Jediné pramene, ktoré môžu riešiť otázky najstaršej slovanskej minulosti, Avarov a starých Maďarov v karpatskej oblasti i v severnom povodí rieky Nitry, sú archeologické nálezy bezpečne poznaných, malých a rozptýlených slovanských sídlisk, najčastejšie zakladaných na úrodných terasách pozdĺž riek, veľkých potokov a močiarov, útočištných a obranných hradísk budovaných na ťažko prístupných, komunikačne a strategicky dôležitých miestach a pohrebísk slovansko-avarských, mohylníkov, staromaďarských pohrebísk a stredovekých cintorínov rozprestierajúcich sa na vyvýšených rovinách a miernych úbočiach orientovaných na východ.
Od 6. stor. sú trvalými obyvateľmi Ponitria naši priami predkovia a túto dobu do konca 12. stor. nazývame podľa budovania slovanských hradísk dobou hradištnou alebo slovanskou. Slovanskú dobu rozdeľujeme podľa systému akademika J. Eisnera na staršiu dobu hradištnú (od r. 500 do 800 n. l.), strednú dobu hradištnú (od r. 800 do 950 ) a mladšiu dobu hradištnú (od r. 950 do 1200). Preto naša archeológia venuje dnes najviac úsilia etnickej príslušnosti archeolegických pamiatok zo 6. a 7. stor. nájdených v Karpatskej kotline. Z tohoto hľadiska považujeme za najdôležitejšie slovanské žiarové pohrebiská so zvláštnou keramikou tzv. pražského typu. Zmapovanie týchto žiarových pohrebísk dokazuje, že v 6. a 7. stor. sa na južnom Slovensku dotýkajú dva rituálne a etnicky odlišné celky, a to slovanský a avarský.
Tak ako iné kmene i Slovania prišli do našej vlasti ako dobyvatelia. Pamiatky po ich predchodcoch sa archeológovia pokúšajú rozpoznať na sídliskách v stredných Čechách, na Morave a na Považí. Toto staršie etnikum zaniká v mocnom príleve slovanských prisťahovalcov a v dobe avarského vpádu r. 568 sa nám obyvateľstvo žijúce na našom území javí ako rovnorodé národné spoločenstvo slovanské. Zákonitý priebeh politickej centralizácie brzdila geografická členitosť územia a nedovolila vytvoriť silnú politickú a vojenskú moc. Slovienske a moravské kmene dostali sa pod despotidckú a vojensky dobre organizovanú moc Avarov. Neznesiteľný útlak vyvolal odpor a organizované povstanie moravsko-slovienskych kmeňov, ktoré sa okolo r. 623 pod vedením franského kupca Sama zbavili avarskej nadvlády a o niečo neskôr sa ubránili franskému kráľovi Dagobertovi. Toto prvé veľké politické zjednotenie našich predkov bolo jednak odozvou vnútorného rozvoja slovanskej spoločnosti a jednak sa v ňom odrážajú aspoň dočasné možnosti osamostatnenia v dôsledku oslabenia nepriateľa (vnútorné boje medzi Avarmi a Bulharmi o nástupníctvo na uprázudnenom kaganskom tróne, vyčerpanosti Avarov vo vojnách s Byzanciou i osamostatňovacie boje východoalpských a juhoslovenských kmeňov). Zo 7. a 8. stor. nemáme takmer nijaké historické údaje, ale archeologické nálezy dokazujú uvoľnenie vzťahov medzi jednotlivými slovienskymi kmeňmi a vzájomné avarsko-slovanské spolunažívanie.