republikánov obvinil zo zodpovednosti za straty USA voči ZSSR v studenej vojne a volal po zvýšení obrannej sily Ameriky. USA musia stáť na čele slobodného sveta, aby odrazili komunistické nebezpečenstvo.
Výsledok volieb bol tesný. Obaja kandidáti dostali po 34 miliónov hlasov, JFK však o 118 574 viac. Za 35. amerického prezidenta bol inaugurovaný 20. januára 1961. JFK by ich však nikdy nebol vyhral, nebyť pomoci mafie. Frank Sinatra bol spojkou tohto komplotu. Nikdy sa však k tomu nepriznal. Až jeho dcéra Tina porušila mlčanlivosť a vo svojej knihe prezradila, ako to bolo v skutočnosti.

Joseph Kennedy, otec JFK, ktorý riadil voľby, požiadal Sinatru, aby ho skontaktoval s bossom chicagskej mafie Samom Giancanom, ktorý bol jeho dlhoročným kamarátom. Giancana použil svoju "tajnú" moc a peniaze, aby sa veci dali do pohybu správnym smerom. Vplyvom síl z podsvetia sa teda JFK nakoniec stal prezidentom USA. Takto mal Jack Kennedy všetko, a všetko aj náležite užíval, otcovo bohatstvo, politickú moc, prirodzený šarm, inteligenciu. Kennedyovci si mohli dovoliť čokoľvek, čo sa im zachcelo, dobre vedeli, že sa z toho dostanú bez akéhokoľvek škrabanca. Kennedyovský klan mal vlastné kódy, vlastné morálne zásady. Kennedy veril iba Kennedymu. A tak Jack (JFK) poveril svojho brata Roberta, aby podlžnosti voči mafii držal v prísnej tajnosti. "Nikto" v tom čase nemal ani potuchy, že Kennedyovci spolupracovali s podsvetím. Po voľbách, keď už JFK bol v Bielom dome, generálny prokurátor Robert Kennedy, Johnov mladší brat, porušil rodinný prísľub, ktorý dal otec bratov Giancanovi, a začal vojnu proti mafii. Nazlostený Giancana sa ihneď obrátil na Sinatru, nech presvedčí Kennedyho, aby plnil uzavretú dohodu. Rodina Kennedyovcov odmietla počúvať Sinatrove varovania a vyhnala ho zo svojho kruhu. Zaslepení mocou, cítili sa natoľko silní, až sa domnievali, že ich nič nezastaví v boji proti podsvetiu. Toto mohlo byť dôvodom neskorších atentátov na oboch súrodencov.
Aj keby teória o mafii nebola celkom pravdivá, Kennedyho víťazstvo bolo z rôznych iných dôvodov napadnuteľné. Nixon ale výsledok nenapadol, pretože si myslel, že by to uškodilo Amerike a prezidentskej funkcii ako takej. Takéto správanie mu však v žiadnom prípade nebolo ku cti. Kennedyho pohŕdavý postoj k Nixonovi dokladá jeho poznámka po víťazstve: „Ako prišiel, tak odišiel - nemal na to.“
Kennedyho čakalo množstvo problémov vrátane hrozby nukleárnej vojny. Jeho najbližší vládny tím predstavoval mladší brat Bobby (minister spravodlivosti), Dean Rusk (minister zahraničia, prezident Rockefellerovej nadácie), Robert McNamara (republikán, minister národnej obrany, pred tým riaditeľ Ford Motor Company) a Douglas Dillon (minister financií, predtým riaditeľ newyorskej banky Dillon. Okrem nich sa obklopil mladými energickými poradcami. V Kongrese však prevládali konzervatívne zameraní demokrati i republikáni, preto mal Kennedy značne zúžený priestor na realizáciu svojich sľubov. Niektorí publicisti dokonca hovorili o „treťom Eisenhowerovom funkčnom období". Nový vietor v americkej politike, ktorý stelesňoval mladý prezident, dostal názov politika nových hraníc. Išlo o komplex hospodárskych, obchodných, sociálnych i vojenských opatrení a postupov.

