Na všetkých dôležitých obradoch sa okrem žijúceho vládcu ,,zúčastňovali“ aj jeho mumifikovaní predkovia. Mŕtvi sa často pochovávali s predmetmi zo zlata. Zlaté pero bolo pravdepodobne súčasťou slávnostnej ozdoby hlavy.
Inkovia vedeli každý dostupný kúsok úrodnej pôdy v horskom teréne využiť na hospodárske účely. Na strmých svahoch stavali terasy a pomocou dômyselného systému ich z horských bystrín zavlažovali tak, aby na nich mohli zberať úrodu i chovať domáce zvieratá. Takto mohli zásobovať aj obyvateľov miest.
Ženy tkali krásne látky so zložitými vzormi, v ktorých málokedy chýbal jaguár či puma. Vlnu im poskytovali horské zvieratá, ktoré chovali na tento účel (lamy vikuňa a huanako).
Kipu
Inkovia nepoznali písmo. Informácie, ako číselné údaje, zoznamy, či záznamy o historických udalostiach, uchovávali na kipu – dlhých spletených povrázkoch s uzlíkmi. Povrázky boli sfarbené podľa typu informácie. Tvar uzlíkov a ich množstvo označovali čísla. Umiestnenie uzlíkov poskytovalo zase podrobné údaje, ktoré tak mohli byť veľmi presné. Znalci kipu (,,pisári“) museli vedieť správne vysvetliť všetky ,,zauzlíkované“ údaje, ako napríklad počet obyvateľov, bojovníkov, množstvo úrody zlata a možno aj astronomické a magické údaje. 1532 – Pád ríše Inkov
Vládca Inkov Huayana Capac zomrel roku 1525. Jeho synovia bojovali medzi sebou o následníctvo a roku ho získal Atahualpa. Po ceste na korunováciu v Cuzcu prepadlo jeho sprievod 168 rytierov v brnení na koňoch, ktorých viedol španielsky conquistador Francisco Pizzaro. Vojaci väčšiu časť sprievodu zabili a Atahualpu zajali s tým, že ho prepustia, až zaplatí obrovské výkupné. Atahualpa im teda ponúkol obrovskú miestnosť naplnenú zlatom a striebrom, ale Španieli ho napriek tomu vierolomne uškrtili. Jeho smrť znamenala zánik veľkej ríše Inkov.