Vývoj Španielskeho kráľovstva a Portugalska

Behom 12. storočia križiacke vojny zúrili na južnej polovici ostrova. V roku 1146 začala nová arabská invázia Almohadov z Afriky, ktorí nastolili na niekoľko desaťročí novú islamskú dynastiu v južnej časti Pyrenejského polostrova. Po smrti kráľa Alfonsa VI. pripadlo kráľovstvo Leonu a Kastílie jeho dcére Urrace. Tá si vzala za manžela aragónskeho kráľa Alfonsa I Bojovného. Touto svadbou sa zdalo, že bude dosiahnutá jednota kresťanského Španielska. Ich syn mal totiž zdediť obidve kráľovstvá. Avšak postoj šľachty a duchovenstva tieto úvahy zmaril, pretože ich hlavným cieľom bolo zrušiť manželstvo Alfonsa I. s Urracou, čo sa im aj podarilo. Smrť Alfonsa I v roku 1134 zvrátila vývoj španielskych dejín. Keď bolo jeho manželstvo prehlásené za neplatné, Alfons I sa už znovu neoženila zomrel bez potomkov. Uchádzačov o aragónsky tron bolo niekoľko. Aragónci nakoniec vyhlásili za káľa Ramira II zvaného aj Mních a Navarania Garciu Ramiréza V. Týmto navždy skončilo spojenie týchto dvoch kráľovstiev. Rozdelenie pravdepodobne upevnila politika Alfonsa VII. Kastílskeho. Roku 1135 sa nechal korunovať za cisára. Výsledkom jeho politiky bolo rozštiepenie kresťanských štátov v dôsledku pokusu o nastolenie upadajúceho feudálneho poriadku na polostrove. Najvýznamnejšou udalosťou 12. storočia pre ďalší vývoj k centralizovanej monarchii bolo definitívne spojenie Katalánska s Aragónskom sobášom aragónskej kráľovnej Petronilly s grófom z Barcelony Raymondom Berengarom IV. V roku 1137. Práve vtedy vstupuje aragónske kráľovstvo do španielskych dejín ako dôležitý faktor, pretože Barcelona so zázemím Katalánska predstavovala značnú silu na súši i na mori. Udržala obchodné styky aj diplomatické vzťahy z talianskymi mestami a zasahovala do politiky južného Francúzska. Postupne sa vytvárali dve rozsiahle kresťanské oblasti, Kastília a Aragónsko. Feudálny vladári prestávali byť nadšený organizovaním križiackych výprav, pretože ich odvádzala od ich hlavnej činnosti, t.j. upevnenie a rozšírenie ich vlastných domén. Preto nadobudli v ďalších križiackych vojnách veľkú dôležitosť rytierske rády. I na Pyrenejskom polostrove sa postavili do čela boja proti Maurom. Najaktívnejší z nich boli templári, podľa ich vzoru sa organizovali ďalšie rády. Tieto rády opäť oživili križiacke nadšenie, ktoré u feudálov klesalo. Konečne sa aj bojujúci kresťanskí feudáli v Kastílií a Aragónsku podriadili pápežskej požiadavke, aby sa spojili a spoločne tiahli proti Maurom.