Vo februári 1961 Kennedy odporučil Kongresu, aby rozšíril podpory v nezamestnanosti, vyčlenil prostriedky na pomoc regiónom, ktoré sa ocitli v stave núdze, pomohol farmárom a financoval roziahly program bytovej výstaby. Samozrejme, politika nových hraníc si razila cestu pomaly, okrem iného aj preto, lebo narážala na bariéry vnútorného rozloženia politických síl. V neposlednom rade išlo aj o to, že filozofia tejto politiky ponúkala obyčajnému Američanovi opačné garde: „Nepýtaj sa, čo pre teba môže urobiť tvoja krajina, ale pýtaj sa, čo pre ňu najprv môžeš urobiť ty."
Už v máji schválil Kongres zvýšenie minimálnej hodinovej mzdy z jedného na jeden a štvrť dolára. Začiatkom roka 1962 sa Kennedyho vláda pokúsila o ekonomický obrat. V septembri prijal Kongres zákon o obchodnej expanzii, ktorý dal prezidentovi široké právomoci znížiť dane a clá. Cez zníženie daní došlo k novým investíciám a k rozšíreniu podnikania, zníženie ciel umožnilo zasa voľnejšie a výhodnejšie obchodovanie s európskym spoločným trhom. Tento ozdravovací program mal aj jeden nie nepodstatný vonkajší humanitárny rozmer - tzv. peace corps (mierové zbory), ktoré sa tiež nazývali Kennedy corps. Vznik týchto zborov ohlásil JFK prezidentským nariadením už v marci 1961, neskôr ich schválil aj Kongres. Hlásili sa do nich tisíce Američanov, ktorí odchádzali do rozvojových krajín s cieľom pomôcť pri zvýšení vzdelania a životnej úrovne.
Mimoriadne citlivým vnútorným problémom USA bola vždy otázka ľudských práv. A práve za Kennedyho vlády vypukli snahy čiernych obyvateľov získať rovnocenné postavenie s bielymi. Krajinou sa šírili demonštrácie a protesty, ktoré 28. augusta 1963 vyústili do 200-tisícového zhromaždenia pred Kapitolom za rovnaké práva občanov všetkých rás. Kennedy najprv taktizoval, obával sa, že stratí podporu svojej strany v južných štátoch. Až roku 1962 poslal federálne vojsko, aby zasiahlo proti rasovej segregácii na univerzite v Mississippi a až v júni 1963 žiadal Kongres, aby prijal zákon o slobodnom prístupe do hotelov, reštaurácií či súkromných škôl pre všetkých Američanov. Podpísal ho však až prezident Johnson po atentáte v Dallase.
Aj zahraničnopolitický rozmer „nových hraníc" predstavoval komplex problémov. Celkové smerovanie USA v tejto sfére naznačil JFK už vo svojom inauguračnom prejave. Položil dôraz na mier a pokrok a vyzval k tesnejšej spolupráci USA a spojencov v NATO. Vo svojej podstate sa črty veľmocenskej zahraničnej politiky Kennedyho nelíšili od jeho predchodcov, ale pod vplyvom udalostí dochádzalo k jej modifikáciám. Voči tretiemu svetu, špeciálne voči Afrike a Latinskej Amerike, sa Kennedyho politika od Eisenhowerovej dosť podstatne líšila.

