Bože, Kráľu cti a slávy,
Ktorý si svoju krásu a svoje víťazstvo
Zoslal kráľovi Richardovi,
Ktorý nikdy zbabelý nebol1

Roman De Richard Coerdelyonl

Richardovi predkovia
Richard pochádza z anjouského-plantagenetovského rodu. Otec Henrich.II bol z plantagnetovskej vetvy a matka Eleonóra Akvitánska bola z anjouského rodu. Dokonca sa zistilo, že jeho predok bol aj samotný Wiliam Dobyvateľ.2
Richard Levie Srdce

Narodil sa 8. septembra 1157 v Oxforde pravdepodobne na zámku Beamont ako syn Henricha II. a Eleonóry Akvitánskej. Svoju prezývku Levie Srdce získal počas svojho pobytu vo Svätej zemi, kde sa preslávil svojou statočnosťou. V mladosti videl svojich rodičov veľmi zriedka, lebo jeho otec Henrich II., sa zdržiaval v Anglicku a Eleonóra musela veľa cestovať, takže sa v Akvitánii, kde vyrastal Richard starala o neho opatrovateľka Hodierna. Richard nechal neskoršie po nej pomenovať mesto. Richard sa stáva už ako dvanásťročný vojvoda Akvitánsky, čo vyplývalo s delenia jeho otca Henricha II., ktorý svoj majetok rozdelil medzi svojich synov. Tu sa vžíval do úlohy kniežaťa, učil sa ctiť zákony, správať sa k ľuďom a šľachte a naučil sa tu zaobchádzať so zbraňami najmä s mečom a kušou3. Tu sa formovala jeho povaha, tu sa naučil nerobiť kompromisy, začo ho kronikár Bertrand označil za kráľa Áno a Nie pre jeho spontánne rozhodnutia, kedy s rozhodnutím nečakal, ale okamžite odpovedal áno alebo nie. Richard už v mladosti osvedčil svoj veliteľský talent. Raz, mu otec prikázal, aby odtiahol so svojím vojskom na juh, kde mal oslobodiť cestu do pútnického mesta Compostela, ktorú ohrozovali tamojší páni a pre pútnikov to bola nebezpečná trasa. Táto blesková výprava bola veľmi úspešná, lebo po krátkom obliehaní bol dobytí hrad Dax a porazená šľachta prisahala, že nebude brániť pútnikom v ceste4. Takto prežil Richard svoju mladosť až do svojej korunovácie. Hneď po svojej korunovácii musel vyriešiť Richard problémy so Škótskom a Walesom. So škótskym kráľom Viliamom zjednal v Canterbury storočný mier a vo významnom dokumente Quit-claim of Cantenbury. decembra 1189 sa Richard zaručil vrátiť Viliamovi jeho bratovi Dávidovi z Huntingdonu hrady Roxburgh a Berwick, ktoré dobyl ešte v roku 1175 Henrich II. Ďalej sa Richard zaručil Viliamovi, že ponechá Škótsku čiastočnú nezávislosť pod podmienkou, že Škótsko bude spojencom Anglicka5. Richard a križiacka výprava

Keď Richard vyriešil problém so Škótskom a Walesom pustil sa do prípravy niečoho veľkého.

