Keď mal kráľ Ľudovít XIV. deväť rokov, začal mať nezmieriteľný odpor voči Parížu a jeho obyvateľom. Roku 1648 sa mladý kráľ stal rukojemníkom davu, ktorý vtrhol do jeho sídla v Louvri. Až keď v nasledujúcom roku nebol obnovený mier, musel vytrpieť mnoho ústrkov. Ľudovít na túto skúsenosť nikdy nezabudol, nikdy neodpustil tým, ktorých nazýval "parížskou zberbou". Na trón nastúpil v roku 1643 ako štvorročný po svojom otcovi Ľudovítovi XIII. Jeho matka Anna Rakúska sa stala regentkou a hlavným ministrom kardinál Jules Mazarin. Roku 1660 sa oženil so španielskou princeznou Máriou Teréziou a o rok neskôr, po Mazarinovej smrti, prevzal správu krajiny a začal dlhé obdobie osobnej vlády. Na začiatku 60. rokov 17. storočia sa rozhodol navždy opustiť Paríž a prebudovať skromný lovecký zámoček vo Versailles, asi 18 km na juhozápad od hlavného mesta, na veľkolepý palác. Na toto miesto mal priaznivé spomienky z detstva, a tak odmietol námietky svojich dvoranov, že nemá "náležitý pôvab". Rozhodol sa vytvoriť z neho stred svojho sveta a sídlo symbolizujúce jeho ambície rozšíriť vplyv a územie Francúzska. Ľudovít veril, že ako kráľ má Bohom dané právo uplatňovať absolútnu moc nad svojimi poddanými, a pokúsil sa dostať pod svoju kontrolu každú stránku života francúzskeho národa - vrátane správania sa na kráľovskom dvore, verejných prác, armády a chodu manufaktúr. Nepovažoval za potrebné zvolať generálne stavy - orgán, ktorý mal kráľovi radiť v politických záležitostiach - a väčšinou ignoroval rozhodnutia Parlamentu (súdneho dvora), radšej sa spoliehal na úzky okruh skúsených ministrov a radcov. Aj keď mal Ľudovít v rukách neobmedzenú moc, vybral si k sebe schopných ministrov. Jean Baptiste Colbert dal do poriadku stav kráľovskej pokladnice, vehementne presadzoval zavedenie nových priemyselných odborov (priemysel je preferovaný pred poľnohospodárstvom. Z tejto podmienky vyplýva Colbertova zvýšená aktivita v oblasti priemyslu. Budoval manufaktúry a podporoval priemyselné podniky, odstraňoval prekážky pre obchod a rozširoval obchodné cesty, dosiahol zjednotenie merných a mincových systémov) a propagoval merkantilizmus (čo najviac tovaru vyvážať a čo naviac privážať – na privážaný tovar sa dalo veľké clo + štát má vlastniť vzácne kovy(zlato, striebro) a nesmie ich vyvážať. Bol to práve on, kto postavil Francúzsku neporaziteľné loďstvo.