Príslušné rezorty prezidetskej administratívy vypracovali a uskutočnili podporno-finančný program, ktorý pre africké krajiny predstavoval dotácie a pôžičky, napr. na stavbu elektrární, priehrad, zavlažovacích systémov, ako aj potravinové dary, dodávky priemyselných a spotrebných tovarov, všetko za podpory mierových zborov, ktoré smerovali do Ghany, Sierra Leone, Maroka, Tuniska či Nigérie. Okrem toho začali na americké univerzity prichádzať africkí študenti. Jednou z hlavných ideových čŕt zahraničnej politiky JFK voči Latinskej Amerike bola politika dobrého susedstva. V tomto duchu bol vypracovaný komplex politicko-vojenských a sociálno-ekonomických opatrení, ktoré mali, podobne ako v prípade Afriky, zabrániť implantácii komunistického režimu v západnej hemisfére. Toto „spojenectvo pre pokrok" JFK predstavil 13. marca 1961 vo Washingtone pred latinskoamerickými diplomatmi a členmi Kongresu USA. Program sa zameriaval na vzdelanie, na malé a stredné podnikanie, pozemkovú reformu, rozvoj infraštruktúry. Nezanedbateľnú úlohu tu zohrala Medziamerická banka pre rozvoj, riadená a financovaná vládou vo Washingtone. Táto pomoc mala ale aj svoju odvrátenú stránku, amerika za cenu udržania si vplyvu v oblasti a z obavy pred komunistami, podporovala, a mnohokrát prostredníctvom CIA aj koordinovala diktátorské režimi, ktoré často veľmi brutálne, zaobchádzali zo svojim obyvateľstvom.
Nosný problém pre JFK z hľadiska zahraničnej politiky teda predstavoval komunistický svet a s ním spojená hrozba nukleárneho konfliktu najmä teda so ZSSR. V skutočnosti väčšinu zahraničnopolitických problémov Kennedy zdedil. Nová situácia si vyžadovala prehodnotenie vojenskej doktríny - stratégia hromadnej odvety bola nahradená stratégiou pružnej reakcie. Dôraz sa začal klásť na budovanie špeciálnych jednotiek, ako aj na rozvoj nukleárnych zbraní. Najväčším medzinárodným ohniskom napätia od konca druhej svetovej vojny bola karibská (kubánska) kríza, ktorá vypukla na začiatku 60. rokov. Režim proamerického diktátora Batistu zvrhla roku 1959 skupina revolucionárov okolo Fidela Castra a nastolila v krajine komunistický režim. Už v marci 1960 schválila vláda prezidenta Eisenhowera návrh špionážnej centrály CIA, podľa ktorého mali byť proti Kube použité jednotky kubánskych emigrantov. Tých vycvičili Američania v Guatemale. Kennedy vedel o tomto projekte, a hoci ho upozorňovali na jeho nereálnosť, nepochopiteľne ho odsúhlasil. Uskutočnenie plánu 17. apríla 1961 v Zátoke svíň sa skončilo fiaskom.

„Aká škoda, že Boh nadelil človeku obmedzenú inteligenciu, ale aj neobmedzenú hlúposť", komentoval vtedy túto hanebnú porážku nemecký kancelár Konrad Adenauer. Sám Kennedy neskôr o tejto udalosti povedal svôjmu bratovi že: „by bol radšej označovaný za agresora než za babráka“. JFK musel prehltnúť medzinárodnú blamáž. Castrov režim zvrhnutý nebol, naopak, upevnil si pozície a priam ho posotil do náručia Moskvy. Prezident hodil zodpovednosť na Allena Dullesa a zbavil ho funkcie riaditeľa CIA.
Nevyriešený a vážny problém na začiatku 60. rokov predstavoval Západný Berlín. V júni 1961 o ňom rokoval JFK dva dni s Chruščovom vo Viedni. Východonemecké obyvateľstvo utekalo na Západ, komunistický režim Waltera Ulbrichta nelákal, naopak odpudzoval. Preto bol nevyhnutný radikálny krok. Ten nastal v nočných a skorých ranných hodinách 13. augusta 1961. Okolo Západného Berlína natiahli ostnatý drôt. Ľudia v snahe využiť poslednú možnosť odchodu z komunistickej krajiny skákali z okien domov do rozprestretých plachiet na západoberlínskych chodníkoch. O tri dni tieto budovy zbúrali a začali stavať naozajstný múr. Západ bol šokovaný a najprv mlčal. Na výzvu Willyho Brandta zareagoval JFK. Do Berlína poslal viceprezidenta Johnsona a generála Luciusa Claya. JFK prišiel, až keď bol múr hotový. Získal si sympatie obyvateľovov západného Berlína i celej demokratickej Európy. Svoj prejav v blízkosti múru ukončil zvolaním „Ich bin ein Berliener" (Som Berlínčan), ktoré znamenalo, že Američania zo Západného Berlína neodídu. Hoci po krátky čas na berlínskej Friedrichstrasse stáli proti sebe sovietske a americké tanky, západné mocnosti nakoniec realitu akceptovali.
