Rimania si boli vedomí, že nedobytnú krajinu nie je možné iba vojensky, administratívne či hospodársky jednoducho pripojiť k impériu, ale že je potrebné ochraňovať ju a nedopustiť, aby bola zbytočne prelievaná krv. Preto aj limes, ktorý budovali, mal v prvom rade význam obranný, hoci neraz bol východiskom k útoku proti nepriateľovi, či už skutočnému, alebo v záujme ríše umelo vyprovokovanému. Limes nie je jednorazová fortifikačná stavba, naopak, tvárnili ho veky, každá doba mu pridala čosi nové, tak ako to vyžadovala situácia, prípadne diktovalo ohrozenie ríše. Jeho výzor je najvýraznejší na úseku tzv. hornogermánskeho a rétskeho limitu, kde dosahuje súvislú dĺžku 550 km. Je najväčšou dochovanou stavbou stredoveku v Európe. Limes často prechádzal neobývanou krajinou, veď ani nepriateľ nemal záujem na vyprovokovaní zbytočných svárov a potýčok. Tam kde hranicu tvorila rieka, nebola potrebná palisáda ani priekopy s valovým násypom. Tak to bolo v tesnom susedstve našej krajiny na panónskej a norickej hranici. Dôležitou súčasťou limitu boli pevné cesty. Spájali najkratším smerom tábory pri hranici a napojením na zázemie zvyšovali obranyschopnosť provincií. Rímske tábory, sídla légií, sa stavali podľa jednotného plánu, odchýlku pripúšťala iba ich veľkosť, málokedy terénna situácia. Mali pravidelná štvorboký tvar, chránil ich hradobný múr prerušený na každej strane bránou. Vnútorná zástavba vojenskými ubikáciami legionárov, ľahkoodencov či jazdy, veliteľskou budovou, skladmi, sýpkami, lazaretom, dielňami a nevyhnutnou kanalizáciou sa riedila zaužívanými zvyklosťami. Voľný priestor slúžil ako nástupište. Všade vládla účelnosť, systém a disciplína. Pri táboroch vznikali tehliarske dielne a pece na vápno. Rodiny legionárov, remeselníci, obchodníci, markytáni žili v osadách (canabae) v blízkosti táborov. Niektoré časom prerástli v municípiá a kolónie a stali sa aj základom stredovekých miest. Jednako vojenský charakter pohraničných oblastí nebránil rominizácii domorodého a nerímskeho obyvateľstva, práve naopak. Na severnej hranici Panónie, na strednom Podunajsku, stáli 4 legionárske tábory: Vindobona (Viedeň), Carnuntum (Petronell, Deutsch Altenburg), Brigetio (O-Szony pri Komárome) a Aquincum (Budapest-Tabán), z nich prvé boli namierené proti Germánom, Aquincum najmä proti Sarmatom. Limes spevňoval rad auxiliárnych táborov: Gerulata (Rusovce), Ad Flexum (Mosonmagyaróvár), Arrabona (Gyor), Solva (Ezstergom) a i.

už toho vyplýva, že Rimania videli vojenský význam Panónie, hoci hospodársky nebola zvlášť príťažlivá. Výstavba limitu na strednom Podunajsku sa začala už za Domitiana (81-96), pokračovala za Traiana (98-117) a Hadriana (117-138). Slabiny panónskeho limitu, pôvodne budovaného na taktike jedinej obrannej línie bez zabezpečeného zázemia,sa odhalili najmä na počiatku markomanských vojen, keď z posádok zostali iba zúbožené zvyšky. Ešte počas vojen začal Marcus Aurelius s prestavbou zničených táborov a limes posilnil strážnymi vežami z kameňa a menšími pevnosťami. S novou koncepciou limitu prišiel Costantinus (306-337) a konečnú podobu získal za Valentianiana (364-375). K úspešnej obrane a ako východisko útočných vojenských plánov proti Germánom vznikli na ľavom dunajskom brehu predsunuté pevnosti (Iža-Leányvár, Bratislava-Devín), vo vnútrozemí využívali stanice, ktoré azda pôvodne mali mať civilný charakter (Stupava, Bratislava-Dúbravka, Bratislava-historiké jadro, Cífer-Pác, Milanovce). V prípade vojenských akcií vznikali dočasné zemné pochodové tábory, zistené v súčasnosti leteckou prospekciou.

Gerulata

Vojenská stanica s priľahlou civilnou osadou je našou jedinou pravobrežnou lokalitou, ktorá bola integrálnou súčasťou rímskeho impéria. Rozprestrená pri bývalom dunajskom toku (či jeho splavnom ramene) leží na pôde Rusoviec, dnes okrajovej mestskej časti Bratislavy. Zachovala sa v antických cestopisných prameňoch cisárskeho obdobia, zaznamenal ju aj stredoveký prepis starovekej mapy Tabula Peutingeriana a spomenuli ju aj mnohý z tých, čo v minulých stáročiach prešli našou krajinou. A predsa bola neznáma, hľadali sa jej stavebné zvyšky, stopy antického života, ktorý tu predsa musel prúdiť a zanechať stopy preklenujúce takmer dve tisícročia. Pravda, niektorý historici boli blízko k rozuzleniu tohto problému, ale Gerulata skrývala naďalej rukolapný, presvedčivý dôkaz svojej existencie. Až keď sa roku 1961 rozoberal umelo navŕšený kopček zvaný Bergl na spevnenie dunajských hrádzí, prišlo sa na masívne kamenné murivo nepochybne rímskej Gerulaty. To však ešte nik netušil, že objav sa začína od konca, že odkryl kapitolu najmladšieho dejinného osudu tejto lokality a spolu s ňou aj osudu rímskej moci na strednom Podunajsku.. Podnet na založenie Gerulaty bol pôvodne čisto vojenský: chrániť dunajský priechod v miestach rozvetveného dunajského toku a obchodnú cestu, ktorá tu prechádzala riekou. Azda niekedy v tretej štvrtine prvého storočia vybudovali tu jednotky z Carnunta, ktorého boli detašovaným oddielom, z hliny a dreva opevnený tábor.

Stalo sa tak na mieste menšej keltskej osady, po ktorej zostali iba menej výrazné stopy.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Limes Romanus