Najlepšie rovno z úst gréckych autorov, lebo v dnešných knihách sa hovorí predovšetkým o tom, ako chápu grécky štát dnešní autori.
Tukydides píše na náhodne vybranom mieste Dejín: „Epidamnos je polis, ktorý leží pri plavbe na sever na pravom brehu Iónskeho mora.“ Má tým na mysli mesto s citadelou („akropolou“). ktoré je strediskom kraja s niekoľmkými obcami; nič viac a nič menej. Na inom mieste toho istého diela, tentoraz slávnom a často citovanom, zaznamenáva Periklove slová: „Náš polis je otvorený všetkým.“ Ako vyplýva z kontextu, má tým na mysli Atény, a to jednak ako mesto v bežnom zmysle, jednak ako štát so všetkými právnymi, hospodárskymi a kultúrnymi inštitúciami. A nielen Atény, ale celú Atiku s mestami a dedinami, kde sa obyvatelia nevolali Atičania, ale Aténčania.
V Sofoklovej Antigone vystupuje Kreón s prvým vyhlásením vo funkcii kráľa: „Hľa, náš polis, občania: bohovia štastlivo previedli jeho loď cez búrku.“ Ide tu o prirovnanie štátu k lodi, tisíc ráz od tých čiach opakované, a štát sa tu chápe v zmysle územnej a politickej organizácie. O niečo neskôr Kreón hovorí: „Celému polisu som dal na vedomie...“, a nemieni tým štát, ale ľud (vrátane neobčanov). Na inom mieste označuje týmto výrazom iba občanov: „Koho zvolil polis, toho treba poslúchať v dobrom i zlom, vo veľkom i malom!“ Keď potom vydá Kreón svoj známy rozkaz, odporujúci náboženským posvätným zvyklostiam, jeho syn Haimón sa proti nemu postaví so slovami: „Nie je to polis, kde vládne jeden muž!“ Tu jasne vystupuje ďalší význam výrazu polis, ktorý by každý preklad zotrel: rozumie sa ním spoločenstvo rozumných ľudí, ktoré si vládne podľa svojich zákonov a zvyklostí. Aristoteles definuje polis (v Politike) ako „spoločenstvo rodov a miest pre dokonalý a sebestačný život“. Je to podľa neho „prirodzený útvar“, rovnako ako „človek je bytosťou prirodzene určenou pre život v obci“ (alebo v štáte, ak chceme tak preložiť jeho známe anthrópos fysei zón politikon). Vznikol síce „s cieľom zachovať život, ale trvá s cieľom dobrého života“, „je dielom priateľstva, teda slobodného rozhodnutia sa pre spoločný život“, a „jeho podstatnou zložkou je spravodlivosť“. Platón považuje za jeho tvorcu „potreby ľudí“, z ktorých „prvou a najväčšou je zaobstarávanie potravy, aby sme boli žili.. druhou bývanie, treťou odev a podobné veci“ (ako hovorí Sokratovými ústami v Ústave). „Tak teda priberá na pomoc jeden druhého, toho na tú a onoho na inú potrebu, a keďže je mnoho potrieb, zhromaždí sa mnoho spoločníkov a pomocníkov do jedného bydliska. Tomuto združeniu v jednom bydlisku sme dali meno polis.“
V dielach iných gréckych historikov, básnikov, filozofov nájdeme aj inú náplň pojmu polis; pohybuje sa však v rámci predstáv z uvedených citátov a vysvetlení.