Grécke štáty boli naozaj miništáty. Len šesť ich malo v predklasickej dobe, viac ako 100 000 obyvateľov (teda po odpočítaní žien, detí, cudzincov a otrokov vyše 20 000 občanov): Atény a Korint na európskej pevnine, Milét a Efez v Malej Ázii, Syrakúzy a Akragas na Sicílii. Sparta bola sama osebe menej ľudnatá, zato však ovládala územie s rozlohou 8250 štvorcových kilometrov a chodec potreboval od jednej jej hranice po druhú celé dva dni. Atény mali 1650 km2, Korint 850; na ostrove Keos, menšom než náš najmenší okres, existovali štyri štáty so štyrmi vládami. Spartská armáda s 10 000 mužmi bola početne najsilnejšia, Mykény vyslali do vojny proti Peržanom 80 mužov. Poznáme však i armády, z ktorých by sa dnes nedala zostaviť ani posádka ťažkého tanku. Všetkých gréckych štátov bolo asi toľko ako dnes všetkých členských štátov OSN.
Ak chceme sledovať grécke dejiny, ktorých významnú náplň tvorili práve vzťahy medzi gréckymi štátmi, nesmieme na tieto meradlá zabúdať. To platí aj o vnútorných dejinách jednotlivých štátov, aj o vývine gréckych názorov na štát a jeho funkciu. Keby sme si tieto kvantitatívne rozdiely nevšímali, skresľovalo by to náš pohľad. To isté by sa stalo, keby sme gréckym pojmom dávali dnešnú náplň: čítali by sme v knihe dejín niečo iné, než je vnej napísané. Vyvarovať sa takýchto modernizácií je však ťažké. Oveľa ťažšie, ako nespustiť zo zreteľa, že napríklad najrýchlejším prostriedkom na dopravu správ bol posol na koni, že hlavným zdrojom energie neboli stroje, ale svaly, že všetky grécke výrobky a všetky vojny boli robené ručne. K daktorým predstavám sa musíme priam prinútiť. Napríklad, že vo väčšine gréckych štátoch sa väčšina ľudí osobne poznala, aspoň z videnia. Temistokles vraj poznal všetkých aténskych občanov podľa mena. Svoj štát nazývali Gréci polis, čo je výraz, ktorý nám neznie cudzo; vyvinula sa z neho naša politika (a tiež polícia). Prekladáme ho zvyčajne slovami obec, mestský štát alebo jednoducho štát (podľa latinského status politicus, politickýstav), no vo väčšine prípadov nevýstižne. polis znamenal dakedy viac a dakedy menej ako náš štát. Nebol vždy ani mestským štátom v tom zmysle, že by sa obmedzoval na jedno mesto, a obcou bol len v osobitnom chápaní. Keďže preklad je (podobne ako politika) len umením možného, neostáva než doplniť ho vysvetlením.