To veľké bola križiacka výprava. S vyhlásením križiackej výpravy prišiel nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa, ktorý vyhlásil v roku 1188 na sneme v Mainzi svoje rozhodnutie prijať kríž: Boh to chce6! Dôvod vyhlásenia križiackej výpravy bol ten, že nový sultán Saladin vyhnal kresťanov zo Svätej zeme. Na túto výzvu ako prvý zareagoval sicílsky kráľ Viliam II., ktorý so skupinou svojich vojakov vyplával do Svätej zeme s cieľom oslobodiť ju od moslimov7. Vyhnaniu kresťanov predchádzalo prepadnutie moslimskej karavány Rainaldom zo Chatillonu, ktorý karavánu okradol a ľudí v nej povraždil. Saladin žiadal od kráľa Balduina IV. trest pre Rainalda. Ťažko chorý Balduin mu to sľúbil, ale proti Rainaldovi nič nezmohol. Nato Saladin zajal 1500 pútnikov a žiadal za ich výmenu vrátiť korisť, ale Rainald znova prepadol ďalšiu karavánu. To už nahnevalo aj dovtedy pokojného Saladina. Zmobilizoval veľké vojsko a kresťanov porazil pri Hattine v roku 1187. K zajatcom sa Saladin správal zdvorilo až na Rainalda, ktorému vlastnoručne odťal hlavu8. Takmer s istotou môžeme povedať, že nebyť Rainaldových násilností vo Svätej zemi by sa udržal, síce krehký, ale predsa mier medzi moslimmi a kresťanmi.
Na tak veľkú akciu akou bola križiacka výprava bolo treba zabezpečiť mnoho peňazí a materiálu, ktoré musel Richard v čo najkratšom čase zaobstarať. Mnoho peňazí čerpal s obrovskej pokladnice svojho otca, no napriek tomu to bolo málo, lebo Henrich II. dlhoval Filipovi Augustovi 24000 mariek, ktoré musel Richard vrátiť9. Desaťtisíc mariek dostal od škótskeho kráľa Viliama za poskytnutie nezávislosti Škótsku. Ďalších tritisíc mariek získal po smrti biskupa z Ely, ktorý v závete venoval Richardovi celý svoj majetok10. Richard myslel aj materiálnu časť výpravy a v pomerne v krátkej dobe sa mu podarilo získať tridsaťtri kvalitných lodí, ktoré boli len z Anglicka, pretože Normandia, Británia a Akvitánsko žiadali za lode peniaze12. Už na týchto prípravách vidieť ako bral Richard túto výpravu vážne a do Svätej zeme šiel len s jediným cieľom- oslobodiť Jeruzalem od pohanov. No napriek veľkej ochote bojovať za svätú vec, Richard by pravdepodobne nikdy nešiel do Svätej zeme bez svojho najväčšieho soka Filipa II. Augusta. Dobre vedel, že v jeho neprítomnosti by sa Filip snažil získať oblasti vo Francúzku, ktoré sú pod nadvládou Anglicka.
Preto sa Richard a Filip stretli na dvoch zasadaniach, kde sa až pri druhom stretnutí¨ dohodli a spolu prisahali, že počas výpravy si budú navzájom brániť majetky.

Cesta do Svätej zeme

Odchod do Svätej zeme bol naplánovaný na 1. júla, ale odchod sa uskutočnil až 4. júla vo Vezelay. Spoločné vojsko Richarda a Filipa putovalo až do Lyonu, kde sa na tú dobu obrovská armáda rozdelila13. Richard poslal svoju flotilu dopredu, aby už v Marseille mohol nastúpiť. Svoj cieľ dosiahol 31. júla1190, no jeho flotila tam dorazila až 22. augusta¨. Filip si zvolil cestu do Janova, kde si prenajal za 5850 mariek tamojšie loďstvo, ktoré malo prepraviť 650 rytierov a 1300 vojakov s koňmi do Acry14.
Na návrh sicílskeho kráľa Viliama II., ktorý bol manžel Richardovej sestry Jany sa mali obe vojska stretnúť v Messine. Keď tu Richard dorazil, zistil, že kráľom tu už nie je kráľ Viliam II., ale Tankred, ktorý uväznil Richardovu sestru Janu. Richard okamžite rozkázal, aby ju Tankred prepustil a ten aj tak urobil. Richard sa rozhodol, že sa tu spolu s vojskom zotaví s únavnej cesty, ale vojaci to využili na rabovanie a znásilňovanie žien. Proti tomuto besneniu sa postavili obyvatelia Sicílie a vytvorili domobranu. Richard nazlostený chcel mesto dobyť, ale na nátlak Filipa a arcibiskupa messinského si to napokon rozmyslel. Keď spolu s Filipom hľadali možné riešenie tohto problému, do pevnosti vtrhol posol so správou, ktorá hovorila o tom, že dom, v ktorom býval Hugo de Lusignan je obliehaný rozhnevaným messinským ľudom15. Richard sa veľmi nahneval, no ešte viac sa potešil, že mal konečne dôvod mesto dobyť. To sa mu aj síce s veľkými ťažkosťami podarilo.
Pre Tankreda to znamenalo, že musí zaplatiť 40 000 uncí zlata. Polovica z tejto sumy bol podiel Jany z dedičstva po jej manželovi Viliamovi II. Zvyšnú časť musel Tankred zaplatiť za to, že Richard povolil sobáš s Tankredovou dcérou a jeho trojročným synovcom Arturom Británskym, ktorého si Richard vybral ako svojho nástupcu ak bude bezdetný. Ale ak by sa tento sobáš neuskutočnil pre zlyhanie Richarda alebo Artura peniaze by boli vrátené Tankredovi16. Za vyplatenie týchto peňazí Richard sľúbil Tankredovi vojenskú pomoc v prípade ohrozenia ostrova. Tankred dobre vedel, že bude potrebovať Richardovu ochranu, pretože na Sicíliu si nárokoval nemecký cisár Henrich VI. cez svoju manželku Konstancu.
Richard sa po uzavretí mieru s Tankredom rozhodol, že zimu strávi na Sicílii. Tento čas sa rozhodol Richard využiť na zasnúbi so svojou budúcou nevestou Berengariou Navarrskou, ktorú mu vybrala jeho matka Eleonóra Akvitánska§.

