Z dejín manželskej politiky Ľudovíta Veľkého v druhej polovici 14. storočia

Dynastické manželstvá v stredoveku boli zvyčajne výsledkom diplomatických dohôd, vďaka ktorým sa hľadali spojenci, potrební na vedenie zahraničnej politiky. V poradí druhý predstaviteľ Anjouovcov na uhorskom tróne Ľudovít Veľký takisto vo veľkej miere praktizoval dynastickú politiku, ináč nazývanú manželskou. Prácu V. Fraknóiho, vydanú r. 1913, zaoberajúcu sa danou problematikou, nemožno pokladať za dô-kladné spracovanie tohto problému. V poslednom čase venoval mnoho pozornosti dynastickej politike Anjouovcov nemecký bádateľ Dieter Veldtrup a český historik F. Kavka. V danej Štúdii sústreďujeme pozornosť na projekt dynastického manželstva netere Ľudovíta Veľkého Alžbety, dcéry Štefana, s Václavom Luxemburským, synom cisára Karola IV. Pre lepšie pochopenie genézy tohto manželstva (vlastne zasnúb, le-bo Václav bol sotva niekoľkoročný chlapec) musíme pripomenúť predchádzajúce osu-dy Alžbety, ktorá bola na začiatku druhej polovice 14. stor. v rámci manželskej poli-tiky tromfom v rukách Ľudovíta Veľkého.
Alžbeta sa narodila r. 1353, ako dcéra mladšieho brata Ľudovíta, Štefana. Troj-ročná bola zasnúbená s päťročným synom moravského markgrófa Jána Joštom. Táto dohoda bola výhodná pre Uhorsko, pretože otvárala perspektívu uhorského následníctva v Čechách. Karol IV. vtedy ešte nemal syna-dediča, čo znamenalo, že na český trón by v prípade jeho smrti zasadol jeho mladší brat Ján, moravský markgróf, a po ňom Jošt, zasnúbený práve s dcérou vojvodu z Uhorska. Alžbeta spolu so svojím bra-tom Jánom po smrti otca vojvodu r. 1354 boli ozajstným pokladom pre kráľa Ľudovíta Veľkého, nemajúceho v tomto období ešte vlastné mužské potomstvo. Úsilie o získa-nie pápežského dišpenzu v Avignone, reprezentované samotným cisárom, bolo koru-nované úspechom. 19. 11. 1360 Inocent VI. povolil uzavretie manželstva Jošta a Alžbety, dcéry Štefana (samozrejme, po dosiahnutí dospelosti). Po udelení dišpenzu bolo rozhodnuté potvrdiť zmluvu, uzavretú pred niekoľkými rokmi. 2. 2. 1361 vo Vyšehrade sa zopakovalo ustanovenie, vyjadrené v dokumente z r. 1356, sľubujúce vydať Alžbetu za Jošta hneď po dosiahnutí dvanásteho roku života. Dokument určil záväzky uhorskej strany, pokiaľ išlo o veno nevesty. Nádeje kráľa Ľudovíta a jeho matky Alžbety z rodu Piastovcov sa rozplynuli veľmi rýchlo, pretože ešte vo februári 1361 sa narodil syn Karola IV. Václav. Od tejto chvíle sa stal jediným následníkom cisára Karola IV.

O niekoľko mesiacov ho zasnúbili na pražskom dvore s Alžbetou, dcérou norimberského markgrófa Friedricha, a už ako dvojročného ho korunovali za českého kráľa.
Narodenie Václava nebolo, samozrejme, hlavnou príčinou zrušenia zasnúb Alžbety, dcéry uhorského vojvodu Štefana, s cisárovým synovcom Joštom. Bol to vý-sledok zhoršenia vzájomných vzťahov medzi cisárom Karolom IV. a Ľudovítom Veľkým, čo sa príslušne odzrkadlilo v geopolitickom priestore stredovýchodnej Euró-py, ktorá tak na začiatku šesťdesiatych rokov 14. stor. stála na pokraji vojny. Nebu-deme bližšie rozoberať spor medzi Karolom IV. a uhorským kráľom Ľudovítom, pod-porovaným rakúskymi kniežatami, pretože bol už mnohokrát prediskutovaný a ko-mentovaný v odbornej literatúre. Za zmienku však stojí to, že okrem zmarenia spo-mínaného sobáša dopomohol aj k novým zásnubám Alžbety, tentokrát s bratom ra-kúskeho vojvodu Rudolfa IV., Albrechtom III. Maďarský historik A. Pór vidí v tom-to fakte ochotu Alžbety Piastovej odmeniť vládcu Rakúska Rudolfa IV. za jeho an-gažovanie sa na strane Ľudovíta Veľkého počas konfliktu, označeného niekedy nie veľmi výstižné ako „vojna o česť ženy. Nepoznáme dátum zásnub.
Pápež vystríhal Karola IV., aby dohliadol na splnenie manželskej zmluvy medzi svojou neterou a Albrechtom. V druhej polovici r, 1365 sa začína cisárova intenzívna diplomatická akcia, smerujúca k znemožneniu plá-novaného sobáša. V cisárskych plánoch bolo zahrnuté nielen prekazenie zasnúb pre Luxemburgovcov nevýhodných, ale aj čo najväčší zisk z tohto faktu. Mali ním byť zásnuby Alžbety z Uhorska s cisárovým synom Václavom, otvárajúce pre Luxembur-govcov perspektívu uhorského následníctva. Tejto skomplikovanej diplomatickej líry, ktorá bola rozohraná v rokoch 1365-1366, sa intenzívne zúčastnil vojvoda Vladislav Opolský, ako sprostredkovateľ uhorského kráľa. Plán uhorsko-rakúskeho manželstva naháňal hrôzu Karolovi IV., rovnako ako aj vládam niektorých talianskych republík. Z dobre zdokumentovaných prameňov sa dozvedáme, že v marci 1365 plán spomínaného sobáša bol predmetom diskusie v mestskej rade Florencie. Zachoval sa protokol z dvoch zasadnutí uskutočnených 21. a 24. 3. 1365. Veľa rečníkov sústreďovalo pozornosť na nebezpečenstvá, ktoré môžu vyplynúť pre cirkev v prípade uzavretia tohto manželstva. Išlo hlavne o obavu z prípadného rakúskeho následníc-tva v niektorých anjouovských regiónoch v Taliansku, k čomu mohlo dôjsť v prípade realizácie uhorsko-rakúskej zásnubnej zmluvy. Hlasovanie sa skončilo v prospech protivníkov manželstva a rovnakú inštrukciu dostal aj špeciálny vyslanec Florencie do Avignonu, ktorý mal informovať o všetkom pápeža.
Veľký význam pre ďalšie osudy sobáša Alžbety z Uhorska s Habsburgom mala májová návšteva cisára Karola IV. v Avignone.

