Význam miest sa tiež uplatňoval v zhromaždení nazvanom cortés. Cortés sa vyvinuli z kráľovskej rady, v ktorej mali zastúpenie šľachta a duchovenstva zasadali zástupcovia miest. Behom 13. storočia zavádzali cortés všetky štáty na Pyrenejskom polostrove. Najvýznamnejšou funkcia tohto zhromaždenia záležala v povoľovaní daní kráľovi. Čim viacej rástli finančné požiadavky kráľa, tým viacej sa musel kráľ opierať o mestá. Len z miest, kde tovarová výroba dosiahla vysoký stupeň, mohlo kráľovstvo čerpať peňažné prostriedky pre vojny a úradnícky aparát. Mesta za to žiadali ochranu pred vysokými feudálmi a obchodnými konkurentmi. Spojenectvo kráľovskej moci z mestami bolo dôležitým prvkom, ktorý posiloval kráľovskú moc a jej centralizujúce tendencie. Za celé obdobie trvania reconquisty neustal boj medzi dedičnou monarchiou a vysokou feudálnou šľachtou o kontrolu nad štátom. Behom 14.storočia venovali panovníci z Kastílie a Aragónska väčšiu pozornosť svojim dynastickým záujmom než reconquiste. Pri dynastických bojoch sa jednotlivý feudálny veľmoži dopúšťali násilia proti roľníkom a zmocnili sa slobodných sedliackych obcí. Trieda feudálov ako celok zároveň zvyšovala svoje nároky. Súvisí to z rastom tovarovej výroby a peňažného hospodárstva. Feudáli začali rozvíjať chov oviec a premenili poľnohospodársku pôdu na pastviny. Našli bohatý trh pre svoju vlnu v talianskych mestách, predovšetkým vo Florencií. Zvýšený tlak feudálov na roľníkov aj ich úsilie o zaberanie roľníckej pôdy vyvolali v 14. a 15. storočí početné roľnícke povstania. Najprudšie boje sa odohrali na katalánskom vidieku, kde sedliacke povstanie za zrušenie ťažkých feudálnych povinností trvalo celých desať rokov od roku 1462 do roku 1472. Povstalci však získali iba malé získali iba malé ústupky a preto povstanie vzplanulo znovu v roku 1484. Až po dlhých bojoch boli „ zlé zvyky“ v roku 1486 zrušené, avšak za výkupné. Až na nepatrné úspechy skončili sedliacke povstania rovnakým nepodarkom ako v iných krajinách. Keď hrozili panovníkom z Kastílie a Aragónska sedliacke povstania, došlo k spojeniu ich síl. Kastílska princezná Isabella uzavrela sobáš s aragónskym kráľom Ferdinandom a v roku 1479 sa Kastília a Aragónsko zjednotili do španielskeho kráľovstva. Územne toto zlúčenie dvoch kráľovstiev znamenalo, že centralizácia Španielska bola až na granadské maurské kráľovstvo ukončená. Za vlády Izabelly a Ferdinanda boli Maurovia z Pyrenejského polostrova úplne vypudení, keď v roku 1492 padla Granada, a tým bola zároveň ukončená reconquista.