Colbert svojou činnosťou podporoval Ľudovítove vojenské dobrodružstvá, aj keď z dlhodobého hľadiska nemohol ani on kryť všetky obrovské výdaje. V tomto slúžil Ľudovítovi vynikajúci minister vojny Louvois spoločne so skvelými generálmi. Mnohé z Ľudovítových vojen boli dôsledkom komplikovaných právnych nárokov a boli podporované francúzskou armádou. Takzvaná devolučná vojna vypukla kvôli nároku na španielske Holandsko, o ktoré si nárokoval menom svojej španielskej manželky. Troj-aliancia Anglicko, Holandsko a Švédsko jeho úspechy predsa len trochu pribrzdila, ale Ľudovít získal Lille, Tournai a ďalšie kľúčové hraničné mestá. V roku 1672 sa pomstil Holandsku tým, že prezieravo podplatil jeho partnerov a aliancii. Ostatné mocnosti prešli na stranu Holanďanov, a keď bol v roku 1678 uzavretý mier, najviac tým zase utrpelo Španielsko. Francúzsko získalo časť Flanderska a Franche Comté na východnej hranici a ďalšie územia v Holandsku. V ďalšej fáze obrátil Ľudovít svoju pozornosť na Nemecko, zriadil francúzske súdy, ktorým predniesol svoje nároky a vynútil si na nich konečné verdikty, ktoré boli úplne pochopiteľne v plne v jeho prospech. Tak boli do Francúzska začlenené mestá ako Strassburg, Mety (Metz) a ďalšie hraničné mestá. Po ďalšom vojenskom ťažení v španielskom Holandsku dosiahol Ľudovít XIV. vrchol svojej moci. Jeho politická agresia bola taká silná, až sa zdalo, že ostatné európske štáty nie sú schopné sa proti nej postaviť. No postupne ich k sebe začal navzájom pripútavať strach z Francúzska. A Ľudovítova náboženská politika upevnila postoj protestantských mocností. Pravdepodobne pod vplyvom svojej druhej zbožnej manželky pani de Maintenon. Najprv kruto potlačil hugenotov (francúzski protestanti)a nakoniec podpísal zrušenie takzvaného nantského ediktu, ktorým im bola zaručená tolerancia vyznania. Mnohí z nich boli donútení konvertovať ku katolizmu, ale o mnoho viac ich utieklo zo zeme. A pretože hugenoti boli značne podnikaví, hospodárske straty, ktoré Francúzsko ich odchodom utrpelo boli veľké. V roku 1688 Ľudovítove vojská vtrhli do palatinátu v Nemecku. Ale potom sa zreformovala európska aliancia, aby spoločnými silami čelila francúzskej rozpínavosti.
Vo vojne s augsburskou ligou (Anglicko, nemecké zeme, Holandsko, Španielsko, Švédsko) v rokoch 1689 – 1697 prekážala francúzska armáda svoje kvality, ale osem rokov bojov neprinieslo žiadny zreteľný výsledok a Francúzsko týmito bojmi značne utrpelo.
Dokonca ešte hrôzostrašnejší konflikt prepukol behom ďalších štyroch rokov.

Dlho očakávaná smrť španielskeho kráľa Karola II., spôsobila, že si na trón robili najväčšie nároky rakúski Habsburgovci a Bourboni (Ľudovítova dynastia). Skoršie dohody o rozdelení Španielska boli porušené a Ľudovít sa rozhodol, že podstúpi riziko a príjme španielske dedičstvo pre svojho vnuka Filipa z Anjou. Výsledkom bolo vytvorenie ďalšej európskej koalície a vojna o španielske dedičstvo (1701 – 1714). Tento krát utrpelo Francúzsko niekoľko zdrvujúcich porážok a dostalo sa takmer do situácie, kde by bola úplne porazené. Tu Francúzsku pomohlo Anglicko s podmienkou, že Španielsko nebude nikdy pripojené k Francúzsku. Nakoniec však rozpory medzi spojencami viedli k uzavretiu dohody, podľa ktorej sa Filip stal kráľom Španielska, aj keď španielske dŕžavy v Európe prešli na rakúskych Habsburgovcoch. Cena bola vysoká, pretože vojna Francúzsko vyčerpala a objavil sa mocný konkurent – Británia. Avšak Ľudovíta všetko, čo nasledovalo, už nezaujímalo. Kráľ Slnko zomrel v roku 1715 vo veku 76 rokov.

-kľúčové dátumy:
1643- Korunovácia Ľudovíta XIV.
1648- Koniec tridsaťročnej vojny
1659- Koniec vojny Francúzsko – španielskej
1667 – 1668- Tzv. devolučná vojna
1673 – 1678- Vojna proti Holanďanom
1681- Ľudovít sa sťahuje s dvorom do Versailles
1685- Zrušenie ediktu nantského
1688- Francúzska invázia do palatinátu
1689 – 1697- Vojna s Augsburskou ligou
1701 – 1714- Vojna o španielske dedičstvo
1715- Smrť Ľudovíta XIV.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ľudovít XIV. životopis