Spartakovo povstanie

Bolo to najväčšie povstanie otrokov v staroveku a otriaslo samými základmi rímskeho zriadenia; rímsky štát potreboval na jeho potlačenie viac ako dva roky. Zúčastnilo sa ho vyše 150 tisíc ľudí, z toho šesťdesiat až až deväťdesiattisíc mužov so zbraňou v ruke. Od predošlých sa odlišovalo najmä tým, že jeho jadro netvorili poľnohospodárski otroci, ale gladiátori, pre ktorých bol boj remeslom. Malo vojenskú organizáciu a jeho vodca Spartakus, pôvodom Trák, „vynikal nielen odvahou a silou, ale aj rozumom a ušľachtilosťou“, ako hovorí Plutarchos, „a napriek svojmu pôvodu bol hotový Grék“.
Povstanie vypuklo roku 73 pred n.l. v kasárňach gladiátorov v Capui, patriacich Lentulovi Batiatovi, cvičiteľovi a dodávateľovi otrokov pre gladiátorské hry. Spartakus bol v nich učiteľom šermu. Kedysi slúžil v rímskej armáde, potom padol do zajatia (alebo zbehol), a keď sa znova dostal do rúk Rimanov, odsúdili ho na stratu slobody a predali medzi nešťastníkov, ktorých údelom bolo vzájomne sa zabíjať pre zábavu publika. Prehovoril svojich druhov, aby namiesto istej smrti v aréne riskovali život radšej v boji za slobodu, a asi so sedemdesiatimi ušiel. Cestou sa im podarilo zmocniť sa voza s nákladom zbraní, potom vystúpili na Vezuv a opevnili sa tam. Keď v Capui zistili ich útek, vyslali za nimi oddiel vojska. Gladiátori ho však porazili a získali ďalšie zbrane. Nato poslali proti nim z Ríma asi 3000 vojakov. Ich veliteľ Gaius Claudius Glaber obsadil jedinú cestu, ktorá viedla z vrcholu Vezuvu, a dúfal, že ich vyhladuje. Spartakus však dal narezať vetvy z planého viniča a upliesť z nich rebrík, po ňom sa spustil so svojimi druhmi za chrbát Rimanov, prepadol ich a zahnal na útek. Korisť z dobytého tábora rozdelil potom rovným dielom. Správy o úspechoch spartakovcov podnietili k vzburám ďalších otrokov, najmä z radov tráckych, galských a germánskych vojnových zajatcov. Pridávali sa k nim však aj pastieri z okolia a chudobní roľníci. Malá hŕstka vzbúrencov sa čoskoro rozrástla na niekoľkotisícový zástup. Spartakus v ňom zaviedol vojenskú disciplínu, vymenoval veliteľov, za svojich zástupcov určil druhov z Capuy, Oinomaa a Krixa. Netrvalo dlho a ovládol celú Kampániu; nové vojská Rimanov, vedené pretórom Publiom Variniom, znovu porazil.

