obsah strana
úvod.........................................................................................................3
1. všeobecný prehľad obdobia renesancie
1.1.- prehľad z hľadiska myšlienkového a umeleckého smeru.........................5
1.2.- vznik renesancie z hľadiska politickej a hospodárskej situácie................6
1.3- renesancia na Slovensku a v Čechách........................................................7
2. architektúra
2.1.- znaky slohu................................................................................................8
2.2.- hrady a zámky............................................................................................9
2.3.- kostoly a kláštory.......................................................................................9
2.4.- ranná renesancia........................................................................................10
2.5.- vrcholná renesancia...................................................................................10
2.6.- neskorá renesancia.....................................................................................11
3. maliarstvo
3.1.- znaky slohu................................................................................................12
3.2.- 14. str.- začiatky renesancie .....................................................................13
3.3.- 15. str.- ranná renesancia..........................................................................16
vrcholná renesancia...........................................................................................18
4.sochárstvo
4.1.- 13.-15.str.-pisanské sochárstvo.................................................................24
4.2.- 14.-15.str.- toskánske sochárstvo..............................................................24
5.

literatúra
5.1.- znaky slohu................................................................................................27
5.2.- talianská literatúra.....................................................................................27
5.3.- francúzska literatúra..................................................................................28
5.4.- španielska literatúra...................................................................................29
5.5.- anglická literatúra......................................................................................29
5.6.- slovenská literatúra....................................................................................30
bibliografia.........................................................................................................34
poznámkový aparát............................................................................................35
obrázková príloha...............................................................................................36

úvod

Zaujímam sa o výtvarné umenie, a o umenie vôbec. Chcela by som ísť na VŠVU, kde ma na prijímacích pohovoroch čaká aj skúška z dejín umenia. Preto keď som sa dozvedela, že si tému si môžeme sami vybrať, hneď som vedela, že chcem spracovať nejaké významné obdobie, ktoré by som si skôr, či neskôr, aj tak musela naštudovať. A keďže renesancia je veľmi rozsiahla a zaujímavá časť tejto histórie, rozhodla som sa práve pre ňu. 1.1. všeobecný prehľad obdobia renesancie
1. raná (trescentto) - 14. st., Florencia
2. vrcholná (quattrocento) – prelom 15a 16. st., celý Apeninský pol. 3. neskorá = zaalpská (cinquecentto) - 16. st., ostatná Európa / manierizmus

z hľadiska myšlienkového a umeleckého smeru

Renesancia v preklade znamená znovuzrodenie, či obrodenie.
V 13. str. sa začalo v Taliansku a neskôr aj v iných krajinách šíriť nové myšlienkové, spoločenské a umelecké hnutie –renesancia a humanizmus (ľudský- ľudskosť). Cieľom hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických ideálov a napokon obroda, znovuzrodenie antiky. Typické bolo vyzdvihovanie práva človeka na prirodzené, šťastné prežívanie života, láska k prírode, racionalizmus (úcta k rozumu), senzualizmus (zmyslové poznanie) a individualizmus (zdôrazňovanie jednotlivca). Podmienil ho rozklad feudálnych pomerov, rozvoj miest a vznik meštianstva, rozmach prírodných vied, najmä astronómie, fyziky a anatómie (G. Bruno, heliocentrické názory G. Galilea a Kopernika, J. Kepler, kníhtlač Jána Gutenberga, Leonardo da Vinci a i.), zemepisné objavy v 15 – 16. storočí(Amerika), kompas. Začali sa lámať cirkevné dogmy a kresťanská ideológia, pričom človek začal rozmýšľať racionálnejšie a praktickejšie, čo prinieslo obdobie reforiem. Filozofická pozornosť sa obrátila k človeku (základ tvorila antická filozofia- individualizmus), ktorý začal byť chápaný ako tvorca spoločenských pomerov. Toto obdobie sa vyznačovalo významnými geografickými objavmi nových krajín a kontinentov (Ameriky), vedeckými objavmi, vynálezom kompasu, strelných zbraní a najmä kníhtlače. Rozvíjal sa priemysel a s ním aj nová trieda meštianstvo (buržoázia), ktorá sa vymaňovala z feudálnych pút najskôr v Taliansku a postupne i v celej Európe. Humanistická a renesančná ideológia sa od záhrobného nadpozemského života obracala k svetskému životu
Z umeleckého hľadiska tvorí epochu medzi gotikou a barokom. Humanistické a renesančné myslenie prevratne zasiahlo do života, literatúry, umenia a vedy.

Manierizmus
Termín manierizmus sa odvodzuje od talianskeho maniera – manier, prehnaný výraz.
-výtvarný smer, ktorý vládol v Taliansku, Francúzsku a v Španielsku asi od roku 1520 do konca 16. storočia, teda v období medzi vrcholnou renesanciou a nástupom baroka. Manierizmus sa dlho považoval za úpadkový štýl, ktorého podstatou je rozklad harmonického ideálu krásy dosiahnutého vo vrcholnej renesancii. Až 20. storočie bolo schopné oceniť, že manieristi ochránili dobové umenie pred sterilným napodobňovaním Raffaela a priniesli nielen zveličenie a prepiatosť, ako sa im často vyčítalo, ale aj originalitu individuálneho prejavu. V ich dielach sa prejavilo nové chápanie umeleckej slobody, presahujúce obyčajné kopírovanie a idealizovanie prírody. Mali záujem o nezvyčajné vizuálne efekty a zásadne prehnané („neprirodzené“) farby, mierky a perspektívu. Ranným príkladom môže byť Parmigianinov Autoportrét v konvexnom zrkadle (1620). Výtvarné prejavy manieristov sú práve pre ich individualizmus veľmi rozmanité. Patria sem nadmerne svalnaté figúry, ktoré rozvíjajú Michelangelovo poňatie; chladná erotika a uhladená elegancia v dielach maliarov a sochárov francúzskeho dvora; a bizarné dvojité zobrazenia Giuseppe Arcimbolda a Ďalšie fantastické výtvory. Najznámejšou „deformáciou“, s akou sa u manieristov stretávame, sú pretiahnuté postavy, u ktorých toto skreslenie umocňuje výraz a dynamiku. Výrazným strediskom manieristickej tvorby bol pražský dvor cisára Rudolfa II.
Gotika (12.-15.str.)na rozdiel od renesancie nie je plodom nejakého myšlienkového hnutia, či mystických síl, ale čo sa týka architektúry skôr výsledkom technického vývoja foriem používaných v románskych oblastiach a predovšetkým stavebných postupov. V tomto období je vo svete veľký vplyv kresťanstva a tak nachádzame v tomto slohu väčšinou kostoly a katedrály. Sú bohato a súmerne zdobené. Hlavnými znakmi sú hrubé múry, rebrovitá klenba, lomené oblúky, množstvo vežičiek a závratná vertikálnosť. Renesancia nastupuje nepatrnými detailmi podľa antických vzorov. Keďže po odstupe stáročí boli vedomosti o antike neúplne a často mylné, proces hľadania skutočného starovekého Grécka bol dostatočne dlhý, aby ešte umožnil gotike predviesť nemálo diel, teraz pokladaných za vrcholné.
Renesančná jednostrannosť v presvedčení, že človek ovládne svojím rozumom umenie, prírodné vedy, spoločenské zákony, ba i náboženstvo, vrhala človeka do kritického štádia životnej krízy.

V Európe súperilo o moc niekoľko panovníckych rodov, krutá tridsaťročná vojna, turecká expanzia a náboženské boje medzi katolíkmi a protestantmi.
Túto situáciu riešil barok (16.-18.str),ako myšlienkové a umelecké hnutie šíriace sa z Talianska a Španielska do celej Európy. Cirkev sa snaží si obhájiť a upevniť svoje postavenie po časoch rozkolov. Ako zmýšľanie ľudí, tak i umenie sa nesie v duchu mysticizmu (príklon k Bohu) a expresívnosti (citovosť). Ľudia pokladajú za nádej Boha, už nie svoj rozum. Podrytá platnosť náboženských právd sa dočkala vítaného návratu. Kostoly prestali byť miestom, často individuálnych meditácií a rozjímania, ale vystriedali ich priestranné siene bez stĺpov, určené na kázne a spoločné modlitby. V umení sa začala presadzovať dynamika. Takéto vlniace sa steny vyvolali iluzívnosť, ktorá mala svojim nadpozemským dojmom očariť a prilákať ľudí. Charakteristické je honosné prezdobovanie, svetelné efekty, pompéznosť a výrazne skrútené tvary, na protest voči renesancii, kde sa uplatňoval štýl vertikál- horizontál. Heslom baroka sa stalo:„Vanitas vanitatum omnia vanitatum" („Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť")

1.2.vznik renesancie z hľadiska politickej a hospodárskej situácie
Po páde rímskeho impéria si obyvatelia Talianska museli vytrpieť tlak mnohých cudzincov bažiacich po pokladoch, ktoré severské krajiny nemali. Navyše Taliani vždy prízvukovali rozdiely od zúrivých ,,barbarov za Alpami“1. Paradoxom Talianskych dejín stredoveku a renesancie je, že krajina hospodársky rozkvitala s chaotickým politickým pozadím. Pravdepodobne hospodársky blahobyt spolu s politickými rozpormi vyvolali rozvoj renesančnej civilizácie v Taliansku, podmienky však boli v každom meste iné a okolnosti sa menili počas celého obdobia. Nemožno presne povedať, závisela tvorba výtvarných diel na veľkom bohatstve talianskych patrónov a do akej miery ju stimulovala politická a sociálna rivalita. V tomto období bolo Taliansko natoľko bohaté, ž ho nemožno ani porovnať so severom, lebo taliansky obchodníci mali najbližšie k východným zdrojom prepychového tovaru, ako korenie a hodváb. Je pravda, že nové morské cesty na Východ v 15. str., objavenie Ameriky (zlato a striebro do španielskeho kráľovstva) ovplyvnili talianske hospodárstvo, no plné dôsledky sa prejavujú až v 17. str. Od 14-16. str. ostávajú Taliani bankármi Európy a ovládajú kontinentálny obchod s prepychovým tovarom vďaka koncentrácie bohatých a rozvinutých miest ako boli Janov, Miláno, Neapol, Benátky, Bologna, Florencia, Perugia, Pisa a hlavne Rím. Politická nejednotnosť spočívala v nedostatku zjednocujúcej autority.