Prerušili dočasne svoje územné spory a boje o dedičstvo a v bitke pri Las Navas de Tolosa v roku 1212 zjednotené kresťanské vojsko porazilo maurské vojenské sily Almohadov. Tak v 13. storočí zostala pod vládou islamských feudálov prakticky iba Granada. Tieto dobyvačné boje niesli zo sebou určité pokrokové rysy, predovšetkým v Kastílií, ktorá hrala vedúcu úlohu v reconquiste. Kastílski feudálny páni museli tlmiť svoje úsilie pri znevoľňovaní roľníkov. Preto kastílski roľníci neboli natoľko spútaní nevoľníckymi pomermi, ako napr. roľníci v tej istej dobe vo Francúzsku a v Nemecku. Za reconquisty sa triedne zloženie vo feudálnych štátoch kresťanskej časti Pyrenejského polostrova zmenil. Predovšetkým rady nižšej šľachty sa silno rozrástli. Na pôde odňatej maurským feudálom sa usadili kastílski roľníci, ktorí vytvorili slobodné obce. Feudáli totiž získali roľníkov pre vojny aj sľubom slobodného sťahovania, pochádza z Leonu z roku 1215. Na konci 13. storočia mohli roľníci uzavrieť sobáše bez panského súhlasu a ich dávky v naturáliách, alebo peniazoch museli byť stanovené písomne. Na vidieku zostalo pomerne početné maurské obyvateľstvo, ktorého práva boli dobyvateľmi rešpektované. To sa týkalo aj slobodných mohamedánov. Na druhej strane právne dokumenty tejto doby ukazujú, že islamský zajatci upadli do ťažkého nevoľníctva. Aragónsky roľníci nedosiahli vo svojich právach takých úspechov ako kastílski. Hlavne v Katalánsku boli feudálne dávky a služby nevoľníkov také neúmerné, že súčasníci ich pomenovali „ zlé zvyky“. Zlé zvyky dali feudálom mnoho práv, ktoré na nevoľníkov ťažko doliehali, napr. poddaný nemohli opustiť pôdu bez výkupného. Aj keď výkupné nebolo vysoké nemohla si ho väčšina nevoľníkov dovoliť za celý svoj pracovný život, čo svedčí o chudobe katalánskych roľníkov. Súčasne sa v predošlých arabských mestách vyvíjala početná trieda remeselníkov a kupcov, ktorá sa od feudálnej vrchnosti úplne oslobodila. Vytvorili sa slobodné mestské komúny, ktoré vydávali svoje vlastné zákony a vykonávali súdnu moc. Politický význam miest sa prejavil vo dvoch inštitúciách a to tzv. hermandades kde sa organizovalo mestské obyvateľstvo. Boli to pôvodne organizácie namierené proti feudálnej šľachte a neskôr proti všetkým čo ohrozovali nezávislosť miest. Hermandades boli interpretované aj ako obranné zväzy proti Maurom, ktorých hlavnou úlohou bolo vyhnanie cudzieho nepriateľa zo zeme. Hermandades neboli iba v tých mestách, ktoré ležali v blízkosti maurských oblasti, ale existovali vo všetkých mestách polostrova. Ich hlavná funkcia spočívala v ochrane získaných mestských práv a ich ozbrojené sily chránili život a majetok mešťanov.

Význam miest sa tiež uplatňoval v zhromaždení nazvanom cortés. Cortés sa vyvinuli z kráľovskej rady, v ktorej mali zastúpenie šľachta a duchovenstva zasadali zástupcovia miest. Behom 13. storočia zavádzali cortés všetky štáty na Pyrenejskom polostrove. Najvýznamnejšou funkcia tohto zhromaždenia záležala v povoľovaní daní kráľovi. Čim viacej rástli finančné požiadavky kráľa, tým viacej sa musel kráľ opierať o mestá. Len z miest, kde tovarová výroba dosiahla vysoký stupeň, mohlo kráľovstvo čerpať peňažné prostriedky pre vojny a úradnícky aparát. Mesta za to žiadali ochranu pred vysokými feudálmi a obchodnými konkurentmi. Spojenectvo kráľovskej moci z mestami bolo dôležitým prvkom, ktorý posiloval kráľovskú moc a jej centralizujúce tendencie. Za celé obdobie trvania reconquisty neustal boj medzi dedičnou monarchiou a vysokou feudálnou šľachtou o kontrolu nad štátom. Behom 14.storočia venovali panovníci z Kastílie a Aragónska väčšiu pozornosť svojim dynastickým záujmom než reconquiste. Pri dynastických bojoch sa jednotlivý feudálny veľmoži dopúšťali násilia proti roľníkom a zmocnili sa slobodných sedliackych obcí. Trieda feudálov ako celok zároveň zvyšovala svoje nároky. Súvisí to z rastom tovarovej výroby a peňažného hospodárstva. Feudáli začali rozvíjať