referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Bohuš
Štvrtok, 27. januára 2022
Markomanské vojny
Dátum pridania: 01.04.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Sin Bet
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 656
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 2.5
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 4m 10s
Pomalé čítanie: 6m 15s
 
Markomanské vojny vypĺňajú väčšiu časť druhej polovice 2. stor. (166-180). Tento názov sa v novovekej spisbe vžil natoľko, že vytlačil z používania termín germánsko-sarmatské vojny, ktorý sa v starovekých písaných prameňoch objavuje nepomerne častejšie. Navyše z vývinu bojov vyplýva, že v nej rozhodujúca úloha pripadla Kvádom. Tieto udalosti sa bezprostredne dotýkajú územia Slovenska a Moravy, i keď vojnových udalostí, prirodzene, nezostali ušetrené ani kedysi kvitnúce a bohaté rímske provincie, ba pod nimi sa otriasala pôda samotného cisárskeho Ríma. Nebol to práve pokojný vstup Marca Aurelia do dejín, keď sa r. 161 ujal vlády, o ktorú sa ostatne delil od začiatku s adoptovaným bratom Luciom Verom. Na západe vpadli divoký Kaledónci do Británie a germánski Chatti ohrozovali severný hranicu ríše. Ešte skôr, ako tu pevne uchopil situáciu do rúk, vznikli nepokoje zasa na Východe. Nepokojný a rešpekt vzbudzujúci sused – Partovia – s úmyslom zmocniť sa Arménska, nečakane prepadli rímsku Sýriu. Kým cisár ešte viedol boje s Partmi, víťazne zakončené až r. 166, vznikli markomanské vojny. Iba šikovnosť tých, ktorí zostali v Panónii, ich vedela dostatočne dlho tlmiť a oddialiť. Tak aspoň o tom hovoria Sciptores Historiae Augustae (Spisovatelia dejín cisárov) anonymného autora z počiatku 5. stor., najvýznamnejší prameň k ich dejinám. Vlastnou príčinou bol azda pohyb severných Germánov a ich tlaku na juh. Keď podunajské germánske kmene požadovali pomoc od Ríma a pôdu, aby sa mohli úspešne brániť, alebo vyhnúť sa konfliktu, obratná rímska diplomacia ich odmietla. Marcus Aurelius neotáľal. Urýchlene urobil v armáde a v podunajských provinciách organizačné zmeny, dosadil na vedúce miesta osvedčených a skúsených miestodržiteľov a správcov. Navyše mal po ruke schopných veliteľov a dôstojníkov, ktorých oddanosť, spoľahlivosť a rozhodnosť overili práve minulé vojnové stretnutia. Medzičasom sa vracali do Podunajska aj odvelené légie, ale s nimi prichádzal aj nečakaný zákerný nepriateľ – nákazlivé choroby. Dnes sa pripúšťa, že išlo o škvrnitý týfus alebo osýpky. Niekedy koncom r. 166 alebo začiatkom nasledujúceho roku vtrhlo 6000 longobardských jazdcov spolu s Obijcami cez Dunaj do Panónie. Iba včasnému zásahu rímskej jazdy stacionovanej v Arrabone (Gyor) a podporovanej pešími jednotkami z Adiany východne od Brigetia mohol Rím vďačiť za pohotové odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva. Zhoršujúca sa situácia na strednom Podunajsku primäla rímskych spolucisárov opustiť Rím.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.