Veľká časť talianska patrila formálne cisárom Svätej ríše rímskej nemeckého národa, ale týmto vladárom sa nikdy nepodarilo naozaj účinne ovládnuť celý polostrov (úsilie o nadvládu často narážalo na odpor pápežov). Napriek k nepriateľskému postoju k inonárodnej nadvláde sa im nepodarilo vypudiť cudzie živly prenikajúce alpskými prechodmi. V 15. str. došlo k akejsi prestávke v cudzích vpádoch, lebo Francúzsko bolo zaneprázdnené vojnami s Anglickom a nemeckých cisárov ustavične oslabovali vlastní poddaní. Talianske kniežatá vyvinuli sústavu diplomacie založenej na silnej a v mnohých smeroch civilizovanej nechuti viesť veľké vojny. Hromadenie bohatstva viedli ku koncentrácii rozličných stredísk výtvarného umenia. Bohatstvo znamenalo moc a tak ho vystavovali na obdiv kde sa len dalo, čím sa veľký taliansky vladári stávali aj mecenášmi umenia. Boli to najpriaznivejšie podmienky na vývoj umenia.
Šokom sa stal vpád Karola VIII v 1494 a nemecké vyplienenie Ríma v 1527. Konsolidáciou Francúzskej monarchie za Ľudovíta XI a spevnenie moci Habsburgovcov za Maximiliána sa končí tzv. zlatý vek Talianov- renesancia. 1.3. renesancia na slovensku a v čechách
Na Slovensko prichádza renesancia už za rozkvetu neskorej gotiky v r. 1492 a asi do roku 1538 je označovaná za skorú alebo ranú. Po nej, približne do roku 1580 nastupuje vrcholná renesancia, a zbytok storočia a začiatok nasledujúceho, až do r. 1620, vyplňuje neskorá renesancia, presiaknutá manierizmom. Celú tú dobu sa však vyskytujú gotické prvky rôzneho druhu a povahy, ktoré z časti prežívajú a z časti sa používajú úmyselne.
Sprostredkovateľmi slohu sú Vlaši - Taliani, ktorí nenachádzajú obživu vo svojej vlasti a putujú na sever, za Alpy. Početné skupiny majstrov stavbárov a kamenárov sa usadzujú hlavne v Čechách, ale aj na Slovensku, prijímajú tu meštianstvo a v niektorých mestách vytvárajú celé kolónie (v Prahe: Vlašská kaplnka, Vlašská ulica a na nej Vlašská nemocnica) a zakrátko sa i v tvorbe prispôsobujú domácemu prostrediu, a naopak zase miestni umelci sa priučujú od nich. Stavebná tvorba je orientovaná skôr na saskú renesanciu, ktorá nepoužíva sgrafito a dáva prednosť kamenným architektonickým článkom na členenie štítov (typické sú oblé drieky stĺpov- stavby v Benešove, Jáchymov), ďalej veľmi dekoratívne portály.
Neskorá renesancia je tiež ovplyvnená Saskom a ako som už spomínala je spojovaná s manierizmom.

2.kapitola: architektúra

2.1.

znaky slohu
-Vychádza z antických vzorov, prelína rímsku architektúru s gréckym systémom zvislej podpory – stĺpov a vodorovného prekladu, tvoreného vlysom a rímsou, ďalej z rímskeho staviteľstva- pilier, oblúk a klenbu, pričom sa tieto prvky niekedy navzájom kombinujú. -Stĺporadie, ktoré používa, sa riadi podľa tzv. klasickej nadriadenosti- od najjednoduchších a najhmotnejších dole k najdekoratívnejším a najrozsiahlejším smerom hore. Toto pravidlo je najviac vidieť na arkádach, pričom do prízemia sa niekedy miesto stĺpu stavia hranolový pilier. Podľa tejto nadriadenosti nasledujú jednotlivé rady v poradí: dórsky, iónsky a korintský. Oproti klasickým vzorom sú stĺpy vrcholnej renesancie miesto povrchového zvislého vrúbkovania, hladké. -Stavby pôsobia staticky kľudným dojmom vďaka vrstveniu vodorovných poschodí, len niekedy oddelených rímsami a tento dojem zosiluje atika, typicky zakončený článok nad hlavnou rímsou, používaná miesto tradičných štítov a občas kryjúca opačný skon strechy s žľabom uprostred. -Fasáda je plošná, členenie nedodáva stene architektonická plastickosť, ale buď maľba (časté a najjednoduchšie bývajú šedé, vzácne červené alebo žlté obdĺžníky), alebo sgrafita, obvykle napodobňujúca diamantový rez. Dvoj- farebnosť sa dosahuje buď tak, že tenká vrchná vrstva svetlej omietky sa za vlhka preškrabuje na tmavú spodnú tmavú vrstvu (opačnému prípadu sa hovorí obrátené sgrafito), alebo tiež tým, že povrch zostáva hladký a poškriabané časti v jednofarebnej omietke sa zanedlho zvýraznia pôsobením poveternosti. Pri maľbe sa okrem pestrofarebnosti používa tzv. chiarosuro, maľba obmedzeným počtom farieb (napr. biela, pieskovo-žltá a okrová, alebo biela, svetlo-šedá a tmavošedá), kde výsledok pôsobí dojmom reliéfu.
-Ďalším prínosom renesancie je balustráda so stĺpikmi v tvare koliek, objavujúca sa v parapete arkád, voľná i poloreliéfna v atikách, na kazateľniciach, v zábradlí schodištia i v iluzívnom prevedení so sgrafitom na fasádach. -Klenby- najobľúbenejšie sú krížové a valené s lunetami, ale používajú sa klenby kláštorné, zrkadlové, neckové a vzácnejšie aj kupoly. Pre hrany klenieb sú charakteristické ostré hrebienky, väčšinou z omietky, ale v rannej dobe z tehelných tvaroviek a teda širšie a kombinované v priesečníkoch so svorkami. Po roku 1600 vystriedali hrebienky ploché lišty. -Ornamentálnosť- prípadne geometrická štukatúra je novým prvkom, čerpaná opäť z antickej doby. Niekedy ju nahrádzajú terakotové reliéfy. Figurálne kompozície často vysokého reliéfneho prevedenia spodobňujú alegórie i celé výjavy z antických dejín, bájí, ale aj z biblie. -Pre interiér sú príznačné trámové a v zámkoch ešte tabuľové maľované stropy.

U prvých sa na stenu medzi susednými trámami maľujú pestré ovocné a kvetinové fejtóny, vytvárajúce po obvode miestnosti girlandy s vlajúcimi stužkami.
-V skratke by sa dali zhrnúť hlavné znaky takto: priestrannosť, svetlosť(vďaka veľkým oknám), súmernosť, oblý oblúk, kupola, átrium(vnútorný dvor, fontány, parky), arkády, používanie perspektívy. kláštory a kostoly
Kostolov oproti gotike vzniká iba veľmi málo, pretože jednak predchádzajúce storočie ich zanechalo hojné množstvo, no jednak v období renesancie mala cirkev mnoho problémov a rozkolov a tak sa výstavbe nových božích chrámov nevenovala (ešte k tomu v slohu, ktorého myšlienky nadraďujú človeka nad samotného Boha). Zakladajú sa pohrebné kostoly mimo hradby, ďalej prosté bratské zbory a do existujúcich kostolov sa vstavajú bočné spevácke a rečnícke tribúny. Novostavby sa silne pridržiavajú gotickej tradícií v polygonálnom presbytériu, často aj s opornými piliermi. Vo vysokých štíhlych oknách sa bežne používajú klenbové obrazy, neraz sieťové, tvorené kamennými alebo aspoň s omietkou napodobňujúcimi rebrami. Skutočne renesančné pôdorysy ako elipsa, alebo pretiahnutý mnohouholník a príslušné priestorové typy sa objavujú až na samom sklonku. Pokiaľ ide o interiér, typicky renesančnými prvkami sú štíty, niekedy aj lunetová rímsa a veže. Tie mávajú v niektorých oblastiach horné poschodia osemboké, v iných končia tupou atikou a pri väčších vežiach mestských kostolov vrchné poschodie obtáčajú kamenné arkády, alebo len železné zábradlie kryté zvrchu presahom malebnej strechovej helmy. Zachovali aj drevené kostoly. (Zvonice s bohato členenými atikami sa početne vyskytujú na kostoloch na Spiši)

2.3. hrady, zámky a paláce
Hrady, ktoré stoja na skalách buď úplne opúšťajú, alebo sa stávajú sídlom úradníkov správy panstiev. Ak však priliehajú k mestám, modernizujú sa prestavbami, rozširujú novostavbami palácov a hospodárskymi a správnymi budovami na predhradí. Staré gotické veže sa aspoň zvyšujú a obohacujú prvkami renesančného štýlu. Takéto zámky sa stávajú obľúbenými obydliami feudálov. Hlavnou požiadavkou už nieje obranyschopnosť, ale komfort. V najrozvinutejšej forme vychádzajú zámky z talianskej schémy- štyri krídla obklopujú nádvorie, do ktorého sa otvárajú arkádami lodžie, sprostredkovávajúce komunikáciu do jednotlivých miestností, ktoré v tej dobe nemajú pevne stanovené určenie. Nárožia často spevňujú rizality, skôr iba výtvarne pripomínajúce opevňovacie prvky. Jednoduchšie a menšie zámky tvoria pôdorys trojkrídlový (podkova, alebo veľké L), poprípade iba jednokrídlový pričom arkádové lodžie nahradzuje chodba. Obdobou zámku je mestské- obvykle dočasné, alebo sezónne sídlo šľachtica –palác.

Mestské paláce (pokiaľ to priestor dovoľuje) si rovnako ako zámky , zakladajú na geometricky riešených záhradách a ornamentálne vysádzanými a strihanými priestormi. K vybaveniu patria okrem fontán, záhrad a sadov aj letné terasy, jazdiarne a ihriská pre loptové hry vtedajšej renesančnej spoločnosti. Sídla drobnej vidieckej šľachty sa od menších zámkov líšia jednoduchosťou. Hlavne na hladkej fasáde, ktorú pokrývajú sgrafita. Vnútri na prízemí, alebo niekedy aj na poschodiach bývajú miestnosti s rebríkovými klenbami. Dnes ich nájdeme často premaľované, zbavené erbov hospodárskych dvoroch, niekedy zmenené na sýpku, alebo na navonok nenápadný obytný dom. U niektorých býva v ohradení steny aj bašta. 2.4. ranná renesancia
Štúdium architektúry doviedol renesančných architektov ku klasicizmu. Najvýznamnejším architektom rannej renesancie bol Brunelleschi Filippo (1377-1446), ktorý najprv inklinoval aj k sochárstvo, no neskôr ho úplne zavesil na klinec a svoje schopnosti sústredil len na architektúru. Bol tvorcom architektúry neobyčajných výtvarných kvalít, svoje technické schopnosti najvýraznejšie prejavil pri stavbe dvojplášťovej kupoly hlavného florentského dómu Santa Maria del Fiore, neobyčajných rozmerov, vyvolávajúcej už v tej dobe veľký obdiv. Svojský architektonický systém uplatnil v stavbe florentského sirotinca (Ospedale dei Innocenti), kostola San Lorenzo, baziliky San Spirito, kaplnky rodiny Pazzovcov pri kostole Santa Croce.
Jeho uznávaným súčasníkom bol aj Leon Battista Alberti.

vrcholná renesancia

V tomto období sa ako génius prejavil Michelangelo Buonarroti (1475-1564). Italský sochár, maliar, architekt a básnik; vedľa Leonarda da Vinciho najväčší umelecká osobnosť renesancie. Pôsobil hlavne vo Florencii, v Bologni, v Benátkach a v Ríme (v službách pápeža Júliusa II.) Vynikal silným plastickým cítením aj znalosťami anatómie, výborný kresliar. Sám sa považoval za sochára. Jeho sochárske postavy vyjadrujú vlastné vnútorné cítenie ušľachtilými gestami (David, Pieta), v ďalšom vývoji figúra stále viac zrastala s vlastnou hmotou mramorového bloku a vyjadrovala hlboké duševné pohnutie (Pieta Palestrina, Pieta Rondanini). Autor náhrobkov (pápeža Júliusa II., Lorenza Giuliana Medici). Vynikol aj ako freskár, (Sixtínska kaplnka vo Vatikáne). Od roku 1546 bol poverený vedením stavby chrámu sv. Petra (kupola, ..); autor i ďalších chrámových a palácových stavieb (Medicejská kaplnka a knižnica kostola San Lorenzo, úprava Kapitolu s palácom Konzervátorov a Senátorov). Jeho architektúra vynikala priestorovým a monumentálnym cítením, ktoré predznamenávalo jak manierizmus, tak barokové princípy.