chov oviec a premenili poľnohospodársku pôdu na pastviny. Našli bohatý trh pre svoju vlnu v talianskych mestách, predovšetkým vo Florencií. Zvýšený tlak feudálov na roľníkov aj ich úsilie o zaberanie roľníckej pôdy vyvolali v 14. a 15. storočí početné roľnícke povstania. Najprudšie boje sa odohrali na katalánskom vidieku, kde sedliacke povstanie za zrušenie ťažkých feudálnych povinností trvalo celých desať rokov od roku 1462 do roku 1472. Povstalci však získali iba malé získali iba malé ústupky a preto povstanie vzplanulo znovu v roku 1484. Až po dlhých bojoch boli „ zlé zvyky“ v roku 1486 zrušené, avšak za výkupné. Až na nepatrné úspechy skončili sedliacke povstania rovnakým nepodarkom ako v iných krajinách. Keď hrozili panovníkom z Kastílie a Aragónska sedliacke povstania, došlo k spojeniu ich síl. Kastílska princezná Isabella uzavrela sobáš s aragónskym kráľom Ferdinandom a v roku 1479 sa Kastília a Aragónsko zjednotili do španielskeho kráľovstva. Územne toto zlúčenie dvoch kráľovstiev znamenalo, že centralizácia Španielska bola až na granadské maurské kráľovstvo ukončená. Za vlády Izabelly a Ferdinanda boli Maurovia z Pyrenejského polostrova úplne vypudení, keď v roku 1492 padla Granada, a tým bola zároveň ukončená reconquista.

Spojenie Kastílie a Aragónska politicky znamenalo, že posilnená centrálna kráľovská moc, opretá o meštianstvo, sa mohla vyporiadať z nárokmi vysokej šľachty aj s početnými povstaniami poddaných. Aj mesta boli postupne pozbavované svojej samostatnosti tým, že si kráľovská moc podriadila mestské organizácie a prenikla do mestskej samosprávy. Účinným nástrojom kráľovskej moci sa stala cirkevná inkvizícia, ktorá pomohla upevniť centralizovanú monarchiu v Španielsku.





Vývoj Portugalského kráľovstva. Knieža Henrich, ktorému bola zverená vláda v Portugalskom kniežatstve, sa až do smrti Alfonza VI. Udržoval sním dobre styky. Henrichová vláda začala v roku 1095, sídlil Guimaraesu, Braze a Coimbre. Počas svojej vlády sa usiloval o väčšiu samostatnosť a plánoval dostať pod svoju vládu aj časť kastílsko-leonského kráľovstva Alfonz VI. Však hodlal totiž zveriť portugalské kniežatstvo synovi Sanchovi. Proti tomu uzavrel Jindrich s Raymundem, manželom jedinej legitimnej Alfonzovej dcéry, tajný pakt o nástupníctve. Po Alfonzovej smrti sa mali obaja zmocniť jeho územia. Pakt, ale stratil zmysel, keď v roku 1107 zomrel Raymund a roku 1108 Sancho. Po Alfonzovej smrti prevzala vládu v Leóne a Kastílii Urraca, ktorá si za druhého muža zvolila aragónskeho kráľa Alfonza I. Bojovného. Zvrat nastal až po smrti Henricha, ktorý zomrel v roku 1112. Jeho jediný mužský potomok Alfonso Henriques bol malým dieťaťom, vládu uchopila jeho manželka Tereza. Pokračovala v politike svojho muža. Keď sa Tereza vydala posilniť galícijské vojsko obliehajúce Urraku v Soberosu poznala na ťažení drobného šľachtica menom Fernando Perez de Trava. Vdova vzala svojho milenca na svoj dvor a povýšila ho do kniežacieho stavu. V roku 1126 zomrela kráľovná Urraca, jej nástupca sa stal Alfons VII., ktorý žiadal aby mu teta Tereza a bratranec Alfonso Henriques, z portugalského kniežatstva zložili vazalskú prísahu. Tereza odpovedala tak, že začala zhromažďovať vojsko. Alfons VII. vtrhol do Portugalska. Nebyť príhovoru vychovávateľa Egasa Monizu, ktorý Alfonsa presvedčil, aby zrušil obliehanie a zaručil sa že jeho pán bude uznávať kastílsku suverenitu, Alfons Henriques by bol padol do rúk kráľa. V Portugalskom kniežatstve dozrel spor medzi Alfonsom Henriquesem a jeho matkou, ktorá bola ovládaná svojím milencom Fernandom Perezom. Fernando Perez presadzoval vlastné záujmy pred verejnými. Preto netrvalo dlho a Alfons Henriques získal na svoju stranu väčšinu šľachty vrátane arcibiskupa s Bragy. Dvorská občianska vojna vyvrcholila roku 1128 bitkou u Sao Mamede, Alfonso Henriques zvíťazil a Fernando Perez bol z Portugalska vyhnaný a taktiež aj Tereza, ktorá zomrela v galícijskom exile.