Keďže Richard porušil dohodu o jeho manželstve s Alicou, musel zaplatiť 10000 mariek Filipovi17.
Po zásnubách Richard naplánoval odchod do Akkonu na 10 apríla 1191. Jeho loďstvo sa podľa kronikára Richarda z Devíz skladalo zo 156 lodí a 63 galér a vo Svätej zemi sa Richard mohol spoliehať na 17000 vojakov18. Na tretí deň plavby sa strhla strašná búrka, v ktorej sa stratilo 25 lodí a medzi nimi bola aj loď, na ktorej sa plavili Berengaria a Jana. Búrka zahnala lode na ostrov Kréta, kde sa Richard nezdržal, len doplnil vodu a potraviny. Rozkázal, aby sa pokračovalo ďalej aj bez stratených lodí. No opäť vypukla veľká búrka a lode zahnalo až na Rodos, kde sa Richard musel zdržať kvôli chorobe a únave z cesty. Dobytie Cyprusu

Tu na Rodose skrsla Richardovi myšlienka dobyť ostrov Cyprus, ktorý bol významný hlavne pre svoju strategickú polohu. Ostrov bol ovládaný krutým cisárom Izákom Komnenom, ktorý prepadával pútnické lode a žiadal výkupné za pútnikov. Pár dní predtým, stroskotali na Cypre tri križiacke lode. Väčšina posádky zahynula a tí čo prežili Izák Komnenos zajal v meste Amathe. Komnenos sa rozhodol, že ich zadrží a podľa situácie prípadne pozabíja. To sa zajatci dozvedeli a pokúsili sa o útek v dobe, keď na Amanthu zaútočili križiaci19. Križiaci mesto a tým vlastne aj celý ostrov dobyli ľahko, pretože obyvateľstvu Cyprusu sa nechcelo bojovať za tak nenávideného cisára.
Zastavenie na Cypre chcel Richard využiť na sobáš s Berengariou. V deň pred svadbou 11. mája 1191 priplávali do prístavu tri galéry, v ktorých boli vznešené kniežatá z Jeruzalema dobytého Saladinom. Boli tu Guido z Lusignanu- kráľ Jeruzalema, Bohemund III.- knieža Antiochie, princ Leo z Arménie a mnohí ďalší20.
Svadba sa konala nasledujúci deň 12. mája 1191 v kaplnke sv. Juraja v Limassole. Richarda a Berengariu zosobášil biskup Jánom z Evreux21. Po veľkolepej svadbe sa Richard dozvedel, že Guido de Lusignan už nie je jeruzalemský kráľ, pretože Filip v Akkone žiadal, aby namiesto neschopného Guida dosadili v týchto kritických časoch na jeruzalemský trón Konrada de Montferrat. Guido de Lusignan bol však vazalom anglického kráľa v Poitio takže Richard sa postavil na stranu Guida aj napriek tomu, že bol totálne neschopný. Richard mu sľúbil, že s ním odpláva do Akkonu, kde mu pomôže vydobyť si svoje právo. Žiadal ho o chvíľu strpenia, pretože Richard poslal za Izákom Komnenom posla a žiadal ho, aby mu odprisahal vernosť a na križiacku výpravu dal 3500 strieborných ako kompenzáciu za vyrabovanie stroskotaných lodí.