Až teraz si v Ríme uvedomili, že tu nejde o „akýsi nájazd zbojníckej bandy“, ako sa o tom podľa Appiana vyjadrovali, ale o „jednu z najväčších a najťažších vojen“ (Plutarchos).
Saprtakovým cieľom bolo, všetkých ktorí sa k nemu pripojili odviesť do ich domoviny. Niektorí jeho vodcovia chceli po počiatočných víťazstvách udrieť rovno na Rím, ale Spartakus si vynútil „pochod za slobodu“. Spartakus nakoniec rozhodol, najmä s ohľadom na Galov a Germánov, že sa prebijú cez Itáliu až k Alpám, prekročia ich, a krytí ich štítmi sa potom rozídu do svojich domovov.
Na jar roku 72 pred n.l. vyrazil Spartakus z južnej Itálie na sever. Jeho vojsko malo niekoľko desaťtisíc mužov, aj keď v ňom chýbali pastieri a roľnici z Kampánie, ktorí nechceli opustiť svoj kraj. Keď sa dostal k hraniciam Samnia, oddelil sa od neho Krixos s 3000 mužmi. Zdá sa že sa chcel preplaviť do Ilýrie, pri Gargamskom pohorí ho však jeden z konzulov prekvapil a v boji zabil. Spartakus postupoval rýchlym pochodom k Alpám; cestou porazil druhého konzula a dostal sa až k Mutine, dnešnej Modene. Tam sa mu však postavil do cesty miestodržiteľ Predalpskej Galie s 10 000 vojakmi. Spartakus aj jeho porazil a otvoril si tak cestu k alpským priesmykom. Tu sa však stalo niečo, čo dosiaľ nikto nevysvetlil: obrátil svoje vojsko a zamieril na juh.
V Ríme nastalo zdesenie, ako keď sa Hannibal blížil pred jeho brány. Senát pozbavil obidvoch konzulov velenia, čo predtým ešte nikdy neurobil, a udelil plnú moc Marcovi Liciniovi Crassovi, jednému z úspešných veliteľov Sullovej armády. Bol to nesmierny boháč (jeho majetok sa odhadoval na 200 miliónov sesterciov, t.j. zhruba na desať násobok celoročného príjmu zo Sicílie), a tak si z vlastných prostriedkov postavil šesť žoldnierskych légií; k nim potom pripojil obidve légie konzulov. Aby obnovil ich bojového ducha, dal ich zdecimovať, čiže za strašných obradov každého desiateho muža popraviť. Podľa inej verzie potrestal ich týmto starodávnym a už dávno nepouýívaným trestom za zbabelosť až potom, keď aj pod jeho velením utrpeli porážku. „Nech to však bolo tak či onak,“ poznamenáva Appianos, „stal sa pre svojich vojakov väčším postrachom ako nepriateľ.“ Spartakus sa však pred rímskymi bránami neobjavoval.
Nevieme presne, čo sa vtedy v tábore povstalcov odohralo. Jem ožné, že Trákom sa zdala cesta do vlasti cez Alpy pridlhá. Je však tiež možné, že Spartakus váhal tiahnuť krajom, kde neboli latifundiá s veľkým počtom otrokov, o pomoc ktorých sa vždy opieral. Skutočnosťou však je, že sa Rímu veľkým oblúkom vyhol a postupoval pozdĺž pobrežia stále na juh. Vojsko, ktoré za ním Crassus poslal, v bitke pri Picene Spartakus porazil, apotom sa už bez prekážok dostal až do Bruttia.

Tam sa dohodol s kilickými pirátmi, že ho prevezú s celou armádou na Sicíliu. Piráti vzali peniaze a viac sa neukázali. Povstalci sa teda pokúsili prejsť cez Messinskú úžinu na pltiach, no na rozbúrenom mori sa im to nepodarilo. Keď sa o tom dozvedel Crassus, dal v bezpečnej vzdialenosti od ich tábora vykopať hlbokú priekopu od mora k moru cez celý bruttijský polostrov (bezmála 50 kilometrov!), aby ich doslova odrezal od ostatnej Itálie. Povstalcom sa však podarilo priekopu v za zimnej búrky sčasti zasypať a asi s tretinou vojska z pasce vyviaznuť. Crassus sa zasa obával, že spartakus potiahne na Rím, a požiadal o posily z celej ríše. Nebolo však už treba. Stalo sa, čo sa tak často stáva v tábore bojovníkov za slobodu: pre vnútorné nezhody sa rozdelili. Galovia a Germáni sa rozhodli tiahnuť na vlastnú päsť do Lukánie; Crassus ich znenazdajky napadol a v krvavej bitke takmer do jedného pobil. Potom sa vypravil proti Saprtakovi, ktorého hlavný voj posilnili noví utečenci. K rozhodujúcej bitke došlo na jar roku 71 pred n.l. v Apúlii, na dnes už neznámom mieste. Podľa Lívia v nej padlo šesťdesiattisíc povstalcov, medzi nimi aj Spartakus. Ranených a zajatýcj dal Crassus pribiť na kríž. Šesťtisíc takýchto krížov lemovalo potom Appiovu cestu z Capuy do Ríma...