V Moskve zrejme takútu politiku zhodnotili ako slabošstvo. Sovietsky Zväz - využijúc príležitosť vojensky sa dostať k americkým brehom a tak razantne zmeniť rovnováhu síl - začal na Kube tajne montovať odpaľovacie rampy pre rakety stredného doletu. Americké letecké snímky špionážneho lietadla U2 v októbri 1962 však tento krok odhalili. Keď poradca pre otázky štátnej bezpečnosti McGeorge Bundy 16. októbra Kennedyho informoval o preskúmaní záberov analytikmi CIA, prezident práve raňajkoval. Bol šokovaný? Podľa Bundyho nie: „Bol to silný muž a chladnokrvný chlapík. Bol ohromený dôležitosťou informácie. No šok je príliš silné slovo". Kennedy sa mohol rozhodnúť medzi troma možnosťami - neurobí nič, vojensky zaútočí alebo vyhlási blokádu. Kennedy sa striedavo prikláňal na tú či onú stranu, prikázal pokračovať v prípravách na letecký útok, ale nakoniec zvolil námornú blokádu Ostrova slobody (Kuby).

Vyzval Chruščova, aby nariadil návrat sovietskych lodí s nákladom raketových zbraní späť do ZSSR. V televíznom prejave poprosil Američanov, aby nepodľahli panike a informoval o krokoch vlády. Vyhlásil čiastočnú mobilizáciu ozbrojených síl. V tom čase zohral pre JFK strategickú úlohu jeho Ex Comm (Executive Committee - Výkonný výbor Rady národnej bezpečnosti). Išlo o neoficiálnu skupinu mužov, starých oddaných politikov, infelektuálov, ako aj súrodencov Bobbyho a Teddyho, ktorá rozhodovalo mimo kabinetu a Kongresu USA o možnej atómovej vojne či mieri, resp. o osude celej krajiny. JFK vyhlásil dôslednú blokádu - karanténu. V ten deň dostalo velenie strategického letectva pokyn na bojovú pohotovosť. Vidiac „pevný“ americký postoj, Chruščov o 13 dní kapituloval, nariadil návrat 25 sovietskych lodí s raketami vrátane demontáže odpaľovacích rámp. Samozrejme, inštalácia rakiet bola dobrodružná provokácia a Chruščov sa chcel zviditeľniť - vytĺcť politický kapitál a pred svetom ukázať silu Moskvy. Z udalosti však vyšiel ako záchranca slobodného sveta JFK, čo bol jeho najcennejší triumf. Pre Chruščova to bola podobná blamáž ako pre Kennedyho Zátoka svíň. V dvojstrannej dohode sa USA zaviazali, že Kubu vojensky nenapadnú a z Turecka stiahnu zastarané nukleárne rakety Jupiter. Medzi Washingtonom a Moskvou zriadili horúcu telefónnu linku. USA súhlasili s predajom obilia do ZSSR. Kennedy a Chruščov podpísali v júli 1963, aj za účasti Veľkej Británie, dohodu o zastavení skúšok nukleárnych zbraní v atmosfére, na otvorenom priestore a pod vodou.
