Markomanské vojny

Markomanské vojny vypĺňajú väčšiu časť druhej polovice 2. stor. (166-180). Tento názov sa v novovekej spisbe vžil natoľko, že vytlačil z používania termín germánsko-sarmatské vojny, ktorý sa v starovekých písaných prameňoch objavuje nepomerne častejšie. Navyše z vývinu bojov vyplýva, že v nej rozhodujúca úloha pripadla Kvádom. Tieto udalosti sa bezprostredne dotýkajú územia Slovenska a Moravy, i keď vojnových udalostí, prirodzene, nezostali ušetrené ani kedysi kvitnúce a bohaté rímske provincie, ba pod nimi sa otriasala pôda samotného cisárskeho Ríma. Nebol to práve pokojný vstup Marca Aurelia do dejín, keď sa r. 161 ujal vlády, o ktorú sa ostatne delil od začiatku s adoptovaným bratom Luciom Verom. Na západe vpadli divoký Kaledónci do Británie a germánski Chatti ohrozovali severný hranicu ríše. Ešte skôr, ako tu pevne uchopil situáciu do rúk, vznikli nepokoje zasa na Východe. Nepokojný a rešpekt vzbudzujúci sused – Partovia – s úmyslom zmocniť sa Arménska, nečakane prepadli rímsku Sýriu. Kým cisár ešte viedol boje s Partmi, víťazne zakončené až r. 166, vznikli markomanské vojny. Iba šikovnosť tých, ktorí zostali v Panónii, ich vedela dostatočne dlho tlmiť a oddialiť. Tak aspoň o tom hovoria Sciptores Historiae Augustae (Spisovatelia dejín cisárov) anonymného autora z počiatku 5. stor., najvýznamnejší prameň k ich dejinám. Vlastnou príčinou bol azda pohyb severných Germánov a ich tlaku na juh. Keď podunajské germánske kmene požadovali pomoc od Ríma a pôdu, aby sa mohli úspešne brániť, alebo vyhnúť sa konfliktu, obratná rímska diplomacia ich odmietla. Marcus Aurelius neotáľal. Urýchlene urobil v armáde a v podunajských provinciách organizačné zmeny, dosadil na vedúce miesta osvedčených a skúsených miestodržiteľov a správcov. Navyše mal po ruke schopných veliteľov a dôstojníkov, ktorých oddanosť, spoľahlivosť a rozhodnosť overili práve minulé vojnové stretnutia. Medzičasom sa vracali do Podunajska aj odvelené légie, ale s nimi prichádzal aj nečakaný zákerný nepriateľ – nákazlivé choroby. Dnes sa pripúšťa, že išlo o škvrnitý týfus alebo osýpky. Niekedy koncom r. 166 alebo začiatkom nasledujúceho roku vtrhlo 6000 longobardských jazdcov spolu s Obijcami cez Dunaj do Panónie. Iba včasnému zásahu rímskej jazdy stacionovanej v Arrabone (Gyor) a podporovanej pešími jednotkami z Adiany východne od Brigetia mohol Rím vďačiť za pohotové odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva. Zhoršujúca sa situácia na strednom Podunajsku primäla rímskych spolucisárov opustiť Rím.

S veliteľským zborom dostihli Aquileiu a už sama prítomnosť cisára v blízkosti bojiska nahnala Kvádom strach, pričom v panickom ústupe stratili aj svojho kráľa. Aby si uzmierili cisárov, vyžiadali si súhlas pre jeho nástupcu, azda Furtia. Začiatkom r. 169 ranila na ceste do Ríma severne od dnešných Benátok Lucia Vera mŕtvica a ťarcha boja s Germánmi zostala na pleciach Marca Aurelia. Urýchlene doplnil vojenské jednotky zoslabené stratami či už morom, alebo bojom; do zbrane prijímal otrokov, gladiátorov, dokonca aj dalmátskych lupičov a nepohrdol ani germánskymi pomocnými zbormi. Koncom jesene r. 169 vypravil sa Marcus Aurelius na severné bojisko, aby osobne riadil akcie proti Markomanom a Kvádom. Na pomoc a radu mu stáli pripravený T.C. Pompeianus, pôvodom Sýrčan a druhý manžel Lucilly, cisárovej dcéry a vdovy po zomretom Verovi a P.H. Pertiax, osvedčený veliteľ a novovymenovaný senátor – neskorší cisár. V poli operovali skúsení elitní vojaci, ku ktorým patril M. Valerius Maximianus, poverený zásobovaním vojska. Im prislúcha hlavný podiel na víťazstve nad podunajskými Germánmi. Už vopred bolo jasné, že vyprosený mier nebudú brať Germáni vážne. Museli predsa poznať slabiny ríše a chceli ich aj využiť vo svoj prospech. Prekvapivo rýchlo sa prevalila vlna germánskych zástupov cez limes a nechávajúc za sebou púšť prenikala hlboko do rímskych provincií cez alpské priesmyky zasiahla až severný okraj Itálie. Rímska obrana neodolala útokom, práve naopak, vyžiadala si údajne krvavú daň takmer 20 000 padlých. V Ríme nastal všeobecný chaos, obyvateľstvo zachránil strach. Slabosť ríše využili však aj ostatní nepriatelia ríše; sarmatskí Jazygovia, Kostobokovia, Chatti, Chaukovia. Markomani a Kvádi urýchlene opustili dobyté územie. Z rímskych provincií odvliekli veľa zajatcov. Tak sa skončila prvá etapa markomanských vojen.
Na začiatku druhej bolo vari ťaženie proti Naristom, neveľkému germánskemu kmeňu. V prehratej bitke r. 173 zahynul vodca Naristov Valao pod rukou M. Valeria Maximiana. Kvádi, ktorý sa ocitli v nezávideniahodnej situácii, sami požiadali Rím o zmierenie.