Okrem toho mal pre križiacku výpravu dodať päťsto mužov.
Izák mu to horko- ťažko sľúbil, ale po stretnutí s dobrodruhom menom Payern da Caiffa rýchlo upustil od dohody22. Utiekol do Konstancie a začal tam zhromažďovať vojsko.
Richard sa o tejto Izákovej vzbure dozvedel a vyslal na sever Cypru početnú armádu, ku ktorej sa pripojil aj Guido z Lusignanu. Táto armáda mala byť podľa Izákových plánov napádaná počas jej cesty v hornatom teréne, čiže Izák Komnenos chcel využiť niečo ako partizánsky spôsob boja. Richard, ako vynikajúci stratég dobre vedel, že Izáka môže poraziť len v otvorenom boji, pretože proti dobre ozbrojeným križiakom by nemala Izákova armáda šancu.
Medzitým prišla na Cyprus výprava pod vedením Droga de Merle a biskupa z Beauvais, ktorý vo Famaguste naliehavo prosili Richarda, aby sa urýchlene vydal na cestu do Akkonu23. V Akkone medzi križiakmi vypukli veľké nepokoje a obliehanie zastalo na mŕtvom bode. Filip odkázal Richardovi, že ak čo najskôr nepríde, opustí Svätú zem. Osud Akkonu visel na vlásku, pretože Saladin vytvoril veľké vojsko, s ktorým sa chystal dobyť posledné kresťanské pevnosti vo Svätej zemi.
Richard to dobre vedel, ale z Cypru nechcel odísť bez zajatia Izáka Komnenosa. Preto sa rýchlo poponáhľal do dediny Tremythos, kam Izák stiahol svoje jednotky v domnení, že vo vnútrozemí dopadnú boje v jeho prospech24. Ale Izákove vojsko bolo porazené už po krátkom boji a Izák sa konečne stal zajatcom Richarda. Izák a vzdal 1. júna 119025. Dobytie Cyprusu prinieslo pre Richarda bohatú korisť, pretože Izák Komnenos za dobu čo vládol na Cypre získal obrovskými daňami a rabovaním obchodníckych lodí veľký majetok, ktorý Richard nutne potreboval na zabezpečenie križiackej výpravy. Ešte pred odchodom do Akkonu poveril Richarda de Camvile a Roberta de Turnham dočasnou správou nad Cyprom.
Richard opustil Cyprus 5. júna 1191 a spolu s ním sa vydali na cestu do Akkonu jeho sestra Jana, Berengaria a aj zajatý Izák Komnenos.

Obliehanie Akkonu

Flotila dorazila do Akkonu 8. júna, kde ju vojaci privítali s nadšením. Filip v snahe pozdvihnúť náladu vojska sľúbil každému vojakovi mimoriadny žold tri zlaté bysantiny mesačne. Richard sa o tejto správe dozvedel a pretože nechcel byť horší panovník ako Filip ponúkol každému vojakovi štyri bysantiny26.
Prvé čo Richard urobil po príchode do Akkonu bolo, že poslal posla za Saladinom s návrhom o stretnutie medzi nimi. Napriek tomu, že to boli najväčší nepriatelia, obidvaja pociťovali navzájom medzi sebou veľkú úctu a rešpekt.