Zpôsob, akým prezident Kennedy pritupoval ku Kube, ukazuje na nedostatočné pochopenie amerických životných záujmov a neschopnosť rozlišovať medzi predstavou a skutočnosťou. Tieto slabosti, charakterizujúce Kennedyho propagačný prístup k politike, sa prejavili aj inde, najmä v kozmickom programe a vo vietnamskej vojne. V určitom zmysle bol Kenendy skôr profesionálny športovec, propagandista a politický obchodník než štátnik.
Kennedy mal 36 rokov, keď sa oženil. Sám sa v tom čase chrakterizoval ako človek pre manželstvo starý, ale zároveň príliš mladý. Nemal chuť meniť životný štýl. Hoci na jednej strane pôsobil ako nevyzretý človek, mal v sebe fluidum, ktorým ľudí úžasne priťahoval. Chcel byť prezidentom, no nikdy nemusel zarábať peniaze, zodpovedne a vážne rozhodovať. Obdivovali ho rovnako muži ako ženy. Muži ho rešpektovali a obdivovovali pre jeho vzhľad, odvahu i pre úspechy u žien. Nezanedbateľná bola jeho túžba byť lídrom, sympatická zasa rozpačitosť i sebairónia, presné formulácie i sarkastický humor.

Druhou stránkou jeho povahy bola bezhranická ctižiadosť, pomstychtivosť, samoľúbosť, cynizmus a vnútorný chlad. Samozrejme, našli sa jednotlivci, ktorí jeho osobnému čaru nepodľahli. Napríklad Johnson ho roku 1960 charakterizoval ako slabého, bezfarebného suchára, nerozhodného politika a poženšteného muža.
Väčšina mužov a žien vnímala Jacka Kennedyho ako neodolateľného. Tenistka Kay Stammersová, ktorá sa sním zoznámila po vojne v Anglicku, na jeho adresu spomínala: „Ženy ho rozmaznávali, som si tím istá. Sotva pohol malíčkom, už sa k nemu zbiehali. Bol prirodzene atraktívny, bohatý a slobodný - úžasná šanca!". Filmová hviezda Gene Tierneyová opísala Kennedyho, ktorého stretla roku 1946 v Hollywoode, ako hrdinu z dievčenského románu. Kennedyho príťažlivosť spomínali všetky ženy s ktorými mal sexuálny pomer, ako napr. novinárka Nancy Dickersonová: „Bol telesne a živočíšne prekliato príťažlivý". Ďalšia žurnalistka, Dánka Inga Arvadová, ktorá s ním tiež mala vzťah, zanechala výstižný portrét mladého JFK: „Jack mal taký šarm, že ním dokázal očariť aj vtákov na strome..." Inga, označovaná za vzor nordickej krásy, bola popri jeho manželke Jackie hádam jedinou ženou, ktorá bola pre Kennedyho viac než sexuálnym objektom. Paradoxne, počas vojny udržiavala priateľské styky s Göringom a Hessom a po vojne ju sledovala FBI. Tento ľúbostný románik mohol pre Kennedyho znamenať politickú smrť.
Ako ryba vo vode sa JFK citíl počas divokých večierkov a výletov. Mladý senátor George J. Smathers, jeho dlhoročný priateľ, ktorý ho sprevádzal na takmer každom sexuálnom dobrodružstve, spomínal, ako pri jednej ceste na plachetnici zviedol Jack manželku herca Davida Nivena: „Bolo to, ako keď kohút skočí na sliepku a šup šup ju obskáče. Našuchorená sliepka sa potom otrasie a pýta sa sama seba, čo sa to vlastne stalo?". Takých, resp. podobných príkladov bolo viac. Za mnohé vypovedá aj výrok herečky Angie Dickinsonovej, ktorú JFK zviedol v priebehu osláv svojej inaugurácie. Keď sa jej pýtali, aké to je mať sex s prezidentom USA, sucho odpovedala: „Bolo to sedem najvzrušivejších minút v mojom živote". Kennedyho spôsob života, jeho neustále zálety nemali nič spoločné s povestnou morálkou puritánskej Ameriky. No Amerika 50. a 60. rokov svojho mladého prezidenta milovala a tolerovala mu všetko.