Alfonso Henriques mal na severe príležitosť oslabiť autoritu kastílsko- leonskej koruny intervenciu v Galícii, na juhu trvala vojna proti moslimom. Alfonso Henriques najprv využil povstanie galícijských šľachticoch, spojil sa s nimi proti svojmu bratrancovi a vtrhol do Galície a porazil kastilsko-leonské vojska. V tom okamihu ale zaútočili Arabi na hrad v Leirii. Alfonso Henriques musel podpísať s bratrancom 4.6.1137 mier v Tuy. Potom sa už mohol sústrediť na juh. S veľkými arabskými silami sa stretol 25.6.1139 v bitke u Orique. Portugalci zvíťazili a cesta na juh bola otvorená. Alfonso Henriques mohol opäť sústrediť sily na sever. V roku 1140 sa zhromaždila šľachta a Alfonsa Henriquesa zvolila za kráľa. Hodnosť by prirodzene platila až po uznaní kastílsko-leonského suveréna. Alfonso Henriques opäť napadol Galíciu a naproti tomu Alfonso VII zamieril do Portugalska. Na planine pri Valdeevezu sa chystala bitka, ale krvavému predstaveniu zabránili poslovia arcibiskupa z Bragy, ktorý prinútili veliteľov aby sa dohodli na prímerí. Definitívne mierové jednania zahájili bratranci v roku 1143 v Zamore. Alfonz VII tu uznal titul svojho portugalského príbuzného, čo znamenalo zásadné portugalské víťazstvo. Prvýkrát sa na mape kresťanskej Európy objavuje portugalské kráľovstvo. Alfonso Henriques úprimnosti svojho príbuzného nedôveroval a preto sa rozhodol uzavrieť akt vazalstva k svätému stolci, uzatvorený v roku 1144. V tomto akte bolo Portugalsko uznané ako špecifická politická jednotka. Kráľovský titul bol portugalským panovníkom priznaný až dňa 23.5.1179 bulou pápeža Alexandra III. Môžeme povedať, že Portugalský štát sa tvoril za nepretržitej vojny proti moslimom a Kastílii. Neoceniteľnú pomoc svojmu vládcovi poskytli predovšetkým mešťania. Alfonso Henriques začal uvedomelú politiku podpory tejto spoločenskej vrstvy, ktorá panovníka potrebovala ako štít proti násiliu privilegovanej šľachty a vysokému kléru. K rozvoji zeme prispievala aj cirkev. Alfonso Henriques podporil status svojho štatu zriadením arcibiskupstva v Braze spojení diecéz Braga, Porto, Coimbra. Udeľoval cirkvi bohaté donácie a výhodné privilégia. Syn Alfonsa Henriquesa Sancho I.(1185-1211) cieľavedome budoval základňu pre ďalšie vojny. Vytvoril a ustálil sídelné strediska vybavené súdnou pravo mocou a podnecoval kolonizáciu zo zahraničia. Preto dostal prívlastok Osidľovateľ. Pre túto politiku využil aj židov, ktorý utekali pred prenasledovaním z oblasti osadenými moslimami. Vo vzťahu s cirkvou panovník neuspel: keď biskup z Porta protestoval proti tomu, že jeho mešťania dostali príliš veľké privilégia.