Toto stretnutie sa ale neuskutočnilo, pretože Richard dostal vysoké horúčky, ktoré ho pripútali na dlhší čas na lôžko.
Medzitým Filipovi inžinieri zostrojili obliehacie stroje, nazývané ,,zlý sused“ a ,,zlý bratranec“ slúžiace na rozbitie hrubých múrov Akkonu27. Kopali sa podzemné chodby, aby sa križiaci mohli dostať do mesta. Tieto všetky križiacke aktivity oslabovali mesto Akkon, v ktorom dochádzali vojakom zásoby a posádka mesta začal byť zúfalá. Preto z Akkonu v noci vyšiel posol, ktorý odovzdal Saladinovi odkaz, v ktorom ho prosil o pomoc. Saladin sa snažil pomôcť moslimskej posádke a preto naplánoval útok na tábor kresťanov na 5. júla, ale tento útok sa skončil veľmi neúspešne28. Arabskému kronikárovi Ibn-al-Athirovi sa o páde Akkonu nepísalo ľahko: ,,Saladin sa vrhol na tábor kresťanov, aby takto odviedol ich pozornosť. Bol to však márny pokus: kresťania sa postavili súčasne proti posádke i proti sultánovmu vojsku. Všetci moslimovia sa ocitli v zúfalej situácii, Saladin cválal z jednej strany na druhú a pobádal svojich bojovníkov. Nechýbalo veľa a bol by prenikol až do nepriateľského tábora, nakoniec ho však nepriateľská presila zahnala29
Posádka mesta sa nakoniec vzdala 12. júla. V meste museli nechať aj zvyšné zásoby a lode v prístave30. Križiaci žiadali za obyvateľov Akkonu výkupne 200 tisíc dinárov, čo bola obrovská suma. Ďalej žiadali prepustiť 1500 kresťanských zajatcov a vrátenie kríža, na ktorom zomrel Kristus31.Saladin musel vyhovieť kresťanom, pretože nechcel porušiť dohodu, ktorá bola prijatá síce bez jeho vedomia, ale v jeho mene32. Okrem toho sa Saladin zaručil, že vyplatí 10 tisíc mariek za markgrófa z Tyrus a 40 tisíc mariek za svojich ľudí.
Keď križiaci vtiahli do mesta nastala v ich radoch hádka kvôli deľbe ubytovania a vztyčovaniu kráľovských zástav. Filip sa nasťahoval do kláštora radu templárov a Richard do bývalého kráľovského paláca. Leopold Rakúsky vyhlásil seba za rovnoprávneho obom kráľom a usídlil sa vedľa Richardovho paláca a vztýčil tam svoju zástavu. To nahnevalo Richarda, ktorý hodil Leopoldovu zástavu do priekopy33. Tento incident znamenal, že si znepriatelil Leopolda Rakúskeho, ktorý Richarda neskoršie zajal počas spiatočnej cesty do Anglicka.
Počas týchto úspešných dní mal Richard možnosť zoznámiť sa s markgrófom Konradom de Montferrat. Richardovi sa musel tento odvážny a nepoddajný človek páčiť, lebo bol oveľa schopnejší ako Guido de Lusignan a mal taktiež aj viac majetkov. Dňa 22. júla Filip, ktorý sa snažil dosadiť na Jeruzalemský trón Konrada prekvapujúco oznámil, že sa rozhodol odísť do Francúzska. Dobre vedel, že by to jeho vojaci mohli zobrať ako zradu a preto uviedol ako príčinu odchodu pretrvávajúce choroby34.

Pre Filipa, ktorý sa očividne necítil dobre v úlohe vojvodcu bol odchod domov túžobne očakávaný, pretože si nevedel zvyknúť na bojové podmienky vo Svätej zemi. Richard sa ho snažil prehovoriť navrhol mu, aby vydali spoločné vyhlásenie o tom, že ostanú vo Svätej zemi tri roky alebo pokiaľ nedobyjú Jeruzalem. No Filipa nepresvedčil a 31. júla opustil Svätú zem a spolu s ním aj Konrad de Motferat35. Filip musel ešte pred odchodom odprisahať Richardovi, že počas jeho neprítomnosti nenapadne Richardove majetky vo Francúzsku. Odchod Filipa domov však nebola žiadna strata pre Richarda, pretože Filipa využíval križiacku výpravu len na zväčšenie svojho majetku a na intrigy voči Richardovi. Masakra v Akkone