Kennedyovci pre svoj írsky pôvod nepatrili k americkej smotánke. V snahe dosiahnuť level aristokracie bol Joseph P. Kennedy ochotný urobiť maximum, aj cez sobáše svojich detí. Preto napr.

podporoval sobáš syna Johna s Jaxqueline Bouvierovou, pochádzajúcou z otcovej strany zo starej francúzkej šľachty a z matkinej strany zo starousadlíckej virgínskej rodiny, keď vyhlásil: „Politik musí mať manželku a katolícky politik potrebuje mať katolícku manželku. Tá musí mať dobrý pôvod. Jackie má lepší pôvod než ktorékoľvek iné tunajšie dievča". Jackovo manželstvo bolo teda určené dynastickými, politickými i finančnými podmienkami a pravidlami ktoré Jack ani Jackie nepociťovali ako niečo cudzie či neprijateľné. Naopak, ako príslušníci svojej triedy ho prijali ako súčasť svojho svetonázoru, resp. svojho poslania v dejinách. Paradoxom bolo aj to, že Jackie politiku nenávidela, no napriek tomu sa vydala za politika. Či chcela alebo nechcela, musela sa stať členkou kennedyovskej dynastie, pretože rodina to očakávala. Naučila sa hrať golf a bridž a podporovala s inými manželkami senátorov aktivity Červeného kríža. Dva roky po svadbe otehotnela, avšak dvakrát za sebou aj potratila. Až v novembri 1957 porodila zdravú dcéru Caroline. Po synovi Johnovi (1961) nasledoval Patrick, ktorý však zomrel krátko po pôrode v auguste 1963. Jack sa musel po svadbe prispôsobiť. Ak chcel byť akceptovaný ako seriózny politik, musel sa zbaviť imidžu plejboja. Čo sa týka vzťahu k manželke a deťom, zaujímavo pôsobí fakt, že jedine pri dcére Caroline dokázal prekonať ostych a snahu nedávať najavo city. Neexistuje fotografia, kde by boli Jack a Jackie v nežnom objatí, ale s Caroline sa tento muž uvoľnil. Len ona ho mohla verejne objímať. Do obdobia medzi narodením Caroline a príchodom do Bieleho domu spadá tiež začiatok jeho aféry s Marilyn Monroe a s Judith Campbellevou. Priateľ Frank Sinatra ho zásoboval filmovými hviezdičkami a striptérkami, ktoré Kennedy prijímal vo svojich hotelových apartmánoch. Jacqueline o týchto „výjazdoch" manžela, samozrejme vedela a neskrývala to pred ním. Nepokladala ich však za nezbezpečné, práve preto, lebo ich bolo tak veľa. Kennedy teda zostal nenapraviteľným sukničkárom a pokračoval v divokých sexuálnych orgiách. Medzi ním a Jackie bola tichá dohoda - tolerovala mu to, ale požadovala diskrétnosť. Na druhej strane, ak ona niekde vycestovala sama a bola v spoločnosti mužov, Jack reagoval podráždenne - ako manželka prezidenta USA nesmela spôsobiť nijaký škandál. V lete 1962 pobudla mesiac v spoločnosti šéfa automobilky FIAT Gianniho Angelliho, o rok neskôr na jachte lodiarskeho magnáta Aristotela Onassisa. No zdá sa že Kennedy práve svojimi dobrodružstvami so ženami akoby hľadal riziko sebazničenia. Inak sa nedajú vysvetliť dlhotrvajúce vzťahy k trom ženám. Prvá, Mary Pinchotová Meyerová, si viedla denník, do ktorého si zaznamenávala podrobnosti vzťahu s prezidentom, ktorý sa skončil až jeho zavraždením.

