Grécke štáty boli naozaj miništáty. Len šesť ich malo v predklasickej dobe, viac ako 100 000 obyvateľov (teda po odpočítaní žien, detí, cudzincov a otrokov vyše 20 000 občanov): Atény a Korint na európskej pevnine, Milét a Efez v Malej Ázii, Syrakúzy a Akragas na Sicílii. Sparta bola sama osebe menej ľudnatá, zato však ovládala územie s rozlohou 8250 štvorcových kilometrov a chodec potreboval od jednej jej hranice po druhú celé dva dni. Atény mali 1650 km2, Korint 850; na ostrove Keos, menšom než náš najmenší okres, existovali štyri štáty so štyrmi vládami. Spartská armáda s 10 000 mužmi bola početne najsilnejšia, Mykény vyslali do vojny proti Peržanom 80 mužov. Poznáme však i armády, z ktorých by sa dnes nedala zostaviť ani posádka ťažkého tanku. Všetkých gréckych štátov bolo asi toľko ako dnes všetkých členských štátov OSN.
Ak chceme sledovať grécke dejiny, ktorých významnú náplň tvorili práve vzťahy medzi gréckymi štátmi, nesmieme na tieto meradlá zabúdať. To platí aj o vnútorných dejinách jednotlivých štátov, aj o vývine gréckych názorov na štát a jeho funkciu. Keby sme si tieto kvantitatívne rozdiely nevšímali, skresľovalo by to náš pohľad. To isté by sa stalo, keby sme gréckym pojmom dávali dnešnú náplň: čítali by sme v knihe dejín niečo iné, než je vnej napísané. Vyvarovať sa takýchto modernizácií je však ťažké. Oveľa ťažšie, ako nespustiť zo zreteľa, že napríklad najrýchlejším prostriedkom na dopravu správ bol posol na koni, že hlavným zdrojom energie neboli stroje, ale svaly, že všetky grécke výrobky a všetky vojny boli robené ručne. K daktorým predstavám sa musíme priam prinútiť. Napríklad, že vo väčšine gréckych štátoch sa väčšina ľudí osobne poznala, aspoň z videnia. Temistokles vraj poznal všetkých aténskych občanov podľa mena. Svoj štát nazývali Gréci polis, čo je výraz, ktorý nám neznie cudzo; vyvinula sa z neho naša politika (a tiež polícia). Prekladáme ho zvyčajne slovami obec, mestský štát alebo jednoducho štát (podľa latinského status politicus, politickýstav), no vo väčšine prípadov nevýstižne. polis znamenal dakedy viac a dakedy menej ako náš štát. Nebol vždy ani mestským štátom v tom zmysle, že by sa obmedzoval na jedno mesto, a obcou bol len v osobitnom chápaní. Keďže preklad je (podobne ako politika) len umením možného, neostáva než doplniť ho vysvetlením.

Najlepšie rovno z úst gréckych autorov, lebo v dnešných knihách sa hovorí predovšetkým o tom, ako chápu grécky štát dnešní autori.
Tukydides píše na náhodne vybranom mieste Dejín: „Epidamnos je polis, ktorý leží pri plavbe na sever na pravom brehu Iónskeho mora.“ Má tým na mysli mesto s citadelou („akropolou“). ktoré je strediskom kraja s niekoľmkými obcami; nič viac a nič menej. Na inom mieste toho istého diela, tentoraz slávnom a často citovanom, zaznamenáva Periklove slová: „Náš polis je otvorený všetkým.“ Ako vyplýva z kontextu, má tým na mysli Atény, a to jednak ako mesto v bežnom zmysle, jednak ako štát so všetkými právnymi, hospodárskymi a kultúrnymi inštitúciami. A nielen Atény, ale celú Atiku s mestami a dedinami, kde sa obyvatelia nevolali Atičania, ale Aténčania.
V Sofoklovej Antigone vystupuje Kreón s prvým vyhlásením vo funkcii kráľa: „Hľa, náš polis, občania: bohovia štastlivo previedli jeho loď cez búrku.“ Ide tu o prirovnanie štátu k lodi, tisíc ráz od tých čiach opakované, a štát sa tu chápe v zmysle územnej a politickej organizácie. O niečo neskôr Kreón hovorí: „Celému polisu som dal na vedomie...“, a nemieni tým štát, ale ľud (vrátane neobčanov). Na inom mieste označuje týmto výrazom iba občanov: „Koho zvolil polis, toho treba poslúchať v dobrom i zlom, vo veľkom i malom!“ Keď potom vydá Kreón svoj známy rozkaz, odporujúci náboženským posvätným zvyklostiam, jeho syn Haimón sa proti nemu postaví so slovami: „Nie je to polis, kde vládne jeden muž!“ Tu jasne vystupuje ďalší význam výrazu polis, ktorý by každý preklad zotrel: rozumie sa ním spoločenstvo rozumných ľudí, ktoré si vládne podľa svojich zákonov a zvyklostí. Aristoteles definuje polis (v Politike) ako „spoločenstvo rodov a miest pre dokonalý a sebestačný život“. Je to podľa neho „prirodzený útvar“, rovnako ako „človek je bytosťou prirodzene určenou pre život v obci“ (alebo v štáte, ak chceme tak preložiť jeho známe anthrópos fysei zón politikon). Vznikol síce „s cieľom zachovať život, ale trvá s cieľom dobrého života“, „je dielom priateľstva, teda slobodného rozhodnutia sa pre spoločný život“, a „jeho podstatnou zložkou je spravodlivosť“. Platón považuje za jeho tvorcu „potreby ľudí“, z ktorých „prvou a najväčšou je zaobstarávanie potravy, aby sme boli žili.. druhou bývanie, treťou odev a podobné veci“ (ako hovorí Sokratovými ústami v Ústave). „Tak teda priberá na pomoc jeden druhého, toho na tú a onoho na inú potrebu, a keďže je mnoho potrieb, zhromaždí sa mnoho spoločníkov a pomocníkov do jedného bydliska. Tomuto združeniu v jednom bydlisku sme dali meno polis.“
V dielach iných gréckych historikov, básnikov, filozofov nájdeme aj inú náplň pojmu polis; pohybuje sa však v rámci predstáv z uvedených citátov a vysvetlení.

Niektorí väčšmi zdôrazňujú jeho funkcie, napríklad obrannú, výchovnú, civilizačnú; iní ho chápu skôr vývinovo a vidia v ňom vrcholný ľudský výtvor. Mnohí majú k jeho orgánom kritické výhrady, ale k nemu samému vrúcny citový vzťah. Keď hovoria o svojom meste alebo štáte, splýva u nich polis s vlasťou.
Rovnaké názory ako učení muži mali vcelku aj ľudové masy. Podľa nich bol polis akási veľká rodina a posvätný kozub bohyne Hestie, udržovaný v každej domácnosti, horel aj v každej radnici. Kto sa zriekol činnosti pre polis alebo sa na nej nezúčastnil pre telesnú či duševnú poruchu, bol v očiach (po grécky idiótos). Grék na rozdiel od vojaka orientálnej despocie nebojoval za svojho vládcu, ale za svoj polis.
Samozrejme, že polis nebol vždy len rodina, a už vôbec nie svorná rodina. Zahrňoval príslušníkov rozličného postavenia, v najširšom zmysle nielen občanov, ale aj neobčanov vrátane otrokov. Bol štátom a plnil všetky jeho funkcie. Na tom nič nemení ani fakt, že k presnému formulovaniu týchto funkcií vrátane funkcie opresívnej starí Gréci nedospeli.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Polis, grécky miništát