Sancho dal biskupa uväzniť a zabral mu jeho majetok. Pápež kráľa exkomunikoval. Za vlády Alfonsa II (1211-1223) si kráľ snažil upevniť len svoju majetkovú základňu, a tým proti sebe popudil šľachtu i cirkev. Proti povstaní šľachty využil pápežské sprostredkovanie a za mier sa odmenil niekoľkými hradmi. Konflikt s arcibiskupom s Bragy riešil zvyčajným spôsobom: poslal mestské vojsko drancovať arcibiskupov majetok. Arcibiskup svojho kráľa exkomunikoval z cirkvi a keď Alfons zomrel nemohol byť pochovaný do vysvätenej pôdy. Potom nasledovala vláda Sancha II (1223-1248) dobyl v ťažkých zrážkach územie na juhu. Anarchie viedla časť kléru a šľachty, aby povstala proti kráľovi a opierajúc sa o panovníkovho brata Alfonse, ktorý žil vo Francúzsku. Roku 1245 vzburu podporil aj pápež, keď prohlasil Sancha za zosadeného a vládu predal Alfonsovi. Po dvoch rokoch občianskej vojny, Alfons zvíťazil a Sancho utiekol do Kastílie, kde po istej dobe zomrel. Na trón nastupuje Alfons III (1248-1279), ktorý svoju úlohu zvládol úspešne, čo sa týka administratívnej vojenskej , ale aj kultúrnej stránky. Kráľ povýšil význam juhu tým, že roku 1255 učinil Lisabon sídlom svojho dvora. Poloha Lisabonu v ústi Teja a v blízkosti mora bola veľmi výhodná a preto sa tu od polovice 13.storočia začalo vyvíjať hlavne mesto štátu a ríše. Pre Portugalsko bolo priaznivé aj obdobie vlády kráľa Dinisa (1279-1325) zvaného aj spravodlivý, alebo kráľ roľník. Svoju vládu zameral na osídlenie a rozvoj zeme a na povznesenie vzdelanosti. Dinis nešetril donáciami cirkvi po celej zemi zhustla sieť kaplniek, kostolov a kláštorov. Okrem osvetového poslania týmto panovník sledoval aj populačné ciele, kostol sa veľmi často staval zárodkom novej dediny. Najväčšiu pozornosť venoval Dinis povznesením dedín. Zákonom z roku 1286 zakázal nielen cirkvi, ale aj náboženským radom získavať ďalšiu pôdu. Zákon obmedzoval prílišný vzrast duchovenstva, a naviac umožnil dať bezzemkom k dispozícií nevyužité a prebytočné pozemky. Kráľ vedel oceniť význam lesov pre remeslo, stavby a lodiarstvo. Sám volal do Portugalska staviteľov lodí, hlavne z Talianskeho Janova. Avšak až neskôr malo bohatstvo dreva poslúžiť k stavbe dobyvateľských lodí. Rozvoj základnej výroby sa prejavil na trhoch známych v Portugalsku od 12.storočia. Za jeho vlády dostalo mnoho miest široké tržné práva. To viedlo k zdynamizovaniu hospodárstva. Za jeho panovania sa do popredia dostáva námorníctvo, a to prirodzene viedlo k rozmachu obchodu z inými štátmi.