Zhrnul európsku umeleckú tradíciu od antiky cez stredovek po renesanciu. Inšpiroval umelcov manierizmu a baroka. Ako osamelý génius bez priamych žiakov ovplyvnil svojich súčasníkov i nasledovníkov. Básnické dielo odráža petrarkovský rozpor medzi láskou k pozemskému životu a bázňou pred hriechom a smrťou. neskorá renesancia
Predstaviteľom neskorej renesancie bol Vignola Giacomo Barozzi da (1507-1573). Bol to italský architekt a teoretik. Žiak Bramantovej rímskej školy. Realizoval Serliové zásady v duchu rímskeho klasicizmu. Autor cirkevných i svetských stavieb. Po smrti Michelangela viedol stavbu kupoly sv. Petra, taktiež navrhol jezuitský kostol Gesu v Ríme, ktorý sa stal prototypom barokových jezuitských chrámov (napríklad sv. Ignáca v Prahe). Napísal teoretické spisy o architektúre (La Regola delli cinque Ordini d’Architettura – Pravidlá piatich rád architektúry aj.), ktorými neskôr ovplyvnil svojich nasledovníkov.

pamiatky
1.stavba čistých renesančných foriem je florentský sirotinec Filipa Brunelleschiho v roku 1420
Fontány: fontána Maximiliána I.(Rolandová)
Zámky: Levoča, Kremnica, Trenčín, Orava
Radnice: Bardejov, Levoča

3.kapitola: maliarstvo

3.1. znaky slohu
Ako v celej renesancii, aj tu začínajú ranný maliari kopírovať a preberať antické umenie. Formujú sa rôzne umelecké školy, čo má za následok badateľné rozdiely medzi talianskym, francúzskym a zaalpským umením. Avšak vo všetkých sa nachádzajú, ak už nie rovnaké, tak aspoň podobné znaky a prvky renesancie.
Námet - výjavy:- z biblie- Znázorňujú prevažne utrpenie mučeníkov a výjavy z ich života (sv. Sebastián, sv. Štefan, sv. František), taktiež obľúbené sú výjavy zo života panny Márie a Ježiša (Madona s dieťaťom).
-z klasickej mytológie- Vyplývajú z intelektuálnej atmosféry Florencie 15.str., ktorá
sa rýchlo šírila po boku dychtivosti po vzdelaní. Prejavuje sa tu vášeň pre mystické
filozofické názory (Zrodenie Venuše, Primavera, Pallas Aténa a Kentaur)
- portréty- Najprv vznikajú na požiadavky bohatých mecenášov, no neskôr v nich
nachádzajú záľubu aj samotný umelci, pretože pri portréte majú jedinečnú
príležitosť pozorovať a zachytávať aj najmenšie detaily ľudskej tváre. Ženy sa
kreslia s nevýrazným obočím a s až neprirodzene vypuklými očami, ktoré v spojení
plochej tváre vystupujú do popredia. Osobitný dôraz sa kladie na výraz tváre a to aj
pri figurálnych kompozíciách. (La Giocconda- Mona Lisa).
- krajinomaľba- Nekládol sa na ňu prílišný dôraz, no umelcom dávala priestor na
vyplnenie pozadia s tak obľúbenými detailmi.

Taktiež podporovala rozmach
používania perspektívy a jej zdokonaľovanie.
Postavy:- Pôsobia uhladene, niekedy až strnulo, čo je pozostatkom gotiky. Avšak umelci
začínajú zameriavať na detailné štúdie jednotlivých častí ľudského tela. Preto keď
sa zamierate na určitú časť v renesančnom maliarstve, nájdete mnoho
prepracovaných maličkostí. Avšak celá postava mnohokrát pôsobí nestabilne
a nereálne. Tento jav sa ale hodí do mystických- snových výjavov.
Postavy sa veľmi často maľujú v podobe aktu, tak ženského ako aj mužského. Muži majú podľa antiky idealizované atletické telá, pričom ženy sa vždy znázorňujú
s kyprými tvarmi. Dekoratívnosť:- Očividná je pri oblečený, ktoré sa vyznačuje hlavne bohatým riasením,
mimochodom prebratým od antického umenia. Aj vďaka nemu sa nám vidí figúra
nereálna. Pokrokom v tomto smere bol začiatok využívania tieňov (hra tieňov a
svetla), na rozdiel od byzantskej gotiky, kde sa záhyby šiat znázorňovali iba
jednoduchými čiarami (zväčša odlíšených výraznou- často zlatou farbou) bez
farebnej zmeny na plochách. No rôzne dekoratívne prvky nájdeme aj v podobe
ozdôb žien, alebo v rastlinných motívoch.
Perspektíva:- Je to metóda kreslenia obrazov na rovný povrch tak, aby to vyzeralo, že má
hĺbku a plynulo ustupuje do diaľky. Zákony zvládnutia perspektívy vypracoval
Brunelleschi, no používa sa už generácie pred ním. Maliari neraz skúšali veľmi odvážne skratky, ktoré nie vždy dopadli úspešne.

3.2. 14. storočie- začiatky renesancie
V tomto období sa autori začínajú vzdávať svojej anonymity, čo má za následok hromadného písania životopisov, vďaka ktorým o nich získavame cenné poznatky. Veľa svetla do renesancie vzniesol Giorgio Vasari svojim dielom- Životy najvýznamnejších maliarov, sochárov a architektov.
Asi prvým maliarom radiacim sa do začiatkov renesancie, bol Giudetto di Colle, ktorému sa pripisuje autorstvo krížov, ktoré sa zavesovali nad hlavný oltár, alebo chór. Prvý toskánski maliari tvorili primitívnym byzantským spôsobom. Pokrok spravil až Petra Cavallini (okolo roku 1240-1330) svojimi chrámovými freskami, kde namiesto rámovania záhybov šiat používa tiene. Jeho vplyv prenikol od Ríma a Assisi až do Toskánska, kde získava žiakov Giotta a Cimbabueho, ktorí začínajú obrodu umenia v duchu humanizmu.
florentská škola
Cimbabue- Pre jeho humanistickú koncepciu Madony preniknutej nežnosťou sa pokladá za skutočného otca moderného maliarstva.2 Elegancia Madony sa stala dominantnou črtou florentskej školy. Avšak jeho chyba spočívala v neodvahe preskúmať aj nové oblasti a možnosti v maľbe. Napr.- používal stále rovnakú vyziabnutú tvár sv.

Františka.
Giotto di Bondone- Prevŕšil Cimbabueho svojou vášnivou a emotívnou maľbou. Na základe rovnakého vkusu a názoru o úsilie vyjadrenia ľudských citov sa spriatelil s Dantem. Ich náklonnosť sa verejne prejavila keď básnik oslávil v citových veršoch maliara a tento namaľoval básnikov portrét vo florentských freskách. Obidvaja sa tiež nechávajú unášať krásami prírody. Giotto pochádzal z ľudu a ľud miloval. Prízračná bola pre neho vidiecka dôverčivosť a temperament. Nebál sa tvoriť rozsiahle, často epické cykly (cyklus výjavov sv. Františka, cyklusy z evanjelií). zaujímavé je, že umelec takých rozmerov nevedel verne napodobniť na obrazoch stavby a chrámy. No koniec koncov prikladal tomu menej než druhotný význam, pretože dôležitá bola ľudská duša (Madona obklopená svätcami a anjelmi). Zomrel v 1337 a zanechal po sebe skutočnú umeleckú školu, ktorú zachovávalo mnoho generácii po ňom, avšak čisto kresťanské výjavy oživili svetskými alebo mytologickými postavami. Skutočnou svätyňou začiatkov italského umenia sa stala bazilika v Assisi, pretože ju začali vyzdobovať Cavallini a Cimbabue, neskôr aj Gitto. Florentská patetická škola poznačená slobodomyseľnosťou ponecháva otvorenú cestu neskoršiemu vývoju a preto sa stala renesancia v 15.str. hlavne florentskou.3 Florencia za svoj umelecký rozkvet do značnej miery vďačila rodu Medicejských, ktorý mesto po tri storočia ovládal. V banke, ktorú založili roku 1397, získavali Medicejcovci svoje bohatstvo už z peňazí samých a za svoje výnosy objednávali u umelcov a remeselníkov veľké umelecké diela zasvätené sláve rodu i mesta.
simenská škola
Duccia di Buoningna- bol významný maliar, i keď nepresný v dodržiavaní svojich zakázok. Jeho postavy sú pokojnejšie, jemnejšie a aristokratickejšie ako postavy jeho súčasníka Giotta. Simon Martini- žiak Duccia, preslávil sienskú školu aj za hranicami Álp (Avignon). Tam sa spriatelil s Petrercom, ktorý ho zvečnil vo svojom sonete. Simon zase namaľoval portrét pani Laury a ilustroval jeho knižky. Zomrel v 1344.
Z Francúzska potom prenikli charakteristické črty sienskej maľby (kompozícia a farebnosť byzantskej tradície a lineárnosť gotiky), ktorá vytvárala tzv. italsko-gotický sloh.
Ambrigio Lorenzetti- nechal do sienského umenia preniknúť prvky florentskej školy. Stvárnil tiež úplne nové- nepoužívané výjavy zo života svätých. Umrel na mor v 1348.