Po Filipovom odchode sa Richard pustil do rokovania so Saladinom. Oznámil mu, že súhlasí s tým, aby platby a vydanie kresťanských zajatcov prebehlo za tri mesiace a na trikrát. Po prvej splátke vraj prepustí moslimských zajatcov. Keď 11. augusta prišla prvá časť peňazí a prepustených zajatcov, Richard zistil, že ich počet súhlasí, ale nie sú medzi nimi muži vyšších stavov, ako bolo dohodnuté. Preto sa rozhodol, že nevráti Saladinovi moslimských zajatcov. Saladin ponúkol Richardovi alternatívne riešenie, ktoré Richard rezolútne odmietol. Keďže bol Richard veľmi netrpezlivý, lebo sa chcel čo najskôr vydať na Jeruzalem, tieto nezhody so Saladinom ho tak rozzúrili, že vykonal čin, pre ktorý sa zapísal do dejín ako krutý vládca. Richard nechal vyviesť za brány Akkonu tri tisíc moslimských zajatcov vrátane žien a detí a tých, ktorí sa nechceli konvertovať na kresťanstvo dal bez milosti popraviť.
Islamský kronikár Baha al-Din zobrazil tento ,,krvavý kúpeľ“ slovami: ,, V utorok 20. augusta popoludní vytiahol s celým vojskom Frankov...s jazdou a pešiakmi...až do stredu roviny medzi Tell Kaisan a Tell al-Ajjadija. Sem zaviedli Frankovia zajatých moslimov, ktorých Boh predurčil, aby padli v tento deň za svoju vieru?, bolo to viac ako 3000 ľudí v reťaziach. Vrhli sa na nich ako jeden muž a chladnokrvne ich zabíjali mečmi a kopijami36.“
Nie je jasné prečo sa Richard zachoval až tak kruto. Podľa Baha al-Dina to bola odveta za väznenie a popravy kresťanov vo Svätej zemi v minulosti. Ďalším dôvodom- oveľa pravdepodobnejším bolo to, že Richard chcel pochodovať na Askalon a nechcel si nechať za chrbtom v meste všetkých tých ľudí37.
Pochod na Jeruzalem
Po tejto masakre sa Richard rozhodol, že v Akkone nezdrží dlho a už 22. augusta jeho vojsko pochodovalo smerom k Jaffe. Spolu s ním sa popri pobreží plavilo anglické loďstvo39.