Výsledkom toho bolo založenie Obchodnej burzy v Porte v roku 1293. Vzdelanosť sa spočiatku obmedzovala len na kňazov a kláštory. Rozmach cirkvi umožnil skvalitniť vzdelanie kňazov a ponúknuť vzdelanosť pre obchodníkov námorníkov a podnikateľov. Toto všetko viedlo k založeniu univerzity v Lisabone 9.9 1290. Po Dinisovi na trón nastupuje jeho syn Alfonso IV. (1325-1357) počiatky jeho vlády sú spájané s vojnou proti svojmu vlastnému bratovi Alfonsovi Sanchesovi. Boje boli ukončené po zásahu matky Alfonsa IV. kráľovnej Isabely. Dcéra Alfonsa IV. sa vydala za Alfonsa XI Kastílskeho, ale ten dával prednosť konkubíne Leonore de Guzman, a tým urazil portugalskú stranu. Podľa feudálneho kódexu cti muselo Portugalsko vypovedať vojnu Kastílii. Kastília nedávno dobyla moslimské územie na juhozápade. Keby došlo ku konfliktu s Portugalskom tak moslimovia by pravdepodobne podnikli inváziu na sever. Tvarov v tvar smrteľnému nebezpečenstvu podpísali portugalský a kastílsky kráľ mier 10.7. 1339 v Seville Na brehu rieky Salado sa stretli dve veľké armády. Vojenská rada sa dohodla, že kastílski kráľ napadne marockého vládcu a portugalský granadského emira. 30.10.1340 vypukla bitka, ktorá skončila úspešne pre kastílsko- portugalskú alianciu. Do večera boli moslimské sily rozbité. Svoju vládu však ukončil Alfonso nešťastne. Keď v roku 1345 zomrela manželka následníka trónu Pedra, ktorý mal už potomkov zo svojou konkubínou Ines De Castro. To však nevychovalo jeho otcovi Alfonsovi IV a preto sa rozhodol pre krutý čin. Využil neprítomnosť svojho syna a rozhodol dať zabiť synovu konkubínu. Pedro tužil po pomste a preto sa rozhodol začať vojnu proti svojmu otcovi. Boje medzi otcom a synom sa podarilo zastaviť arcibiskupovi z Bragy onedlho nato však kráľ Alfonso zomiera. Na trón nastupuje jeho syn Pedro(1357-1367).Počas svojej desaťročnej vlády dostal prívlastok „blázon so svetlými momentmi pre spravodlivosť a hospodárnosť“ Prvá vec, ktorú uskutočnil po nástupe na trón bolo to, že dal zabiť vrahov Ines De Castro. Ako píšu kroniky išlo o zvlášť krutú pomstu, keď kat vytrhol dvom hlavým sprisahancom srdcia. Za jeho vlády upadalo poľnohospodárstvo a sním aj obchod a výška cien. Po jeho vláde sa trónu ujal Ferdinand(1367-1383), snažil sa poľnohospodárstvo oživiť zákonmi o neupravených pozemkov. Tieto zákony však svoje ciele nedosiahli. Sila Portugalska sa ukazovala inde, a to v obchodnej flotile. Dochádza k rozvoju rybolovu a námorného obchodu.