(fresky- Dobrá vláda, Zlá vláda)
Poslednými nadanými maliarmi za sienskej školy boli Matteodi Giovanni a Sano di Pietro.
flámske umenie
V Európe vrcholila intelektuálna dychtivosť po všetkom prirodzenom, humánnom, čo pomaly ale iste vedie k premene gotiky na renesanciu, V severnejších oblastiach Európy sa to prejavuje menej nástojčivo ako v Itálii. Napriek tomu sa už v polovici 15. str. vo Francúzsku a Burgundsku začali uznávali iba zákony dané hranicami ľudských možností.4 Smrť sa bere za jediného a skutočného pána. Umelci v Nizozemsku si vyberajú rovnaký smer ako Itália. Najviditeľnejší rozdiel medzi florentskou a flámskou renesanciou v maliarstve spočíva v šatových záhybov, ktoré vyplňujú rozsiahle plochy obrazov. Flámska škola využíva ostrejšie a tvrdšie riasenie. Táto severná renesancia vyvíjajúca sa zároveň s renesanciou florentskou, by nebola mala také ďalekosiahle dôsledky, nebyť školy, ktorú založili bratia Hubert a Jan van Eyck. Jan van Eyck bol rodený Holanďan. Prvým známym dielom sa stal Gritský oltár, ne ktorom pracoval aj so svojím bratom. Najprv maľoval pre Jána Bavorského (gróf holandský) v Haagu. Po jeho smrti ho uchýlil na svojom dvore Filip Dobrý (vojvoda burgundský). 1432 dokončil v Gente veľký polyptych- Klaňanie sa baránkovi božiemu. Je to apokalyptická vízia pretavená a humanizovaná stáročiami kresťanskej meditácie, pokladaná za vyvrcholenie stredovekých náboženských cyklov. Obľúbený sa stal aj vo východošpanielských krajinách pre dokonalé portrétovanie. Tvoril väčšinou Madony s dieťaťom, kde mu za model stála jeho manželka Margaréta. Dáva vyniknúť jej vysoké klenutému čelu a typickej kráse flámskych žien. Krédom sa mu stalo: Als ich kan (ako najlepšie viem). Usiluje sa dosiahnuť nielen presnosť, ale aj dokonalosť. Umrel v 1441 v Bruggách. (Sobáš manželov Arnolfiniovcov, Muž v červenom turbane, Madona z Lukky, Tróniaca Madona s dieťaťom)
Tvrdilo sa, že vynašiel olejomaľbu, no tú z používal aj Ferrer Bassa jedno storočie pred ním. Jan van Eyck súčasne s Masacciom, ale nezávisle na ňom objavuje viditeľný svet- skutočnosť. Ich diela mali revolučný charakter reálnym dramatizmom (objavil Masaccio), ale aj vecnosťou, priestoru a atmosférou. K prvej generácii flámskych maliarov patril aj Robert Champin, nazývaný tiež Majster z Flámie, alebo Majster Mérodovcov. Vďaka nemu nachádzame v zhromažďovaní rafinovaných detailov a v osobitnom charaktere pozadí niečo výlučne flámske. Typická je aj záľuba v domových interiéroch. (Klaňanie sa troch kráľov, Madona nadájajúca dieťa)
Generáciu po nich skvele reprezentoval Rogier van der Weyden, ktorý sa vyučil u Champina. Veľa cestoval a v Itálii veľmi oceňovali jeho diela a on sa snažil napodobniť italských umelcov.

Ale ich umelecké názory nemohli splynúť, pretože Itália sa nevzdala úsilia vzkriesiť antického ducha a Nizozemsko sa ešte dlho nevedelo odpútať od svojho gotického humanizmu a prijať klasický štýl renesančnej Itálie.5 Preto je Rodier najlepším príkladom toho, čo mohlo vzniknúť zo spojenia Severu a Juhu. Obzvlášť veľkému úspechu sa tešili jeho Madony zahalené nanajvýš v priesvitných plášťoch.
Generácie po nich, ako Hugo van der Goes, Hans Mamling a Dirk Bonta sa im už nevyrovnali. Ich obrazy síce boli obdivované, ale ich pôvab spočíval najmä v zručnom, dokonalom podaní. Niečím neobyčajným sa stal iba krajinkár Joachim Patenie. Po ňom sa dostala flámska škola do úpadku, začala preberať italské prvky- ornamentálnosť. zapríčinené to mohlo byť aj problémami vyplývajúcich z protestantských hnutí. Centrami boli Brusel a Antverpy.

3.3. 15.storočie- ranná renesancia
Prvým maliarom je Masaccio-(1401-1428) Tomasodi ser Giovanni di More. Podľa Vasariho, keď príroda stvorí človeka, ktorý v niečom vyniká, nezvykne ho stvoriť samého, ale zároveň stvorí v jeho blízkosti ešte ďalších, ktorí mu môžu svojím nadaním pomáhať a podnecovať ho. Touto myšlienkou sa začína bibliografia italskej renesancie svoju stať o maliarovom živote, aby nejako vysvetlil súčasné vystúpenie 3 geniálnych mužov- Masaccia, Donatella a Brunelleschiho, medzi ktorými bolo dôverné priateľstvo.6 Jeho úloha v italskej renesancii bola podobná ako úloha Jana van Eycka vo flámskej. Po sebe zanechal iba málo diel, no majú hlboký vplyv na umelcov 16.str, ako boli Rafaelo a Machelangelo. Používal živé farby a zaoberal sa aj otázkami šerosvitu a polotieňov. Nenapodobňuje skutočnosť, ale ju znova vytvára a podnecuje. Jeho veľké mäkké záhyby šiat padajú majestátne ako rímske tógy. Svojím umením ďaleko predbehol svoju dobu. Za hlavné dielo sa považujú fresky v kaplnke Brancacciovcom vo Florencii v r.1428. Známe sú tiež fresky v kostole S. Maria del Carmine, obrazy Tróniacej Madony, Sv. Anny, Ukrižovanie, vo výjave Vyhnanie z raja namaľoval prvý renesančné akty muža (Adam) a ženy (Eva). V scéne Krst Krista sa mu podarilo zachytiť i husiu kožu na ľudskom tele. Umrel v 1428.
Mladá generácia po ňom (Andreu del castagno, Paollo Uccello(1397-1475)
-fanatik štúdia perspektívy, realisticky zobrazuje vtedajšie kroje a zbroj- Potopa, freska vo florentskom kláštore S. Maria Novella.
, ktorého diela pôsobia priam surrealisticky) sa snažila zjednotiť štýl, kde sa emočná, myšlienková invencia, kompozícia založená na presnej kresbe a plastická pôsobivosť farieb spájali v originálnej syntéze. Diela ale ani zďaleka nepôsobili tak ľudsky. Po nich nastupuje oveľa úspešnejšia generácia, ktorú začal Benozzo Gozzoli bol trpezlivý umelec, čo dokazuje aj fakt, že venoval 17 (1468-1485) rokov výzdobe steny Camposanta.

V kaplnke paláca na via Lata namaľoval svoju najznámejšiu fresku- Sprievod troch kráľov. V podstate to však bola iba zámienka na zobrazenie spoločensky urodzených a bohatých Florenťanov. Zachycuje skvelý život Florencie v okamihu, keď sa na vrchole svojej prestíže stala centrom humanizmu a renesancie. Filippo Lippi (1406-1469)bol rehoľník s nepopierateľným nadaním. Kopíroval mnoho oltárnych obrazov, ktoré po nahradili origináli po odvoze do múzeí. mal zmysel pre prírodu a jeho práce vynikajú exotickým a romantickým tónom. Jeho Madony sú vždy mladučké a krásne devy. Modelom na ňu mu neraz stála mníška Lucerezia Buttiova, s ktorou sa po zbavení rehoľníckych sľubov, oženil.(Zvestovanie, Madona s dieťaťom)
V druhej polovici 15.str. jestoval vo Florencii vyhranený ideál umenia pre ušľachtilú krásu tvarov- krása už nebola bolestná ako na začiatku storočia, ale usmievavá.
V 2. generácii sa preslávili Fra Angelico, Dominic Ghirlandio a Botticelli. Dominic (1449-1494) zobrazuje krajiny v pozadí s motívmi skutočnosti. Mytologické námety z predchádzajúceho storočia premieňa na dokonalú panorámu vysokej spoločnosti tých čias. Do vedľajších a neskôr aj do hlavných rôl obsadzuje vplyvných a bohatých Florenťanov (najčastejšie rodinu objednávateľa). laická stránka týchto fresiek ukazuje, ako Florenťania v tomto období rastúceho pohanstva v mravoch a myslení, používali kresťanské námety vtedy už iba ako zámienky pre svoje kompozície. Na umeleckom nadšení sa podieľajú aj ženy, no ani jedna si nezískala slávu ako poetka, alebo vzdelaná žena. Veď predbehnúť dobu, ako to robili Florenťania bolo priam nebezpečné. Intelektuálna avangarda mala v sebe najväčšieho nepriateľa , ktorý hatí pokrok- nostalgiu za gotickou minulosťou. Toto spôsobilo nevyrovnanosť Alexandra Botticelliho (1445-1510), ktorý ako malý vynikal nadaním pre štúdium. Otec ho poslal za najstarším bratom, po ktorom získal prezývku Botticelli. (mimochodom jeho rodina bola blízkymi priateľmi Vespucciovcov- syn Amerigo Vesspuci) Učil sa u Fillipa Lippiho a potom si ho pod ochranné krídla vzali Mediciovci, za čo sa on úplne oddával práci na ich zákazkách. Vyberá si mytologické námety a zložité alegórie. Vytvoril nový idealizovaný typ ženy s úzkou tvárou, smutnými očami, od seba ďaleko posadenými a dlhým krkom. Používa protiklad medzi bezcitnou, večne ľahostajnou prírodou a drámou ľudskej bolesti.

