Podvrhy paleolitického umenia

Uznanie paleolitického umenia brzdili mnohí nepoctiví alebo dokonca aj zlí ľudia, ktorí s ním špekulovali a pokúšali sa z neho vytĺcť kapitál, dokonca i politický.
Človek veľmi váha, kto je mu viac nesympatický. Či ten, kto tvrdí, že umenie sa zrodilo z „geniality vybranej rasy“, alebo celá tá plejáda malých i vetších podvodníkov.
Boli to ľudia všelijaký. Múdri, študovaní i vyslovení hlupáci, žili pred stáročiami, žijú i dnes. Jedni sa možno chceli presláviť, iní obohatiť, ďalší trebárs pomstiť. Trebárs ani netušili či netušia, koľko zla v archeológii narobili a možno ešte narobia.
Stali sa dokonca „hrdinami“ knihy Karla Sklenáře Slepé uličky archeologie, z ktorej čerpám väčšinu nasledujúcich príkladov.

Kremencovú doštičku z Lužice s karikatúrou venuše, ktorá vošla do histórie ako „budyšínska venuša“, podstrčili neznámi nezbedníci gymnaziálnemu profesorovi do vrstvy starej pol milióna rokov.
Takýto hlúpy žart nemal nádej na veší úspech. Falzifikátori z francúzskej jaskyne Chaffaud a švajčiarskej jaskyne Kesslerloch však napáchali obrovské škody.
V oboch jaskyniach sa našli skutočné skvosty paleolitického umenia, ale miesto toho, aby pomohly prelomiť nedôveru voči paleolitickému umeniu, staly sa jedným z hlavných argumentov proti nemu.
Keď učiteľ Karl Merk objavil v jaskyni Kesslerloch rytiny pasúceho sa soba, divokého koňa a hlavy pižmoňa, ponúkol robotníkom peňažitú prémiu za každý ďalši podobný objav. Netrvalo dlho, a jeden z robotníkov mu priniesol rytiny medveďa a líšky; našiel ich vraj v hline pred jaskyňou.
Boli to jedinečné rytiny. Všetci nimi boli nadšení.
Líška hľadela lišiacky na diváka a medveď akoby čakal na začiatok cirkusového čísla.
Učiteľ sa s nimi pochválil verjnosti. A vtedy si mohučský archeológ Ludwig Lindenschmit všimol ich nápadnú podobu s kresbami v detskej knižke Zoologickej záhrady, zverince a ich obyvatelia a spoznal, že ide o napodobeniny. V tej chvíli odborníci zatratili nielen líšku a medveďa, ale aj všetky predchádzajúce kesslerlošské umelecké prejavy. Neprávom, pretože rytina pasúceho sa soba patrí i dnes medzi najviac cenené diela.
O zneuznanie prekrásnej paleolitickej rytiny dvoch laní z jaskyne Chaffaud sa pričinil miestny lekárnik, ktorý pätnásť rokov po jej objavení vyrezal niekoľko nových rytín, pohodil ich do jaskyne a potom sa zahral na ich „objaviteľa“.

