Prijal meno najvyššieho inkského božstva Viracocha Inka a stal sa prvým panovníkom ríše Inkov. Do svojho panstva zahrnul niektoré zo susedných krajín a svoju moc posilnil aj dohodami s miestnymi mocnými vládcami. Najvýznamnejšie postavenie v správe krajiny, armáde a medzi kňazmi obsadili členovia jeho rodiny alebo prívrženci, ktorých kontroloval. On a jeho potomkovia boli považovaní za žijúcich bohov: všetci sa im museli hlboko klaňať, nesmeli mať na nohách obuv a na chrbte niesli náklad na znak svojho nízkeho postavenia.
Oblečenie Inkov vyjadrovalo ich spoločenské postavenie. Sarpay inka nosil najjemnejšie látky vyšívané zlatom a pokryté pestrým perím tropických vtákov.
Na poli pracovali muži aj ženy. V skalnatom teréne nosili sandále s podrážkou pripevnenou k nohe povrazom.
Hlavnú zložku ich potravy tvorili zemiaky. Ich prebytky ukladali do zmrznutého snehu pre prípad hladu. Niektoré mali aj vyše 500 rokov.
Pri obchodovaní s okolitými krajinami používali ako dopravný prostriedok lamy.
Ovládali tretinu juhoamerického kontinentu.
15. storočie – Ríša Inkov
Roku 1430 napadli Inkov nepriatelia zo susedného štátu a zaútočili aj na hlavné mesto Cuzco. Starý vládca Viracocha Inka zveril obranu ríše svojmu synovi Pachacuti Inka Yupanquimu. Ten útočníkov vytlačil a v nasledujúcich troch desaťročiach zreformoval štátnu správu ríše a prebudoval a rozšíril Cuzco. Pachacuti a jeho následníci rozšírili územie ríše o rozsiahle oblasti dnešného Chile, Bolívie a Ekvádoru. Ríša Inkov mala veľmi dobre rozvinutú správu krajiny. V spoločenskej hierarchii najvyššie stál vládca – sapay inka – ktorý z vojenskej a úradníckej šľachty menoval správcov jednotlivých provincií. Centrálne organizovaná správa ríše riadila výstavbu nových miest a sledovala využitie prírodných zdrojov. Dokonca aj umenie a keramika sa podriaďovali jednotnému typu vzorov diktovaných z Cuzca.
Hoci Inkovia nevynašli koleso, inkskí vládcovia ovládali rozľahlé dŕžavy pomocou rozsiahlej, asi 30 000 km dlhej ceste siete, často vo veľmi neprístupnom teréne. Stredisko ríše bolo v úzkom spojení s provinčným a miestnymi úradníkmi cez poslov. Na trase každej cesty boli vo vzdialenosti asi 2,5 km vybudované malé poštové stanice. V nich čakali poslovia, aby mohli od kolegov prevziať a ďalej niesť správy, inštrukcie, oznamy. Poslovia museli byť skvelí bežci, schopní za jeden deň dopraviť rozkaz do vzdialenosti 250 km.
Vládcovia Inkov sa považovali za nesmrteľných a po pozemskej smrti sa ich telá mumifikovali.