(Klaňanie troch kráľov, Primavera, kde sa objavujú tri grácie, Pallas Aténa a Kentaur, Venuša a Mars, najznámejšie Zrodenie Venuše)
Filippino Lippi (1457-1504) a Piera di Cosimo (1462-1521)
vytvorili diela, ktoré oznamujú skorý prechod k vrcholnej renesancii.
Za prechod od rannej k vrcholnej renesancie sa zaslúźil geniálny Leonardo da Vinci (1452-1519)bol takzvaný všeumelec a univerzálny vedec. Venoval sa od spevu a skladania básní, cez maliarstvo a sochárstvo až po výrobu a vynálezy zbraní. Vo svojom vedeckom bádaní skúmal oblasti ako anatómia, optika, mechanika, botanika, hydrostatika a iné. Napísal knihu o maliarstve. Medzi jeho diela patrí napríklad Madona v skalách, nástennú maľbu Poslednej večere v milánskom kláštore, kolosionálny Jazdecký pomník Francesca Sforzy, ktorý zostal nedokončený. Svoj ideál ženskej krásy stelesnil v podobizni Mony Lisy Giocondy. V Miláne založil maliarsku školu, ktorá ovplyvnila severoitalskú maľbu. 16. storočie- vrcholná renesancia
Začína sa najväčší rozkvet renesancie a to nielen v Taliansku, ale aj v celej Európe. Od tých čias sa stáva umenie neuveriteľne celistvým a hoci sa naďalej vyvíja a hľadá rozličné alternatívy, zachováva si v celku až do 19.str. jednotné charakterové črty. Umelci už nechodili do Ríma študovať antická pamiatky, ale tam vytvárajú nové diela. V Leonardovom učení pokračoval jeho žiak Bernardino Luini (1485-1532). Maľoval sladko a sentimentálne. Stal sa hlavným predstaviteľom cítenia typického pre 2. fázu obrodenia v severnom Taliansku(hlboký zmysel pre život a skutočnosť a skvelá schopnosť sa konkrétne vyjadrovať). Moderným pôvabom spracoval starú giottovskú tematiku panny Márie, no taktiež maľoval pohanská fresky a výjavy zo života svätých.
Ďalšia generácia sa preslávila omnoho viac vďaka Rafaelovi (1483-1520), žiakovi záhadného Sodomy, ktorý vo svojej tvorbe dovŕšil dlhý vývoj talianskeho maliarstva. Príznačná je preňho vláčna oblosť a aj sila typická pre sevorotaliansku školu. Používa takzvanú radostnú farebnosť a dramatickú úlohu má svetlo(Rytierov sen, Tri grácie). Séria obrazov Madony s dieťatkom patrí k najväčším skvostom umeleckého dedictva. V sieňach vo vatikánskej della Segnatura zobrazil: Aténsku školu, Dišputu, Parnas a bolestnú omšu. Pri portrétovaný boli jeho esami prirodzené postavy a rafinovaná jednoduchosť (Žena s jednorožcom, La Fornalina). V posledných rokoch sa snažil prekonať sám seba novým, jemu cudzím, štýlom. Občas totiž napodobňoval Michelangela, ale dosiahol iba priemerné výsledky (Kristus s krížom). Umrel v deň svojich narodenín na Veľkonočný Pondelok iba ako 38-ročný. Ďalší veľký umelcom sa stal Michelangelo (1475-1564), hoci nebol maliarom a ani sa ním nechcel stať. Od svojho učiteľa –Luca Signorelliho, prebral odvážne perspektívne skratky, veľkomyselnosť kresieb bez prílišných detailov a dynamickosť.

Pápež Július II ho poveril výzdobou sixtínskej kaplnky. Námety čerpal z počiatok ľudského rodu (stvorenie, prvý hriech, vyhnanie z raja, potopa,..). Keďže nemal dostatok skúseností so stenomaľbou, musel fresky neraz prerábať (dokonca mu 1/3 už dokončenej práce začala plesnivieť). Takéto neustále problémy majú za následok aj čiastočnú pochmúrnosť kresieb. Odhalená bola v roku 1512 na ´dušičky´. Július poprosil Michelangela aby do fresiek pridal noblesnú zlatú farbu, čo však omietol s vysvetlením, že to sú svätci, ktorí bohatstvom opovrhovali. manierizmus
Charakteristickým umeleckým hnutím v 16. str. bol pravdaže manierizmus, formálneho hľadiska sa vyznačoval najmä úsilím o rafinovanosť v kompozícii, v kresbe figúr, ktoré sa predlžujú a nadobúdajú hadovitý a špirálovitý tvar a v poetických účinkoch svetla a farby.7 Otcom manierizmu bol Michelangelo, ktorý mal na svojich súčasníkov taký obrovský vplyv, že mu máloktorí odolali. Manierizmus nebol spontálnym umením, naopak riadil sa jasnými vyhranenými predstavami a mal k dispozícii neobyčajne rozvinutú teoretickú literatúru. V spoločnosti sa začínajú preukazovať materialistické a realistická názory. V Nizozemsku to vyvolalo vznik znepokojujúceho erotizmu Bartholomaea Sprangera a rozvoj figurálnych špekulácií Cornelisa a Goltzia. Vo Florencii mali na rozvoji zásluhu Rossa Fiorentina, Primaticcia, Portormo a Bronzino.
Portormo (1494-1556)- Jacopo Carrucci sa učil u Leonarda a od akademického klasicizmu sa odklonil vďaka štúdiu Dűrerových malib. Vyznačoval sa Novou farebnou škálou, svetelnosťou a melanchóliou. Na sklonku života ho po veľkej sláve všetci opustili. Bronzino (1503-1572) –Agholo di Torri si osvojil techniku presnej toskánskej línie, usiloval sa o dosiahnutie dokonalej abstraktívne izolovanej formy, ktorá vrcholí v alegóriách (Venuša, Kupido). Francesca Mazzol- najvyberanejší prejav manierizmu-elegantné vyšpekulované figurálne kompozície (príbeh diany a Aktoona).
Do konca sa hnutie vyznávajúce poetiku iracionality a absurdnosti, neprestajne oscilujúce medzi pohantskou erotikou a mystickou náboženskou inšpiráciou a večne hľadajúce krásu plnú klamlivosti a rozporov.8
benátky
Benátky vďaka svojim tvralým vzťahom k orientu zostali dlho verné byzantskému umeniu. Ale Tizianove a Giorgioneho obrazy n´m svojím myšlienkovým i formálnym bohatstvom veľa ráz pripadajú ako diela nejakej helenistickej školy, ktorá akoby pretrvala do ich čias a rozvíjala sa cez celé stáročia. diela sú antické i moderné zároveň. V polovici 15. str.

je benátska maľba ešte gotická, i keď niektorí umelci preberajú isté prvky z florentského maliarstva a iní spájajú vo svojej tvorbe okázalú dekoratívnosť s priestorovými prvkami. Článkom, ktorý spája predchádzajúce obdobie a novou etapou, ktorá sa v Benátkach začína, boli bratia Belliniovci (Giambellino, Gentila a synovec Giorgione, ktorý sa neskôr stal tizianovým učiteľom). Zrejme vplyvom Ggiambellina prenikli do benátskeo umenia vplyvy flámskeho maliarstva, čo spôsobilo nielen štúdium flámskej tvorby, ale najmä osobný vplyv a prítomnosť Dűrera a Antonella da Messina (1430-1479), ktorý priniesol novú techniku olejomaľby. Giorgione Bellini prebral používanie hranatej drapérie a odrážanie silnej osobnosti v tvárach a tajomnej duše. (Alegória očistca, Madona s dieťaťom)
Ďalšie generácie vynikajú väčšou brilantnosťou a zmyslom pre svetlo, ale aj väčšou strojenosťou a sentimentálnosťou. Benátska maľba by bola asi uviazla v neprestajnom opakovaní tých istých námetov a napriek svojej nádhernej farebnosti by sa ocitla v stagnácii, nebyť geniálneho umelca, ktorý túto situáciu úplne zmenil. Giorgione da Castelfranco- Giorgione (1487-1510), ktorý bol dostatočne úprimný, aby vyjadril svoje city bez príkras a dostatočne odvážny, aby maľoval bohaté a slobodné renesančné Benátky. V obraze Madona so sv.Liberátom a sv. Františkom portrétoval svoju nevernú milenku. Bolo o ňom známe, že miloval život, ženy a hudbu. 1507 začal maľovať moderným štýlom, zrejme pod Leonardovým vplyvom, čo znamenalo začiatok giorgioneizmu (krajiny pulzujú životom a citom, stromy znázorňuje tlmenými hmotami, čo je úplný protiklad Tizianových stromčekov s jemným lístím, svetlá a tiene sú pôsobivejšie). (Spiaca Venuša, obzvlášť sugestívna- Búrka, Koncert v prírode, traja filozofi- personifikácia troch období ľudského života, 3 umenia,..)
Tizian (1486-1576)-Otec chcel mať z neho právnika, no on sa už skoro rozhodol ísť cestou maliara. Je považovaný za jedného z najväčších maliarov všetkých čias vďaka bohatstvo výrazových prostriedkov, živosť farieb a dokonalú maliarsku charakteristiku zobrazených predmetov.(Koncert, Assunta- nanebovzatie Panny Márie, portréty Karola V, pápeža Pavla III, akty Venuše z Urbina a Danae). V neskorej dobe vzniká pod vplyvom manierizmu Apollo a Marsyas a Korunovanie tŕním. Na sklonku jeho života sa objavujú Veronese a Tintorreto, ktorý dosiahli rozmach vo svojich prácach až po Tizianovej smrti, pretože konečne mohli tvoriť bez tieňu veľkého génia. Veronese, vlastným menom Paolo Cagliani, pracoval spolu s Tizianom na výzdobe siene Veľkej rady v Dóžovskom paláci (Nájdenie Mojžiša, Ester pred Asuerom).

Maľoval vlastné typy mladých benátskych žien oblečených do prepychových šiat a šperkov. Často používa perspektívne stĺporadia, scenérie,..(Svadba v Káne Galilejskej). Vďaka nemu sa pripustilo, že maliar môže používať metaforu podobne ako básnik a blázon (halapartníci na poslednej večeri).
Tintoretta (1518-1594)-Jacopo Robusi mal nesmierne dynamický temperament, ktorý vyvolával neľúbosť, ale nakoniec sa predsa len uplatnil. Len ťažko získal objednávky na svoje obrazy, a pýtal iba za materiál, čiže rodinu živila manželka z bohatej rodiny. Študoval Michelangelove sochy, neskôr modeli modeloval z vosku a hliny, obliekal ich do hodvábu,. pokúšal sa o nové efekty. Často tvoril spontánne bez kresieb a prípravných štúdií. Ako 76-ročný umiera na mor.
nizozemsko
Koncom 15.a začiatkom16. str. sa medzi flámskymi maliarmi vyvolal prúd sympatizmu k súvekej talianskej maľbe. V čase, keď sa stali prosperujúce Antverpy významným umeleckým centrom. Massys otvoril cesto novým umelcom (Od Leonarda prevzal precíznu kresbu, monumentálnosť, farebné kvality a záujem o psychologickú stránku. Celý život sa však zmietal medzi gotickou tradíciou, klasicizmom a manierizmom.).Humanizmus prispel k tomu, že sa umelci navzájom spoznávali a podporovali sa. Ak aj Flámov lákali novotárske myšlienky renesancie, jednako zostali verní komplikovanej renesancii neskorej gotiky.9 Tento dualizmus je badateľný na Lucasovi van Leydenovi (1494-1533),ktorý sa stal výborným kresliarom a rytcom. Z talianskej maľby si osvojil zmysel pre priestor a pre psychológiu človeka (Klaňanie sa zlatému teľaťu, Posledný súd, Lót a jeho dcéra). Má zásluhu na vnesení záujmu o klasickú tvorbu do rodiacej sa holandskej školy. Tento vývoj potom dovŕšili romanisti, ktorí pobudli nejaký čas v Taliansku a ktorí dali flámskemu maliarstvu s konečnou platnosťou príznačné črty renesancie.10
Osobitným článkom sa stal Heronimus Bosch (1450-1516)-Jeroen van Aecken pochádzal z maliarskej rodiny a jeho diela sú úzko späté s duchovným hnutím- devotio moderna, ktoré vyšlo z mystiky niektorých autorov. Horlivo poukazuje na neresti vtedajšej doby a uvoľnené mravy reholí. Zobrazuje človeka ako ľahkú obeť diablových pokušení, čím dáva svojem tvorbe vysokú mravnú a myšlienkovú hodnotu.(Tabuľa so siedmimi smrteľnými hriechmi, Voz so senom). Vrcholom jeho tvorby sa stal triptych prekypujúci fantáziou- Záhrada rozkoší- mravne kritický, ba až satirický rozbor vášnivých erotických blúznení, ktorým sa ľudia oddávajú na popud svojich zmyslov.

