Manierizmus
Termín manierizmus sa odvodzuje od talianskeho maniera – manier, prehnaný výraz.
-výtvarný smer, ktorý vládol v Taliansku, Francúzsku a v Španielsku asi od roku 1520 do konca 16. storočia, teda v období medzi vrcholnou renesanciou a nástupom baroka. Manierizmus sa dlho považoval za úpadkový štýl, ktorého podstatou je rozklad harmonického ideálu krásy dosiahnutého vo vrcholnej renesancii. Až 20. storočie bolo schopné oceniť, že manieristi ochránili dobové umenie pred sterilným napodobňovaním Raffaela a priniesli nielen zveličenie a prepiatosť, ako sa im často vyčítalo, ale aj originalitu individuálneho prejavu. V ich dielach sa prejavilo nové chápanie umeleckej slobody, presahujúce obyčajné kopírovanie a idealizovanie prírody. Mali záujem o nezvyčajné vizuálne efekty a zásadne prehnané („neprirodzené“) farby, mierky a perspektívu. Ranným príkladom môže byť Parmigianinov Autoportrét v konvexnom zrkadle (1620). Výtvarné prejavy manieristov sú práve pre ich individualizmus veľmi rozmanité. Patria sem nadmerne svalnaté figúry, ktoré rozvíjajú Michelangelovo poňatie; chladná erotika a uhladená elegancia v dielach maliarov a sochárov francúzskeho dvora; a bizarné dvojité zobrazenia Giuseppe Arcimbolda a Ďalšie fantastické výtvory. Najznámejšou „deformáciou“, s akou sa u manieristov stretávame, sú pretiahnuté postavy, u ktorých toto skreslenie umocňuje výraz a dynamiku. Výrazným strediskom manieristickej tvorby bol pražský dvor cisára Rudolfa II.
Gotika (12.-15.str.)na rozdiel od renesancie nie je plodom nejakého myšlienkového hnutia, či mystických síl, ale čo sa týka architektúry skôr výsledkom technického vývoja foriem používaných v románskych oblastiach a predovšetkým stavebných postupov. V tomto období je vo svete veľký vplyv kresťanstva a tak nachádzame v tomto slohu väčšinou kostoly a katedrály. Sú bohato a súmerne zdobené. Hlavnými znakmi sú hrubé múry, rebrovitá klenba, lomené oblúky, množstvo vežičiek a závratná vertikálnosť. Renesancia nastupuje nepatrnými detailmi podľa antických vzorov. Keďže po odstupe stáročí boli vedomosti o antike neúplne a často mylné, proces hľadania skutočného starovekého Grécka bol dostatočne dlhý, aby ešte umožnil gotike predviesť nemálo diel, teraz pokladaných za vrcholné.
Renesančná jednostrannosť v presvedčení, že človek ovládne svojím rozumom umenie, prírodné vedy, spoločenské zákony, ba i náboženstvo, vrhala človeka do kritického štádia životnej krízy.