Aj tieto primitívne podvrhy trefne poslúžili tým, ktorí paleolitickému umeniu nepriali.
História pozná aj dokonalejšie podvrhy, tak dokonalé, že pomýlili aj tých najzasvetenejších. Snáď najpreslávenejším je falošný bizón z La Geničre.
Roku 1926 bola pri regulárnom archeologickom výskume objavená pod previsom La Geničre vo Francúzsku doštička s rytinou bizóna. O pravosti náleziska nemohlo byť pochýb: našlo sa tam mnoho ďalších mladopaleolitických predmetov - nástroje, kosti, a dokonca detská kostra. Rytinu, ktorá ležala v originálnej kultúrnej vrstve, objavil sám vedúci výskumu. Jedna skutočnosť však bola zarážajúca. Bizón na doštičke akoby z oka vypadol bizónovi z veľkej maľby obajvenej predtým v dordogenskej jasnyni Font-de-Gaume.
A tak sa hľadalo vysvetlenie. Hovorilo sa napríklad, že ide o pamiatkový predmet, ktorý si ktosi priniesol z púte do posvätnej jaskyne. Najvetší znalec paleolitického umenia H. Breuil prišiel s iným vysvelením. Doštička je vraj skicou k findegaumskej malbe. Mladopaleolotickí umelci si svoje zámery najprv overovali na menších kresbách, ktoré potom zvetšovali do monumentálnych veľkostí. O podobnom postupe svedčia konieckoncov aj ďalšie umelecké diela. Rytina zadku koňa z jaskyne Los Hornos de la Peńa alebo množstvo kresieb objavených v jaskyni La Colombičre, ktoré sa vzájomne prekrývajú a rušia, akoby niekto skúšal pôsobivosť jednotlivých výjavov.
Breuil svojou hypotézou o lageničrskom bizónovy publikoval, odborníci ju prijali - a o bizónovi sa písalo v mnohých článkoch a knihách. Až neskôr vyšlo najavo, že obrázok vyryl jeden z robotníkov a podstrčil v priebehu práce tak šikovne vedúcemu výzkumu, že ten bol ochotný prisahať na jeho pravosť.
Snáď preto archeológovia nemajú radi pomocníkov, ktorí si príliš prehliadajú odbornú literatúru. Ľahko by im totiž mohol nejaký srandista pripraviť podobné prekvapenie. Ľudská vynaliezavosť je bez konca. Presvedčil sa o tom aj jeden z bratislavských archeológov. Objavil vo svojej sonde označenú rímsku tehlu. Nechýbalo vela, a bol by z toho vyvodil, že našel korunný dôkaz o rímskej minulosti hlavného mesta Slovenska. Ovšem hneď ako tehlu očistil a objavilo sa na nej inventárne číslo jedného bratislavského múzea, mu došlo, že mu jeho kolegovia pripravili - v tomto prípade našťastie neškodný - „apríl“.
K zaujímavým podvrhom došlo v Nemecku.
Roku 1933 vykopal študent tretej triedy gymnázia v Aerzenu paleolitické rytiny mamuta, jaskynného medveďa a divokého koňa. nádherné sa však mohli zdať len nezasveteným. Odborníci ich okamžite označili za primitívne a štýlové falzifikáty.

Ibaže oficiálna nacistická propaganda vyzdvihla rytiny ako dôkaz dokonalosti prvých obyvateľov Nemecka a zohnala odborníkov, ktorí pravosť rytín, a dokonca aj ich geologickou polohu potvrdili. Čo na tom, že na rytinách boli odhalené zbytky rastlín, ktoré v spraši byť nemohli, čo na tom, že v rytiných chýbala patričná patina a že ich očividne vyrobila neskúsená ruka! Zjazd spolku priateľov germánskeho praveku privítal ich obajviteľa búrlivými ováciami.
Chlapcovi príbuzný ponúkli rytiny za 20 000 mariek a prívrženci germánskeho praveku sumu medzi sebou vybrali. Ale vtedy sa do toho vložila polícia, ktorá sa rozhodla celú vec prešetriť. Nedalo jej veľa práce, a chlapec sa priznal, že rytiny zhotovil sám: inšpiroval sa knižkou Jaskynné deti v tajomnom podzemí, školským vyučovaním a nálezom plochých doštičiek, ktoré sa priamo k vyzdobeniu ponúkali. Veľká sláva mu najprv lichotila, neskôr však bránila priznať sa: skrátka sa bál.
O tri desaťročia neskôr došlo k pokusu o podvod v šlezvickom mestečku Albersdorf. Postaral sa o to miesty obchodník a vlastivedný pracovník, ktorý „objavil“ umelecké predmety vyrobené vraj neandrtálcami: kamene, drevo a kosti opracované do podoby zvieracích a ľudských hlavičiek.
Nález se na verejnosti dočkal veľkej popularity. Menej dôverčivý odborníci však nájdené predmety preskúšali a vyslovili zrcujúcu kritiku: plastiky sú z kostí zvierat, ktoré v praveku nežili, z kostí domácich koní a kráv. Mikroskopická skúška preukázala, že boli verazené železnou pílkou, a rádiouhlíkovou analýzou sa zistilo, že údajné „paleolitické“ drevo a kosti niesú staršie než sto, najviac tristo rokov.
Tak primitívny podvrh a tak obrovský ohlas!.