(Príchod duší do empyrea, Ukrižovanie)
Vo flámsku sa uplatňoval čoraz väčší vplyv talianskej maľby, pre ktoré tu bolo priaznivé humanistické ovzdušie.
Romanistickú tradíciu založil Mabuse (1533-1536) dielami ako Neptún a Amfitrité,a Herkules a Deianeira. Umenie plynulo prerástlo do manierizmu, ku ktorým patril predovšetkým Bartholomaeus Spranger(1546-1611) Po cestách sa ustálil vo Viedni a Prahe a aj jeho štýl sa ustálil na zvláštny erotizmus, celkom vyhranený(Svadba Pélea a Thetidt). V čase keď sa uberalo umenie týmto smerom, prichádza na scénu Pietro Bruegel(1525-1569), ktorý sa zaslúžil o rozvoj akvarelu, krajinomaľby a zobrazovania vidieckeho prostredia(Sedliacka svadba, sedliacky tanec). Niektorými svojimi satiristickými a morálnymi dielami pripomínal Boscha.(Sedem smrteľných hriechov). Človeka nezobrazoval ako jednotlivca, ale v kolektíve (Pochmúrny deň, návrat čried, Poľovníci v snehu).
španielska renesancia. K najvýznamnejším maliarom Španielska a manieristov vôbec sa radí El Greco, ktorý vo svojom diele spojil byzantskú umeleckú tradíciu a benátsky kolorit. Od Michelangela prebral naturalistickú formu jeho neskorších diel, od Tintoretta potom zvláštnu farebnú kompozíciu, ktorej dymové clony a záblesky vyjadrovali duševné stavy. Vlastným menom Domenico Thetocopuli, (1541-1614)Narodil sa v Kandii, hlavnom meste Kréty. Ako mladý prišiel do Benátek, kde sa učil v Tizianovom ateliéri. Nebolo to však iba Tizianovo umenie, na ktorom založil svoj štýl. Bol ovplyvnený tiež Veronesom, Jacopem Bassaneom a hlavne potom Tintorettom. Roku 1570 opustil Benátky, odišiel do Ríma (na prácach z toho obdobia cítiť silný vplyv rímskej školy)a v roku 1577 je už v Tolede, kde má objednávku na hlavný oltár v kostole Santo Domingo el Antiguo –Nanebovzatie Panny Márie, Vyzliekanie Krista- prílišná svetelnosť. Zoznámil sa tam s Donou Géronimou de las Cuevas, ktorú spodobňoval pri v ženských námetoch. Jeho Umučenie sv. Mauritia pre chrám Escorialu sa Filipovi II nepáčilo, čím sa skončila ich spolupráca. Kostoly, kláštory a súkromníci ho zahrňovali zákazkami. Pre kostol sv.Tomáša- Pohreb kniežaťa Orgaza. Ďalšie známe obrazy- Krst Krista, Ukrižovanie Krista, Zoslanie Ducha svätého atd..
Jeho postavy sa vyznačujú neprirodzene pretiahnutými postavami, patetickými gestami a expresívnou farebnosťou. Tiene a svetlo jeho maľbe netvoria protiklad, ale sú spoločne výrazom snového videnia. stredná európa
Prosperita Norimbergu doň lákala mnohých umelcov, medzi ktorými bol aj zlatník Albrecht Dűrer. Pri otcovi sa vyučil za zlatníka a toto školenie poznačilo natrvalo celé jeho dielo. Osvojil si hlavne jemnú prácu s rydlom. Maliarstvu sa začal učiť u Michaela Wolgemuta.

Najslávnejšia rytina je Melanchólia, a Adam a Eva, na ktorej je pozoruhodné zakrytie intímnych časí listami. Tie zobrazil aj ako obrazové akty v životnej veľkosti, mimochodom po prvý krát v nemeckej histórii. Na jeho krajinkárskych kresbách príroda po prvý krát prestáva byť iba dekoráciou, ale stáva sa vlastnou témou kompozície. tú v Benátkach rozvinie na dokonalý akvarel. Prejavil sa ako skutočný umelec čo dokazujú aj jeho náboženské výjavy(Madona s hruškou), presne tak ako portréty(vlastné podobizne, portrét jeho matky). Bol vyhlásený za otca nemeckého umenia.
Mimo Itáliu sa preslávili aj L. Cranach, H. Holbein a P. Brueghel.

4. kapitola: sochárstvo

4.1. 13.-15. storočie pisanské sochárstvo
Antika na začiatku bola iba málo známa. Zmätok bol aj v otázkach antického sochárstva, pretože nebolo možné sa s ním oboznámiť, napodobňovať ho. Cirkev nechcela odkrývať antické sochy, pretože znázorňovali antických bohov (démonizmus). Taktiež slúžili ako obete pri odvrátení moru a mramorové reliéfy sa používali ako materiál na nové diela.
V polovici 13. storočia sa objavil prvý sochách snažiaci sa o znovuzrodenie antiky. Bol to Nicol Pisan, ktorý sa iba náhodou dostal k starovekým sarkofágom a s takým úsilím ich napodobňoval, až sa stal najlepším sochárom tých čias. (fontána v Perugii, Tabernákulum na jednom zo štyroch múrov pisantského cintorína, no preslávil sa hlavne vďaka šesťbokej kazateľnici so stĺpmi a hlavicami)
Jeho traja najnadanejší žiaci sa snažili pokračovať v jeho diele, i keď každý trocha ináč. Giovanniho postavy boli oživené tragickou vášňou a stal sa tým temperamentnejším nástupcom Nicola. Prostredníctvom nich sa chýr o ňom dostal až do Padovy, kde bol pozvaný, aby vytvoril sochársku výzdobu kaplnky v aréne. Pri tejto práci sa zoznámil a neskôr aj spriatelil s Dantem a Giottom. (Madona a dvaja anjeli po stranách)
Fra Guglielmo mal oveľa plochejší a chladnejší štýl.
Arnolfo di Cambio si osvojil klasickú krásu a majestátnosť. (cibória a baldachýny nad oltármi v bazilikách San Paolo fuorile Mura a Santa Cecilia iv Trastevere, Maria del Fiore)

4.2. 14.- 15.storočie- toskánske sochárstvo
V tomto období sa Pisančanmi obrodené sochárstvo sústredilo do Florencie, čo bolo spôsobené premiestnením Arnolfa di Cambia a začínajucého Andrea Pisana.

André tu pracoval podľa Giottových návrhov na cykle reliéfov na podnoží kampanili dómu.11 (alegórie umení a remesiel, Madona s dieťaťom, Madona s ružou)
1401 sa florentský obchodníci rozhodli doplniť výzdobu baptistéria San Giovanni ďalšími bronzovými dverami. Najlepšieho zo siedmych toskánskych sochárov chceli vybrať pomocou súťaže, ktorej sa zúčastnil aj Brunelleschi. Všetci mali za rok zobraziť jeden námet(obetovanie Izáka) na rovnakú plochu. Víťazom sa stal Lorenzo Ghiberti, ktorý umiestnil svoj výjav do takmer gotického štvorlistu, ale postavy boli priam renesančne pôvabné a prirodzené. Dvere dokončil až v roku 1424. Poich obrovskom úspechu mu ihneď dali objednávku na tretie dvere, ktoré neskôr vstúpili do histórie ako rajské. Ako prvému sa mu podarilo uplatniť objav reliéfu stvárneného na spôsob obrazu. Jedným z jeho cieľov bolo napodobniť prírodu až do krajností. Napriek veľkému talentu sa ani zďaleka nevyrovnal Donatellovi.
Donatello Donato di Nicoló di Betto di Bardi (1386-1466). Pracoval pre florentský dóm, kostol Or San Michele (séria monumentálnych mramorových plastík), spolupracoval s F. Brunelleschim. Taktiež spolu študovali klasický starovek v Ríme. Autor plastik z mramoru, bronzu i drevorezby. Vytvoril nový typ vznešenej krásy figúry, presiaknutý vnútorným charakterom osoby a narastajúcou expresivitou a spiritualitou až v kontraste s vonkajším vzhľadom figúr (cyklus prorokov florentskej kampanily dómu, speváckej tribúny dómu, David, hlavný Magdaléna v baptistériu vo Florencii, oltár San Antonio v Padove, Jazdecká socha Gattamelaty v Padove, Mária Magdaléna,..
Andreo di Cione –Verrocchio bol všestranne nadaný umelec, nastupujúci na scénu do Donatellovi. že bol predovšetkým sochár dokázal na soche Dávida, ktorá by sa technikou a dokonalosťou mohla rovnať Donatellovi. Pracoval v službách rodiny de´Mediciovcov, ktorým zhotovoval náhrobky. v 1488 v Benátkach. (Súsošie Kristus a neveriaci Tomáš, teatrálna jazdecká socha bergamského konodotiéra Bartolomea Colleonihov Benátkach)
Nezanechal po sebe mnoho diel, na ostatné generácie mal veľký vplyv a stal sa učiteľom da Vinciho, Lorenza di Crea a aj Perugina. Verrocchio zdedil Donatellovu kovolejársku techniku, no ľahkosť jeho štýlu prevzal Luco delle Robbia (1400-1482). Mramorové reliéfy pre Cantoriu, alebo spevácku tribúnu ho spravili nesmrteľným. V reliéfoch je menej vzrušenia, vyplývajucého z jeho pokojnejšej a zbožnejšej povahy. Preto bol hodný aj na dokončenie Donatellových bronzových dverí na sarkastii dómu. Neskôr začal presadzovať svoj talent v jemných reliéfoch z glazúrovanej terakoty (Madona z via dell´Angelo, Madona zo San Pietra).
Po nich nastupuje tzv.