Keď nebola Jackie vo Washingtone, Mary navštevovala Kennedyho priamo v Bielom dome. Ani nie rok po jeho zavraždení ju našli neďaleko jej domu mŕtvu. Vrah a kompromitujúci denník však ostali zahalené tajomstvom. FBI v spolupráci s CIA zahladili stopy. Oveľa nebezpečnejšia pre prezidenta bola aféra s Marilyn Monroe. Keďže Marilyn čoraz častejšie upadala do nekontrolovaných depresií a závislosti od liekov na spanie a alkoholu, znamenala pri Kennedyho nepredvídateľné nebezpečenstvo. Dokonca aj mafia začala prostredníctvom Franka Sinatru poukazovať na tento nebezpečný vzťah. Vec dozrela mimovoľne v jeden májový večer 1962. V newyorskej Madison Square Garden sa konala oslava a galavečer pri príležitosti 45. narodenín prezidenta. Na pódium vystúpila aj Marilyn. Vo svetle reflektorov, oblečená v šatách, ktoré tvorila len jej koža a perly, vdýchla do mikrofónu: „Happy Birthday Mr. President". Po nej vystúpil prezident a poďakoval slovami: „Po tom, čo sa mi dostalo takého sladkého a milého blahoželania, môžem sa stiahnuť preč z politiky". V skutočnosti však v ten večer prenechal Marilyn bratovi Bobbymu. Jej záhadná smrť v noci zo 4. na 5. augusta 1962, zámerne pripravená ako samovražda, zostala dodnes záhadou. Jej nahé telo na lôžku, s telefónom v ruke, malo navodiť predstavu, že zomrela prirodzenou smrťou. Prezidentovo najbližšie okolie zamietlo stopu a existujúce dôkazy o jej vzťahu ku Kennedyovcom. Najnebezpečnejšiu ľúbostnú aféru pre prezidenta však predstavovala mediálne podstatne nemej rozpitvávaná Judith Campbellová. Bola naopak dobre utajená a Jackovi ju roku 1960 dohodil, ako inak, Frank Sinatra. Campbellová súčasne udržiavala intímny vzťah s dvomi mafiánskymi bossmi. FBI ju „monitorovala" v hoteloch. Podľa ich sledovania ju Kennedy využíval nielen v posteli, ale aj ako tajného posla dôverných informácií s podsvetím.
Skôr ako stihla línia novej americkej politiky priniesť výsledky, spáchali 22. novembra 1963 na Kennedyho v Dallase atentát. Hoci prezidentovi cestu do Dallasu neodporúčali, trval na nej. Tragický okamih Kennedyho smrti umocnila prítomná televíza. Milióny ľudí vidia v priamom prenose vraždu svojho prezidenta. Komisia dospela k záveru, že atentát spáchal zamestnanec knižného skladu Lee Harvey Oswald, ktorý na neho strieľal z okna budovy. Avšak o dva dni ho na hlavnej policajnej stanici v Dallase zavraždil majiteľ nočného striptízového klubu Jack Ruby, ktorý má zjavne styky s podsvetím. Oswald žil nejaký čas v ZSSR a tam sa dokonca oženil. Vrátil sa však sklamaný tamojšími pomermi domov.

Počas služby vo vojenskom námorníctve sa však ukázalo, že bol slabý strelec a trafiť z vysokého mrakodrapu pohybujúce sa auto potrebuje skúseného strelca.. Nezávislí vyšetrovatelia ukázali, že „ktosi" maril stopy. Väčšina ľudí, vrátane Oswalda a Rubyho, ktorí čosi mohli vedieť, bola za rôznych okolností zlikvidovaná. Ruby napríklad zomrel na „rýchlu rakovinu". Kto stál v pozadí atentátu na prezidenta a kto zahladil všetky stopy tak, aby pravda nevyšla na svetlo sveta, zostáva záhadou. Objavilo sa viacero teórií - bola to mafia, Castro, texaské pravicové elementy, viceprezident Johnson či dokonca CIA? Jedno je isté ten „ktosi" bol mimoriadne mocný. Odpoveď na túto otázku dá možno blízka alebo vzdialená budúcnosť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

John Fitzgerald Kennedy životopis