Richardov cieľ bol jasný: dobyť všetky pobrežné mestá až po Askalon a tým získať nadvládu nad zásobovacou cestou, ktorá spájala Egypt a Sýriu. Potom by mu už nič nebránilo pochodovať na Jeruzalem40.
Richardova armáda pochodovala popri mestu Haife v zomknutých radoch a neustále bola vystavená krupobitiu nepriateľských šípov, preto musel byť každý vojak oblečený do brnenia, čo museli byť v takých horúčavách veľmi nepríjemné. Pri pochode sa naplno prejavila Richardova bojová nátura, lebo Richard vedel, že najviac je ohrozený zadný voj, preto sa najčastejšie zdržiaval práve tam. Mnohí vojaci tento náročný pochod neprežili41. Saladin sa snažil oslabovať a demoralizovať križiacke vojsko tým, že podnikal prudké výpady na vojsko. Medzitým sa snažil vytvoriť vojsko, aby sa s Richardom mohol stretnúť v otvorenej bitke.
Táto bitka sa odohrala 7. septembra pri meste Arsufe. Richard sa viac ako pri ostatných bitkách zaoberal rozostavením vojska. Pramenilo to z toho, že vedel aká je táto bitka dôležitá pre ďalší vývoj križiackej výpravy. Nákladné vozy s batožinou rozmiestnil po pobreží a na ich ochranu postavil časť pešiakov pod velením Henricha de Champagne. Lukostrelci stáli v prvom rade a rytieri za nimi. Templári stáli na pravej strane, na južnom konci bojovej línie. Najbližšie k nim boli Bretónci a muži z Anjou, vedľa nich jednotky z Guyenne pod velením Guida a jeho brata Gottfrieda de Lusignan. V strede stál sám kráľ s anglickými a normandskými jednotkami, za nimi boli flámski a miestni baróni pod velením Jakoba de Avesnes, a Francúzom velil Hugo Burgundský. Celkom vľavo zaujali pozície johaniti. Keď sa rozmiestnenie ukončilo, Richard a vojvoda burgundský precválali popri vojsku a bojovníkom dodávali odvahu42.
Saladin ako vždy poslal do boja najprv pešiakov. V hustom krupobití šípov sa kresťanský predvoj musel stiahnuť, útok sa však rozbil na ťažko obrnených jazdcoch. Hneď za tým nastúpila moslimská jazda a napadla zadnú časť križiackeho vojska. Richard to ale predvídal a umiestnil tam johanitov, križiacke elitné odiely43.
Richard vedome otáľal s vydaním rozkazu na útok. Bál sa, aby sa jeho jednotky neroztrieštili ešte skôr, ako začne bojovať hlavné Saladinovo vojsko. Ale dvaja johaniti to už dlhšie nevydržali a z pokrikom ,,Svätý Juraj“ sa rozbehli oproti nepriateľovi44. Pre Richarda to bolo znamenie, aby dal pokyn k útoku, pretože iba tak mohol zabrániť tomu, aby sa rytieri po jednom nezahubili. Ako správny kráľ sa Richard postavil na čelo vojska a svojím príkladom strhol aj ostatných. Križiaci bojovali tak udatne, že už po pár hodinách dosiahli víťazstvo.

Akoby zázrakom obidve strany utrpeli len minimálne straty.
Po tomto víťazstve sa Richard vydal s časťou vojska do Ramlehu ležiaceho juhovýchodne od Jaffy, kde zotrval asi šesť týždňov. Tu pravdepodobne uvažoval o ťažení proti neďalekému Jeruzalemu. Odtiaľto sa 23. decembra presunul ešte bližšie k Jeruzalemu do Latrunu, kde strávil aj Vianoce.
Vojaci, ktorí netrpezlivo čakali na rozkaz, aby mohli obliehať Jeruzalem začali byť nervózni. Ale Richard dobre vedel, že keby zaviedol svojich vojakov do Jeruzalema, vystavil by ich tam do smrteľného obkľúčenia čerstvých egyptských posíl a Saladinových odpočinutých jednotiek, ktoré boli usadené za mestom45. Keby sa aj náhodou podarilo križiakom dobyť Jeruzalem neboli by ho dlho udržali, lebo by nemali dostatok vojakov na ubránenie mesta. Väčšina križiakov považovala svoju úlohu za skončenú po dobytí mesta a najbližšou loďou by sa vrátili domov po splnení tejto úlohy. Po dlhom uvažovaní sa napokon Richard rozhodol, že sa vypraví s vojskom do Askalonu. Askalon bolo prístavné mesto, ktoré Saladin zničil po veľkom víťazstve pri Hattine. Richard chcel z tohto mesta opäť vybudovať na jedno z najväčších pevností križiakov vo Svätej zemi. Koncom januára Richard apeloval na francúzskych vojakov, aby zotrvali v Palestíne až do vtedy, kým nedobyjú Jeruzalem. Tí mu sľúbili, že budú podporovať Richardove ťaženie až do Veľkej noci(5. apríla 1192). Vojakov okamžite využil na práce pri opevňovaní Askalonu46.
Medzitým Richard naliehal na Konrada de Montferrat, aby aj on prispel na križiacku výpravu aspoň finančne. Konrad totiž odmietal vojenskú pomoc. Richardovi ale sľúbil, že sa s ním stretne. Toto stretnutie sa uskutočnilo v Kasal Imbert ležiaci medzi Akkonom a Tyrosom. No Richardovi Konrad odmietol akúkoľvek pomoc naďalej nechcel spojiť jeho vojsko s Richardovým. Ten mu pohrozil, že mu vezme všetky jeho majetky. Konrad vedomý si toho, že ho podporujú takmer všetky kniežatá v Palestíne tieto hrozby nebral vážne47. O par dní neskôr na generálnom zhromaždení v Askalone Konrada zvolili za jeruzalemského kráľa. Konrad však vládol ako kráľ len niekoľko dní, lebo sa stal obeťou atentátu, pri ktorom ho dobodali prívrženci jednej moslimskej sekty.
Táto smutná udalosť znamenala pre Richarda novú nádej, že môže ešte dobyť Jeruzalem. Konradovým nástupcom sa stal totiž Richardov synovec Henrich de Champagne. Henrich sa zaviazal svojmu strýkovi dodať na križiacku výpravu toľko vojakov koľko bude môcť. A tak sa po krátkych prípravách križiacke vojsko presunulo 7. júla do pevnosti Beit-Naby, vzdialenej len trinásť míľ od Jeruzalema. Tu sa križiaci pripravovali k rozhodnému útoku.