,,generácia gracióznosti’’.154/1 Práve títo umelci sa vyznačovali určitou vyumelkovanosťou, eleganciou a úsilím o čisto formálnu krásu, ktorá viedla k poloabstraktnému prejavu. Rozsiahle celky, ktoré zapĺňali celé kaplnky. Antonio Rosselini (kostol San Miniato al Monte, kostol Santa Croce,..), Bernardo Rosselini, Desiderio da Settignano. Ale hlavnú úlohu zohrávali Mino de Fiescolo a Agostino di Duccio, ktorého rukou vznikli reliéfy v oratóriu San Bernardina v Perugii. Za vrchol toskánskeho dekoratívneho umenia sa považujú jeho výplne s Madonami a anjelmi. Mino de Fiescolo (1429-1484) pre jeho veľmi jemné a precízne opracovanie mramoru (dôraz na ruky), až nadobúda dojem vosku. Portrétoval neapolské princezné- Leónoru, Beatrice,. Sochári sa usilovali dosiahnuť reliéfom dojem svetla a farebnosti, i keď niekedy ledva vystupujú z plochy. Jemný kultivovaný štýl florentských sochárov nikdy neprešiel do manierizmu.12

5.kapitola: literatúra

5.1. znaky slohu
Humanisti študovali, vysvetľovali a vydávali rukopisy rímskych a gréckych básnikov, rečníkov a filozofov a neskoršie ich aj napodobňovali( tematiku, žánre, veršované formy, štylistické prostriedky, klasický latinský jazyk). Teda spočiatku používali iba klasický latinský jazyk .Venovali sa hlavne vedeckej a príležitostnej problematike, čím sa ich pôsobenie obmedzilo na určené a školské kruhy. Literárna renesancia sa od štúdia a napodobňovania antických diel časom dostávala k zobrazovaniu radostného, prirodzeného vzťahu človeka k pozemskému životu. Písali v národnom jazyku a štylizovali sa jednoduchšie (ľudový charakter). K novým formám patrili hlavne:
-Novela – epický žáner stredného rozsahu. Má málo postáv, vyrozpráva iba jednu udalosť a dej odráža každodenný život, reálnosť. Dej má rýchly spád a býva v ňom nejaký prekvapujúci obrat. Príbehy sú väčšinou veselé, s jemným humorom, vyžaruje z nich radosť zo života. V novelách vystupujú postavy z rôznych spoločenských vrstiev a s najrozmanitejšími vlastnosťami – múdrosť, hlúposť, závisť, pokrytectvo, chamtivosť a prešibanosť. Autor stavia do popredia lásku v prirodzenej forme. Jednotlivé rozprávania sa končia ponaučením
-úvaha: útvar výkladového slohového postupu. Autor zaujíma subjektívny postoj k spoločenským filozofickým problémom. Východiskom úvahy sú známe poznatky, životné skúsenosti a bezprostredné zážitky. Vyskytuje sa v náučnom (kritika, recenzia, esej), publicistickom (komentár, úvodník) a umeleckom štýle (reflexívna lyrika, monológ hrdinu). Využíva sa na výkladový, umelecký, publicistický rečnícky postup.

Cieľom je priviesť čitateľa k uvažovaniu o danom probléme, ukázať na správny prístup k riešeniu a pôsobiť na mravné city človeka. Kompozícia úvahy nemá taký výrazný predel ako výklad, hoci tiež pozostáva z úvodu(vzbudenie záujmu o riešenú otázku), jadra (rozoberá a osvetľuje sa príslušný problém) a záveru (vyslovuje sa autorovo konečné stanovisko). Pre úvahu sú charakteristické rečnícke otázky, prirovnania, personifikácia, kontrasty, gradácia, metafory (abstraktné, expresívne slová, dôsledkové, dôvodové súvetia). Humanizmus sa považuje za
začiatok a východisko renesancie.

5.2. talianská
Talianska literatúra zaznamenala najväčší rozvoj v 14. až 16. storočí. Centrom kultúry bola Florencia a práve florentské nárečie sa stalo základom spisovnej taliančiny.
Dante Alighieri(1265 – 1321) bol rodák z Florencie, pôvodom šľachtic. Bol politický činný. Jeho najvýznamnejšie dielo je Božská komédia – rozsiahla epická báseň, ktorá sa skladá zo sto spevov a je zložená v trojveršových strofách – tercínach. Zobrazuje základné problémy stredovekého človeka. Delí sa na tri časti – Peklo, Očistec, Raj. Peklo je podobenstvom zla a hriechu, kde trpia hriešnici pre svoje vášne a zločiny. Umiestnil sem všetkých bohatých, dokonca aj kráľov a pápežov. V Pekle ho sprevádza básnik Vergílius (symbol pozemského poznania). Prechádzajú do Očistca, ktorý je prechodom do neba cez ľútosť a pokánie. Rajom ho sprevádza jeho milá Beatrice, ktorú chcel autor svojou básňou osláviť. Umiestňuje sem vlastencov, ktorí statočne bojovali za pravdu. Skladba má niekoľko významov. Danteho duša predstavuje celé ľudstvo, Vergílius rozum a Beatrice náboženstvo (teológiu), nadpozemskú dokonalosť. V tomto diele sa stretávajú dva myšlienkové svety – stredoveký náboženský a renesančný pozemský. Dôležitou súčasťou básne sú však i čísla 3 a 10 –> symbol dokonalosti. Autor sa predstavuje ako hrdý vlastenec a vášnivý bojovník za právo a spravodlivosť.

Frenceso Petrarca (1304 – 1374) bol vzorom pre európsku lyriku. Jeho básnická zbierka Spevník (delí sa na 2 časti – In vitam a In mortem)obsahuje 366 básní, najmä ľúbostných sonetov, v ktorých ospevuje svoju milú Lauru, ktorú ako idealizovaný portrét milovanej ženy obdarúva aj reálnymi vlastnosťami. Do ľúbostných veršov vkladá melanchóliu, smútok a únavu zo života.

Giovanni Boccacio-(1313 – 1375) sa stal zakladateľom talianskej renesančnej prózy zbierkou noviel Dekameron(obsahuje 100 krátkych poviedok)- Sú to príbehy, ktoré si rozprávali desiati mladí ľudia počas 10 dní na florentskom vidieku, kde nachádzali únik pred morom.

Postavy sú z rôznych spoločenských vrstiev (šľachtici, mnísi, mešťania), pri ich zobrazení používa iróniu a satiru. Rozprávania sú veselé, vyjadrujú radosť zo života. Tiež tu kritizuje pokrytcov, hlúposť a do popredia stavia lásku k žene. Jednotlivé rozprávania sa končia ponaučením.

5.3. francúzska literatúra
Fracois Villion (1431 – 1464) písal lyrické spovede človeka, ktorým lomcujú stredoveké a renesančné pocity. Svojim priateľom venoval satirickú zbierku básní- Malý testament, v ktorom sa s nimi rozlúčil po odchode z Paríža. Veľkým testamentom spomínal na mladosť a lásku. Francois Rabelias (1494 – 1553) predstavoval vrchol v próze svojim románom Gargantua a Pantagurel- na pozadí dobrodružstiev obra a jeho syna satiricky zobrazuje život a súvekú spoločnosť, tiež paroduje staré rytierske prózy (vtedajší lit. žáner)

5.4. španielska literatúra
Španielska humanistická a renesančná literatúra sa rozvíjala najmä v 16. a 17. stor. Medzi najprestavovanejšie žánre patrila komédia, ktorú založil Lope de Vega.
Lope de Vega- svojich komédiách kritizoval súčasnosť. Najznámejšie sa stali: Učiteľ tanca a Záhradníkov pes.
Miguel de Cervantes Saavedra (1547 – 1616) bol najvýznamnejším autorom španielskej renesančnej literatúry (básnik, dramatik, novelista a románopisec). Jeho vrcholným dielom je Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, kde bolo jeho zámerom zosmiešniť známe rytierske romány a kritika španielskej feudálnej spoločnosti. Hrdina románu, starnúci rytier Quiote, sa pomätie z čítania dobrodružných rytierskych románov. Pod ich vplyvom sa vydá hľadať vysnenú Dulcineu, a konať hrdinské činy na jej počesť. Pomocou neho odkrýva obraz upadajúcej španielskej monarchie. Jeho protikladom je Sancho Panza- sedliak, ktorý sprevádza Don Quijota. Predstavuje prostý ľud, ktorý uvažuje reálne. Dobrodružstvá sa končia zosmiešnením alebo bitkou (boj s veternými mlynmi, s mechmi vína). Pred smrťou vytriezvie a zriekne sa svojho poblúznenia. Román nie je len satirou na rytierske romány, ale aj trpkým obrazom konfliktu sveta ušľachtilých ideálov a sveta tvrdej skutočnosti.

5.5. anglická literatúra
Anglická renesančná literatúra sa rozvinula v 16. stor. vďaka Williamovi Shakespearovi. WILLIAM SHAKESPEARE (1564 – 1616) sa stal najvýznamnejšou postavou anglickej literatúry. Narodil sa v Stradforde, ako syn remeselníka. Vzdelanie získal na tamojšej škole. Ako 18-ročný sa žení a odchádza do Londýna, kde sa stáva hercom a spolumajiteľom divadelnej spoločnosti. Napísal okolo 40 hier, historických drám, komédií a tragédií.

Námety na ne čerpal z národných anglických kroník, z antickej histórie, z talianskej a domácej novelistickej tvorby, z ústneho podania, ľudových balád. atď. Jeho divadelné hry sa delia na:

- Komédie. Hrdinovia bojujú o svoje osobné šťastie, ukazujú sa prirodzené vzťahy medzi ľuďmi. Patria sem diela: Skrotenie zlej ženy, Sen noci Svätojánskej, Benátsky kupec, Veselé panie z Windsoru, Komédia plná omylov, Mnoho kriku pre nič, Ako sa vám páči. - Tragédie. Zobrazujú konflikty čistej ľudskosti, dobra s podlosťou a zlom. Diela:
Rómeo a Júlia (Ide o tragédiu dvoch mladých ľudí, ktorí pochádzajú z rozvadených rodín (Montekovcov a Capuletovcov), ktoré sa nenávidia a bránia im v láske. Zmieria sa až nad zbytočnými obetami svojich detí), Hamlet (Ústredná postava je syn dánskeho kráľa, Hamlet, ktorý sa rozhodne pomstiť smrť svojho otca, ktorého zavraždil jeho vlastný brat – Claudius, aby sa zmocnil vlády a vzal si za ženu kráľovu manželku. Hamlet vykoná pomstu až po dlhom váhaní, popri vinníkoch zomierajú aj nevinní. Hamlet je renesančný hrdina, ktorý verí v čisté ľudské vzťahy, ale drsná skutočnosť v tom vyvoláva pesimizmus a sklamanie. Napriek tomu sa nevzdáva vznešených ideálov. Charakteristický je jeho monológ o zmysle života "Byť či nebyť – to je otázka"..), Othello, Macbeth, Kráľ Lear.
- Historické drámy: predstavujú vývin a rozkvet Anglicka. Kritizoval v nich náboženský fanatizmus, predstavy o urodzenosti feudálov a uplatňoval princíp rovnosti všetkých ľudí: Henrich VI., Richard III, Július Caesar

5.6. slovenská
Rozvíjala vo veľmi búrlivom období. (na spoločnosť vplývali turecké vpády, protireformačné boje, Habsburské povstanie založenie Academie Istropolitana a vznik kníhtlačiarne v Prešove). V školstve sa používa latinčina, čeština sa používa ako náboženský jazyk. Reformácia, i keď mala náboženský ráz, zaslúžila sa o rozvoj škôl, tlačiarní, literatúry a kultúry. Od druhej polovice 14. storočia sa u nás ako administratívny i náboženský jazyk používala čeština, do ktorej prenikajú slovenské prvky – slovakizovaná čeština. Humanizmus a renesancia sa u nás prejavili v nevýraznej forme. Prvé významnejšie podnety u nás sa
spájajú s pobytom talianskych humanistov na budínskom kráľovskom dvore v období Mateja Korvína. Vďaka im sa začali šíriť nové výrazové formy renesančného umenia a architektúry koncom 15. A začiatkom 16. Storočia aj na našom území, najmä vo východoslovenských mestách.

