Rimania si boli vedomí, že nedobytnú krajinu nie je možné iba vojensky, administratívne či hospodársky jednoducho pripojiť k impériu, ale že je potrebné ochraňovať ju a nedopustiť, aby bola zbytočne prelievaná krv. Preto aj limes, ktorý budovali, mal v prvom rade význam obranný, hoci neraz bol východiskom k útoku proti nepriateľovi, či už skutočnému, alebo v záujme ríše umelo vyprovokovanému. Limes nie je jednorazová fortifikačná stavba, naopak, tvárnili ho veky, každá doba mu pridala čosi nové, tak ako to vyžadovala situácia, prípadne diktovalo ohrozenie ríše. Jeho výzor je najvýraznejší na úseku tzv. hornogermánskeho a rétskeho limitu, kde dosahuje súvislú dĺžku 550 km. Je najväčšou dochovanou stavbou stredoveku v Európe. Limes často prechádzal neobývanou krajinou, veď ani nepriateľ nemal záujem na vyprovokovaní zbytočných svárov a potýčok. Tam kde hranicu tvorila rieka, nebola potrebná palisáda ani priekopy s valovým násypom. Tak to bolo v tesnom susedstve našej krajiny na panónskej a norickej hranici. Dôležitou súčasťou limitu boli pevné cesty. Spájali najkratším smerom tábory pri hranici a napojením na zázemie zvyšovali obranyschopnosť provincií. Rímske tábory, sídla légií, sa stavali podľa jednotného plánu, odchýlku pripúšťala iba ich veľkosť, málokedy terénna situácia. Mali pravidelná štvorboký tvar, chránil ich hradobný múr prerušený na každej strane bránou. Vnútorná zástavba vojenskými ubikáciami legionárov, ľahkoodencov či jazdy, veliteľskou budovou, skladmi, sýpkami, lazaretom, dielňami a nevyhnutnou kanalizáciou sa riedila zaužívanými zvyklosťami. Voľný priestor slúžil ako nástupište. Všade vládla účelnosť, systém a disciplína. Pri táboroch vznikali tehliarske dielne a pece na vápno. Rodiny legionárov, remeselníci, obchodníci, markytáni žili v osadách (canabae) v blízkosti táborov. Niektoré časom prerástli v municípiá a kolónie a stali sa aj základom stredovekých miest. Jednako vojenský charakter pohraničných oblastí nebránil rominizácii domorodého a nerímskeho obyvateľstva, práve naopak. Na severnej hranici Panónie, na strednom Podunajsku, stáli 4 legionárske tábory: Vindobona (Viedeň), Carnuntum (Petronell, Deutsch Altenburg), Brigetio (O-Szony pri Komárome) a Aquincum (Budapest-Tabán), z nich prvé boli namierené proti Germánom, Aquincum najmä proti Sarmatom. Limes spevňoval rad auxiliárnych táborov: Gerulata (Rusovce), Ad Flexum (Mosonmagyaróvár), Arrabona (Gyor), Solva (Ezstergom) a i.