Saladin im chcel tento postup spomaliť a preto dal v tomto okolí zasypať všetky studne a poraziť ovocné stromy48. Križiaci boli ale dobre zásobený, pretože prepadli a olúpili veľkú obchodnú karavánu z Egypta smerujúcu do Jeruzalema49. Francúzi naliehali na Richarda, aby vydal povel k rýchlemu útoku. No Richard znova zaváhal, pretože po porade s veliteľmi si uvedomil, že Jeruzalem by aj dobyli, ale ta hŕstka vojakov čo by tu ostala by mesto neudržala ani týždeň. A tak sa Richardove vojsko stiahlo tesne pred bránami Jeruzalema.
Richardovi bolo jasné, že stratil aj poslednú nádej na dobytie Svätého mesta. Neostávalo mu nič iné len uzavrieť so Saladinom mier. Saladin navrhol, že kostol Vzkriesenia odovzdá kresťanom a pobrežné mestá v rukách kresťanov zostanú nedotknuté. Mal však jednu podmienku: pevnosť Askalon sa mala zničiť. A práve pre túto podmienku zlyhali rokovania, pretože Richard sa za žiadnu cenu nechcel vzdať Askalonu aj napriek tomu, že Saladin mu ponúkol pevnosť Lydda ako náhradu50. Saladin, ktorého omrzeli bezúspešné rokovania sa preto rozhodol, že napadne slabo stráženú Jaffu, ale nepredpokladal, že posádka mesta sa bude tak urputne brániť. Mesto dokázalo odolať útoku až dovtedy, kým sa Richard nevrátil späť do Jaffy. Richard okamžite ako sa doplavil do Jaffy, postavil sa na čelo vojska, ktoré smerovalo ku Jaffe, aby oslobodili mesto. Napriek tomu, že križiakov bolo oveľa menej, podarilo sa im moslimov poraziť. Po tomto víťazstve oznámili francúzsky vojaci, že opúšťajú Svätú zem. Po tejto strate sa Richard už nemohol správať ako víťaz bitky. Preto sa snažil so Saladinom vyjednať mier. Mier bol podpísaný 2. septembra 1192 v Jaffe. Mier priznal kresťanom na dobu troch rokov dobyté pobrežné mestá a moslimom zas Jeruzalem, ale Saladin musel zaviazať, že nebude kresťanom brániť k návšteve Božieho hrobu. Čo ale Richard prijal veľmi nerád bolo, že múry Askalonu museli byť zničené. Majetok v Ramle a Lyddy mal byť rozdelený rovnakou mierou medzi kresťanov a moslimov51. Po uzavretí mieru musel Richard čo najskôr opustiť Svätú zem, pretože z Anglicka prišli správy, že jeho brat Ján sa pokúša prevziať trón po Richardovi. Preto dňa 9. októbra 1192 odchádza loďou do vlasti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk