Behom 12. storočia križiacke vojny zúrili na južnej polovici ostrova. V roku 1146 začala nová arabská invázia Almohadov z Afriky, ktorí nastolili na niekoľko desaťročí novú islamskú dynastiu v južnej časti Pyrenejského polostrova. Po smrti kráľa Alfonsa VI. pripadlo kráľovstvo Leonu a Kastílie jeho dcére Urrace. Tá si vzala za manžela aragónskeho kráľa Alfonsa I Bojovného. Touto svadbou sa zdalo, že bude dosiahnutá jednota kresťanského Španielska. Ich syn mal totiž zdediť obidve kráľovstvá. Avšak postoj šľachty a duchovenstva tieto úvahy zmaril, pretože ich hlavným cieľom bolo zrušiť manželstvo Alfonsa I. s Urracou, čo sa im aj podarilo. Smrť Alfonsa I v roku 1134 zvrátila vývoj španielskych dejín. Keď bolo jeho manželstvo prehlásené za neplatné, Alfons I sa už znovu neoženila zomrel bez potomkov. Uchádzačov o aragónsky tron bolo niekoľko. Aragónci nakoniec vyhlásili za káľa Ramira II zvaného aj Mních a Navarania Garciu Ramiréza V. Týmto navždy skončilo spojenie týchto dvoch kráľovstiev. Rozdelenie pravdepodobne upevnila politika Alfonsa VII. Kastílskeho. Roku 1135 sa nechal korunovať za cisára. Výsledkom jeho politiky bolo rozštiepenie kresťanských štátov v dôsledku pokusu o nastolenie upadajúceho feudálneho poriadku na polostrove. Najvýznamnejšou udalosťou 12. storočia pre ďalší vývoj k centralizovanej monarchii bolo definitívne spojenie Katalánska s Aragónskom sobášom aragónskej kráľovnej Petronilly s grófom z Barcelony Raymondom Berengarom IV. V roku 1137. Práve vtedy vstupuje aragónske kráľovstvo do španielskych dejín ako dôležitý faktor, pretože Barcelona so zázemím Katalánska predstavovala značnú silu na súši i na mori. Udržala obchodné styky aj diplomatické vzťahy z talianskymi mestami a zasahovala do politiky južného Francúzska. Postupne sa vytvárali dve rozsiahle kresťanské oblasti, Kastília a Aragónsko. Feudálny vladári prestávali byť nadšený organizovaním križiackych výprav, pretože ich odvádzala od ich hlavnej činnosti, t.j. upevnenie a rozšírenie ich vlastných domén. Preto nadobudli v ďalších križiackych vojnách veľkú dôležitosť rytierske rády. I na Pyrenejskom polostrove sa postavili do čela boja proti Maurom. Najaktívnejší z nich boli templári, podľa ich vzoru sa organizovali ďalšie rády. Tieto rády opäť oživili križiacke nadšenie, ktoré u feudálov klesalo. Konečne sa aj bojujúci kresťanskí feudáli v Kastílií a Aragónsku podriadili pápežskej požiadavke, aby sa spojili a spoločne tiahli proti Maurom.