Palestína, krajina na východnom pobreží Stredozemného mora, v biblických časoch tvoriaca Judské a Izraelské kráľovstvo. Známa aj ako Svätá zem. Je posvätným územím pre Židov, kresťanov a moslimov. Jej názov sa odvodzuje z gréckeho tvaru Palaistína či Philistia, čiže krajina obývaná Filištíncami (Pelištejcami). Tí sem prišli v 12. storočí pred n. l. a pridali sa ku Kanaáncom, ktorí tu žili už od roku 2000 pred n. l. Izraelci, ktorí verili, že im túto krajinu zasľúbil Hospodin a že ich do nej priviedol Mojžiš, sa sčasti ocitli pod filištínskou nadvládou. Samostatné kráľovstvo vytvorili až okolo roku 1000 pred n. l. Po smrti kráľa šalamúna roku 922 pred n. l. sa toto kráľovstvo rozdelilo na dve časti - Izrael a Judsko. Izrael podľahol roku 722 Asýrčanom a Judsko roku 586 Nebukadnesarovi II., ktorý zničil Jeruzalem a jeho obyvateľov odviedol do babylonského zajatia. Roku 536 Babylon dobyl perzký kráľ Kýros II. Veľký a židov z vyhnanstva oslobodil.
Židia získali nezávislosť znovu roku 168 pred n. l., keď židovská dynastia Makabejcov povstala proti Seleukovcom. Vládla potom až do rímskeho vpádu roku 63 pred n. l. Časti Palestíny ovládali až do židovského povstania roku 66 n. l. od Ríma závislí králi z dynastie Herodesovcov. Po porážke protirímskeho povstania v r. 132 - 135 boli Židia z Jeruzalema vysídlení. Roku 641 Palestínu dobyli Arabi. Konflikt medzi seldžuckými Turkami a Byzantskou ríšou, ktorý vypukol roku 1095, zastavil púte do Svätej zeme. Pápež Urban II. na to reagoval výzvou na prvú križiacku výpravu. Križiaci roku 1099 dobyli Jeruzalem, zmasakrovali jeho obyvateľov a založili tam latinské Jeruzalemské kráľovstvo. Neskôr Palestínu ovládli Mameluci a po roku 1516 osmanskí Turci.
Palestína zostala súčasťou Osmanskej ríše až do roku 1918, keď boli turecké a nemecké vojská porazené Britmi. Územie na západ od rieky Jordán dostalo úradný názov Palestína a roku 1920 bolo vyhlásené za britské mandátne územie. Túto skutočnosť oficiálne uznala Spoločnosť národov roku 1922, aby pomohla splniť Balfourovu deklaráciu (1917) a podporila myšlienku vytvorenia židovského štátu v Palestíne. Židov do tejto oblasti prichádzalo čoraz viac, čo roku 1936 viedlo k vojne medzi nimi a Arabmi. Ďalší prílev Židov na konci 2. svetovej vojny znovu zvýšil napätie v oblasti. Roku 1948 Veľká Británia svoj mandát ukončila a vznikol štát Izrael.

V dôsledku arabsko-izraelskej vojny (1948-49) Palestína stratila politickú identitu a bola rozdelená medzi Izrael, Egypt, ktorý obsadil pásmo Gazy, a Jordánsko, ktoré zabralo Západný breh Jordánu.
Po šesťdňovej vojne s Egyptom, Sýriou a Jordánskom r. 1967 Izrael ovládol Západný breh Jordánu, pásmo Gazy, Sinajský polostrov a strategické Golanské výšiny na hranici so Sýriou. Pokusy dosiahnuť urovnanie medzi Arabmi a Izraelcami zlyhali, pretože Organizácia Pre Oslobodenie Palestíny odmietala uznať právo Izraela na existenciou a Izrael zasa nechcel rokovať s organizáciou, ktorú považoval za teroristickú. Roku 1978 sa síce Izrael na základe dohody uzavretel v Camp Davide stiahol z oblasti, ktorú zabral Egyptu, na ostatných okupovaných územiach však násilné akcie proti Izraelu pokračovali. Vyvrcholili intifádou alebo „povstaním“, ktoré Palestínci vyhlásili v januári 1988. V tom istom roku sa Jordánsko vzdalo svojich nárokov na západný breh Jordánu. OOP ho vyhlásila za samostatné palestínske územie a zároveň uznalo právo Izraela na existenciu.
Prvý pokrok v mierových rokovaniach nastal roku 1992, keď sa v Izraeli dostala k moci koálícia vedená Stranou práce. O rok neskôr boli podpísané washingtonské dohody, na základe ktorých OOP uznala Izrael a mohla za to zriadiť samosprávu v pásme Gazy a v Jerichu. Dohody boli splnené roku 1995. Roku 1996 sa Jásir Arafat stal prvým zvoleným predsedom palestínskej národnej rady.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk