Slovania - (Otázky pôvodu)

Otázka pôvodu a príchodu našich predkov na územie Slovenska je nejasná, lebo o dejinách moravsko-slovienskeho predveľkomoravského obdobia sa nám nezachovali ani len povesti. Nielen nám, ale všetkým slovanským národom chýbajú literárne spracovania vlastných kmeňových a rodových tradícií. Príčinou tohto predovšetkým je vyše 200-ročná nadvláda Avarov, jej represívny tlak i tlak arpádovskej dynastie. Arpádovská, ale ani přemyslovská dynastia nemali záujem na rozvíjaní veľkomoravských tradícií. Z tejto doby sa nám zachovalo veľa diel opisujúcich činnosť našich vierozvestov, ale ani slovo z vlastných dejín Mojmírovcov. Všetko, čo sa o Mojmírovcoch napísalo, bolo napísané v cudzej reči a v cudzej krajine.
Nedostatok povestí z veľkomoravského obdobia nie je pri písaní najstarších dejín Slovákov rozhodujúci, avšak ťažko nahraditeľnou stratou je z hľadiska inšpirácie národného historického povedomia. Okrem správ Prokópia poznáme správy Fredegara a Jordanesa, ktoré sú iba nepriamymi svedectvami, lebo dokumentujú postup Slovanov na Balkánskom polostrove, ale nehovoria nič presného o osudoch nášho územia. Iba na základe celkovej historickej situácie usudzujeme, že príchod našich predkov zo Zakarpatska do dnešných sídlisk sa uskutočnil v tej istej dobe ako u južných Slovanov (5.-6. stor.). Snaha posunúť začiatok slovanského osídlenia našich krajín so ešte dávnejšej minulosti nemôže sa oprieť o konkrétne písomné pramene. Osídľovanie ovplyvňované členitosťou územia prebiehalo pravdepodobne vo viacerých etapách. Geografická konfigurácia územia nášho štátu poznačila nielen začiatky, ale i celé naše dejiny. Písomných správ o najstarších dejinách Slovákov niet. Sme odkázaní výlučne na archeologické pamiatky, ktoré treba skúmať mnohostranne a obozretne. Problém slovanskej etniky je jednou zo závažných otázok slovanskej archeológie, lebo zásadne nijaká spoločnosť nejestvuje mimo rámca národa a iba na tejto základni možno riešiť otázky slovanstva i veľký okruh slovansko-avarských vzťahov. Pri riešení etnickosti nám v želateľnej miere nepomáha ani relatívne spoľahlivé meradlo, akým je jazyk, keďže naše ani avarské názvoslovie nemožno podľa kritérií historickej gramatiky a typológie zaradiť pred 9. stor.

Jediné pramene, ktoré môžu riešiť otázky najstaršej slovanskej minulosti, Avarov a starých Maďarov v karpatskej oblasti i v severnom povodí rieky Nitry, sú archeologické nálezy bezpečne poznaných, malých a rozptýlených slovanských sídlisk, najčastejšie zakladaných na úrodných terasách pozdĺž riek, veľkých potokov a močiarov, útočištných a obranných hradísk budovaných na ťažko prístupných, komunikačne a strategicky dôležitých miestach a pohrebísk slovansko-avarských, mohylníkov, staromaďarských pohrebísk a stredovekých cintorínov rozprestierajúcich sa na vyvýšených rovinách a miernych úbočiach orientovaných na východ.
Od 6. stor. sú trvalými obyvateľmi Ponitria naši priami predkovia a túto dobu do konca 12. stor. nazývame podľa budovania slovanských hradísk dobou hradištnou alebo slovanskou. Slovanskú dobu rozdeľujeme podľa systému akademika J. Eisnera na staršiu dobu hradištnú (od r. 500 do 800 n. l.), strednú dobu hradištnú (od r. 800 do 950 ) a mladšiu dobu hradištnú (od r. 950 do 1200). Preto naša archeológia venuje dnes najviac úsilia etnickej príslušnosti archeolegických pamiatok zo 6. a 7. stor. nájdených v Karpatskej kotline. Z tohoto hľadiska považujeme za najdôležitejšie slovanské žiarové pohrebiská so zvláštnou keramikou tzv. pražského typu. Zmapovanie týchto žiarových pohrebísk dokazuje, že v 6. a 7. stor. sa na južnom Slovensku dotýkajú dva rituálne a etnicky odlišné celky, a to slovanský a avarský.
Tak ako iné kmene i Slovania prišli do našej vlasti ako dobyvatelia. Pamiatky po ich predchodcoch sa archeológovia pokúšajú rozpoznať na sídliskách v stredných Čechách, na Morave a na Považí. Toto staršie etnikum zaniká v mocnom príleve slovanských prisťahovalcov a v dobe avarského vpádu r. 568 sa nám obyvateľstvo žijúce na našom území javí ako rovnorodé národné spoločenstvo slovanské. Zákonitý priebeh politickej centralizácie brzdila geografická členitosť územia a nedovolila vytvoriť silnú politickú a vojenskú moc. Slovienske a moravské kmene dostali sa pod despotidckú a vojensky dobre organizovanú moc Avarov. Neznesiteľný útlak vyvolal odpor a organizované povstanie moravsko-slovienskych kmeňov, ktoré sa okolo r. 623 pod vedením franského kupca Sama zbavili avarskej nadvlády a o niečo neskôr sa ubránili franskému kráľovi Dagobertovi. Toto prvé veľké politické zjednotenie našich predkov bolo jednak odozvou vnútorného rozvoja slovanskej spoločnosti a jednak sa v ňom odrážajú aspoň dočasné možnosti osamostatnenia v dôsledku oslabenia nepriateľa (vnútorné boje medzi Avarmi a Bulharmi o nástupníctvo na uprázudnenom kaganskom tróne, vyčerpanosti Avarov vo vojnách s Byzanciou i osamostatňovacie boje východoalpských a juhoslovenských kmeňov). Zo 7. a 8. stor. nemáme takmer nijaké historické údaje, ale archeologické nálezy dokazujú uvoľnenie vzťahov medzi jednotlivými slovienskymi kmeňmi a vzájomné avarsko-slovanské spolunažívanie.