Úsilie kráľa i vysokých cirkevných hodnostárov, najmä Ján Viteza zo Sredny, o prenesenie humanistických ideí z Talianska do Uhorska však ešte nenašlo primeranú odozvu v radoch meštianstva, ktoré nebolo dostatočne pripravené na ich recepciu. . Pod vplyvom humanizmu sa začali vyzdvihovať aj prirodzené schopnosti, nie urodzenosť, ako kritérium opravdivého šľachtica, no príslušníci šľachty v kráľovských službách značne zoslabovali spoločenskú pokrokovosť nových ideí. Obsah prijímaného humanizmu sa zužoval na určité úsilie po poznaní a klasickej erudícii, ako aj nesmelé presadzovanie svetských prvkov v oblasti stredovekej ideológie. Spoločensky málo priebojnú podobu nadobúdal humanizmus aj v radoch nešľachtických vzdelancov. Významným impulzom pre humanistické vzdelávanie mohlo byť otvorenie bratislavskej univerzity Istropolitany roku 1467, kde pôsobili najmä zahraničný profesori z Talianska, Krakova, Viedne, ktorý sa usilovali artistickej fakulte vtlačiť humanistický charakter. Avšak jej krátkodobé jestvovanie nezanechalo výraznejšie stopy po vzdelaní v humanistickom duchu. Omnoho väčšiu úlohu v šírení humanistickej vzdelanosti v radoch našich vzdelancov a študentov zohrali univerzitné centrá Krakova a Viedne. Stredoeurópsky dosah mala Podunajská literárna spoločnosť založené roku 1490 v Budíne, ktorá svoju rozsiahlejšiu činnosť rozvinula najmä po prenesení sídla do Viedne, kde sa jej dušou stal Konrad Celtes. Spoločnosť prijímala za členov významných kultúrnych činiteľov, medzi ktorými nechýbali ani vzdelanci zo Slovenska. Medzi študentmi vyhľadávajúcimi zahraničné univerzity rástol záujem o antickú spisbu. Formovaniu nášho humanistického myslenia dáva od začiatku 16. Storočia výraznú pečať učenie Erasma Rotterdamského, veľkého znalca humanistických prúdov a klasického dedičstva, ktorý je častým radcom našich humanistov v otázkach filozofických, konfesionálnych, no najmä pri výklade diel antických autorov. S výsledkami jeho literárneho úsilia sa zoznamovali v krúžku humanistov na krakovskej univerzite viacerí naši vzdelanci, napr. Ján Antonín z Košíc, Ján Henckel z Levoče, Valentín Eck a i. Prvé dve desaťročia, no najmä neskoršie obdobie, sú už v znamení rozmáhajúceho sa meštianskeho humanizmu, ktorý prináša nové impulzy knižníc, kde badať už početnejšie zastúpenie svetskej, najmä antickej a humanistickej spisby najmä do rozvoja mestského školstva. Výraznejšie sa začína meniť obsah cirkevných, mestských i súkromných.

humanizmus

poézia- písala sa na rôzne témy.

Napr: historické piesne, ľúbostná a duchovná poézia.

Matej Rakovský- Knižka o spoločenských vrstvách v štáte a prevratov v kráľovstvách a cisárstva- krutovláda...O svetskej vrchnosti- model spravodlivého panovníka
Jakub Jakobeus- písal v latinčine. Jeho najvýznamnejšie dielo je epicko-reflexívna báseň- Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa- matka Slovákov, úcta k slávnej minulosti Slovákov...

próza
Jan Jesenius- lekárstvo, medicína, prvá pitva
Vavrinec Benedikt Nedožerský- napísal prvú českú gramatiku, venoval sa filológii

renesancia
poézia
Martin Bošňák- Písne o zámku muránském, Píseň o zigeckém zámku, Píseň o nekterých zámkoch: O modrom kameni, Divíne, Zvolene
Ján Jób Fanchali- kódexy v: Píseň o dvúch uherských pánoch a turecké cisáre dcére
Jan Silvan napísal zbierku piesní- Písne nové na sedm žalmú kajícich i jiné žalmy.
Eliáš Láni- Ač mne Pán Búh ráči trestati.
Daniel Pribiš- zbierka duchovných piesní.
Juraj Trnovský- Písne duchovní staré i nové, Již poslední časové konečne nastali

próza
Legenda o sv. Jurajovi, rytierska poviedka o Genovéve, antická poviedka Amor a Psyché

dráma
Pavel Kyrmezer- Komédia Česká o bohatci a Lazarovi (spracúva biblický námet), Komédia nová o vdove(biblický námet, ale je sociálne kritická. Poukazuje na nespravodlivosť, útlak, úžerníctvo, biedu, úplatkárstvo.).
Rozvíja sa aj ústna ľudová slovesnosť (povesti, piesne, rozprávky).
Juraj Tesák Mošovský- Ruth

balady
Ten turecký mýtnik vo väzení, Rabovali Turci až po Biele hory, Hory, hory, černe hory

poznámkový aparát:

1) Martindale A., preložil Fridrichovský M.,Renesancia, Pallas, Bratislava, 1971, str. 8
2) Pijoan J.: Dejiny umenia/5, Tatran, Bratislava, 1984
3) Tamtiež, str. 56
4) Tamtiež, str. 63
5) Tamtiež, str. 87
6) Tamtiež, str. 179
7) Pijoan J.: Dejiny umenia/6, Tatran, Bratislava, 1984, str. 45
8) Tamtiež, str. 50
9) Tamtiež, str. 263
10) Tamtiež, str. 263
11) Pijoan J.: Dejiny umenia/5, Tatran, Bratislava, 1984, str. 135
12) Tamtiež, str. 162

bibliografia:

Coleová A.: Renesancia, (3.zväzok z edície Umenie z blízka), 2.vyd.,Refekt, Bratislava, 2000
Fučíková E.: Rudolfínska krezba, Praha, Odeon, 1986
Fučíková E., Bukovinská B., Muchka I.: Umnení na dvore Rudolfa II, Aventinum, Praha,
1991
Janáček J.: Ženy české renesance, (edice Spirála), Československý spisovatel, Praha, 1977
Martindale A., preložil Fridrichovský M.,Renesancia, Pallas, Bratislava, 1971, str.

8
Neuman J.: Rudolfínska Praha, Praha, Pressfoto, 1984
Pijoan J.: Dejiny umenia/5, Tatran, Bratislava, 1984
Pijoan J.: Dejiny umenia/6, Tatran, Bratislava, 1984
Pijoan J.: Dejiny umenia/7, Tatran, Bratislava, 1984
Savický N.: Renesance jako zmena kódu, (edice stred), Prostor, Praha, 1998

obrazová príloha

Madony s dieťaťom

1. Giotto di Bondone 2. Masaccio

3. Stefano di Giovanni (Sassetta) 4. Jacopo Bellini 5. Carlo Criveri

6. Giovanni Bellini 7. Leonardo da Vinci 8. Rogier van der Weyden

9. Perugino 10. Ercole de`Roberti 11. Palma Vecchio

1.- www.artchiv.cz
2.- Pijoan J.: Dejiny umenia/5, Tatran, Bratislava, 1984, str. 32
3.- www.artchiv.cz
4.- tamtiež
5.- tamtiež
6.- tamtiež
7.- tamtiež
8.- tamtiež
10.- tamtiež
11.- tamtiež

Masaccio Paolo Uccello
1. Ukrižovanie 2. Kristovo vzkriesenie

Giovanni Bellini (Giambellino)
3. Sv. František v púšti
1. Pijoan J.: Dejiny umenia/5, Tatran, Bratislava, 1984, str.178
2. www.artchiv.cz
3. www.artchiv.cz

Sandro Botticelli Leonardo da Vinci
1. Zrození Venuše 2. Dáma s hranostajom

Leonardo da Vinci Sandro Botticelli
3. Mona Lisa 4. Primavera
1. Pijoan J.: Dejiny umenia/5, Tatran, Bratislava, 1984, str.262
2. tamtiež, srt. 596
3. tamtiež, str. 307
4. tamtiež, str. 246

Piero della Francesca Masaccio
1. Portrét Battisty Sforza 2. Portrét mladého muže

1. Pijoan J.: Dejiny umenia/5, Tatran, Ba, 1984, str.225
Jan van Eyck 2. www.artchiv.cz
3. Getenský oltár 3. tamtiež

Michelangelo
1. Pieta 2. Dávid 3. sixtínska kaplnka

4. Pomník jezdce Donatello 5. Dávid (bronz)

1. www.artchiv.cz
2. Pijoan J.: Dejiny umenia/6, Tatran, Bratislava, 1984, str.54
3. www.artchiv.cz
4.

Pijoan J.: Dejiny umenia/5, Tatran, Bratislava, 1984, str.173
5. tamtiež, str. 171

Raffaelo Santi

1. Tri grácie

2. La Fornarina 3. Krásna zahradníčka

1. Pijoan J.: Dejiny umenia/6, Tatran, Bratislava, 1984, str.15
2. tamtiež, str. 27
3. tamtiež, str. 19
Hieronymus Bosch

1. Záhrada pozemských rozkoší

2. Doska so sedmimi hlavnými hriechmi

1. Pijoan J.: Dejiny umenia/6, Tatran, Bratislava, 1984, str.266-267
2. Tamtiež, str.265

1. Adam a Eva Albrecht Dűrer 2. Adam a Eva
1. 1. Pijoan J.: Dejiny umenia/6, Tatran,
El Greco Bratislava, 1984, str.308
sv. Ondrej a sv. František 2. tamtiež, str.312
3. tamtiež, str. 213.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Renesancia (seminárna práca)