Z rozvojom námorného obchodu prichádza aj rozvoj prístavov: z morských to boli Porto a Lisabon , z riečnych sa do popredia dostali prístavy v Coimbre a Santarému. Ferdinand si uvedomoval prínos námorného obchodu , a preto dal spísať ferdinandský zákoník. Hlavnou myšlienkou tohto zákoníka bol výber daní z privážaného tovaru, a to najmä u cudzincov. Ferdinandove obdobie vošlo do dejín ako obdobie vojen, sťažnosti, daní, hladu, moru a neistoty. Ferdinand dal 2.4.1383 spísať pred svadobnú zmluvu pre svoju dvanásť ročnú dcéru Beatriz, ktorá si mala brať Jána I Kastílskeho. V tomto dokumente určil svoju dcéru svojim nástupcom, keď nebude mať on sám mužského potomka. Onedlho nato kráľ zomiera. Po jeho smrti dochádza k dynastickej kríze. Ferdinand ešte za svojho života ustanovil regentkou štátu Leonoru Telesovu. Šľachta začala mať obavy z toho, že kráľovná Beatriz zo svojim manželom budú vládnuť v Kastílsku a vládu v Portugalsku prevezme regentka. Proti takému to riešeniu sa postavila skupina šľachticov, ktorý v čele mali Jana, ktorý bol považovaný za ľavoboček Pedra I a Terezy Lourencové. Ján, ktorý bol majstrom rytierov z Avisu mohol počítať aj s podporou prostého ľudu. Regentka sa rozhodla utiecť do Santarému, kde očakával podpory kastílskeho kráľa. Politické kruhy a všetky stavy si uvedomili, že jedine Ján majster z Avisu je schopný obnoviť štát a čeliť očakávanej kastílskej invázií. V kostole sv. Dominika bol Ján 16.12.1383 vyhlásený vládcom a ochrancom kráľovstva. Dynastická kríza nebola vyriešená dovtedy kým nebola presadená Janova kráľovská pozícia. Cortes ho 6.4.1385 povolali portugalským kráľom. Vlastenecké a proti šľachtické riešenie dynastickej kríze vytvorilo tradíciu prvej ľudovej revolúcie v portugalských dejinách. Kráľ Ján I (1385-1433) musel najprv ubrániť zem pred hroziacou inváziou z Kastílska. Po odstupe času boje slabli a ako to v dejinách býva aj táto vojna skončila mierom, a to 31.10.1411. Portugalci svoj hlavný cieľ zvládli, Portugalsko uhájilo štátnu nezávislosť a prekonalo vnútornú krízu


Dôležité roky v dejinách Pyrenejského polostrova. r.1031- córdobský kalifát sa rozpadol, vznik viacerých malých arabsko-berberských emirátov
r.1035- Ferdinand I. Veľký dosiahol povýšenie Kastílie z grófstva na kráľovstvo, Kastília sa postavila na čelo reconquisty
r.1037- Ferdinand I. Veľký zjednotil Kastíliu a León
r.1085- kastílsky kráľ Alfons VI. dobyl Toledo, skončilo sa 1. obdobie reconquisty
r.1095- Alfons VI.

Kastílsky odovzdal portugalské grófstvo ako léno Henrichovi Burgundskému
r.1137- Katalánsko sa zjednotilo s Aragónskom, vznikol jeden z troch veľkých štátov na Pyrenejskom polostrove, ktorý viedol boje s Arabmi
r.1139- víťazstvo Portugalcov nad Arabmi Qurique, víťazný vojvodca Alfons I. prijal kráľovský titul
r.1147- vojsko križiakov dobylo Lisabon, ktorý sa stalo sídelným mesto portugalských kráľov
r.1209- bola založená univerzita vo Valencii
r.1212- v bitke pri Las Navas de Tolosa spojené vojská kresťanských kráľovstiev Kastílie, Aragonu, Navarry a Portugalska porazili s pomocou pápežských križiakov moslimských Maurov, toto víťazstvo bolo rozhodujúcim krokom rekonquisty
r.1385-v bitke pri Ajubarrote portugalský kráľ Ján I. porazil kastílskeho kráľa Jána I. a zabezpečil Portugalsku nezávislosť
r.1469- sobášom kastílskych a aragónskych následníkov trónu Izabely a Ferdinanda sa vytvorili predpoklady pre zjednotenie oboch štátov, ku ktorému došlo v r. 1479, keď sa Ferdinand ujal vlády.
r.1489- Ferdinand Aragónsky a Izabela Kastílska dobyli juhošpanielsky prístav Málaga, Málaga bola hlavným mestom nezávislého moslimského kráľovstva
r.1492- Španieli sa zmocnili územia Granady, poslednej pevnosti na Maurov európskom kontinente. Skončila sa rekonquista na Pyrenejskom polostrove.






Pyrenejský polostrov- vývoj územného členenia na Pyrenejskom polostrove od 12. do14. storočia.