Cisár s veľkou pompéznosťou a sprie-vodom, odhadovaným kronikármi na niekoľko tisíc osôb, prišiel do francúzskeho pá-pežovho sídla 23. 5. 1365. Hlavným cieľom návštevy Karola IV. bolo získanie pá-peža Urbana V. pre návrat do Ríma. Pripúšťame, že v cisárskom sprievode sa nachá-dzal Vladislav Opolský, ktorý možno z poverenia uhorského kráľa mal pozorovať sled udalostí. Naše predpoklady o prítomnosti Vladislava Opolského v Avignone sa opie-rajú o Annales Osterhovenses, ktorý obsahuje zmienku o príchode Karola IV. do Avignonu v spoločnosti viacerých kniežat, medzi ktorými mali byť dve kniežatá z Opole (de Oppelhaim duobus). Jedným z nich bol určite Bolko III. Opolský, ktorého v rokoch 1365-1366 stále stretávame na cisárskom dvore.
Prikláňajúc sa k radám florentského diplomata, navrhol pápež Ľudovítovi Uhorskému vydať Alžbetu za mladšieho brata francúzskeho kráľa Karola V. burgunské knieža Filipa II. Smelého. Tento návrh však nevzbudil väčší záujem na budínskom dvore, jednako však znepokojil cisára, pretože križoval jeho dynastické plány, vtedy ešte skryté. Pápežské plány pravdepodobne urýchlili cisárovu akciu, smerujúcu k za-bezpečeniu uhorského trónu pre Luxemburgovcov. Po návrate z Francúzska, kde ok-rem plodných diskusií s pápežom v Avignone navštívil Arelátske kráľovstvo, aby vy-konal veľkolepú korunováciu, pristúpil Karol IV, k skúmaniu nálad na uhorskom dvore v súvislosti s otázkou zasnúb Alžbety, dcéry kniežaťa Štefana s jeho synom Václavom, vtedy už korunovaným českým kráľom. Vo všeobecnosti sa v historiografii prijíma názor, že počiatočné, zákulisné úsilie, sondujúce nálady v Budíne, vykonával v mene cisára Karola IV. vojvoda Vladisláv Opolský, už vtedy vysoko vážený na dvore Ľudovíta Veľkého, Takto sa interpretuje cisárov dokument vystavený 23. 10. 1365 v Prahe, v ktorom Karol IV. ako odmenu za preukázané služby potvrdil opol-ským kniežatám, Vladislavovi a Bolkovi, dedičstvo po otcovi, zabezpečujúc ich takto pred nárokmi zo strany swidnicko-javorských kniežat. Bratia prijali do zálohy za de-saťtisíc kôp pražských grošov tri osady, t. j. Trutnov, Králňv dvúr a Žacléř (Schätzlar). Cieľom tohto dokumentu bolo odmeniť ich zásluhy pre cisársky dvor. Možno predpokladať, že táto úvodná sonda ulahodila cisárovi Karolovi IV., keďže sa v druhej polovici novembra 1365 rozhodol osobne zavítať na uhorský dvor. 20. novembra bol už v Budíne. Zo zoznamu svedkov je zrejmé, že v jeho sprievode boli okrem iných: pražský arcibiskup Ján, Peter biskup Auxerre a mnohé kniežatá zo Sliezska, medzi nimi aj Vladisláv Opolský. Cisár Karol IV.

zostal v hlavnom meste Uhorska do konca novembra, keď ho Ľudovít Veľký odprevadil po hranice svojej kra-jiny. V prameňoch chýbajú zmienky o predmete diskusie dvoch monarchov, ale z neskoršieho priebehu udalostí vyplýva, že vedúcou témou bola otázka luxembursko-anjouovského sobáša. Plán dynastického zväzku však spôsobil veľa komplikácií. Naj-dôležitejšou z nich bol problém stále záväznej zmluvy, uzavretej medzi Uhorskom a Rakúskom r, 1362. Habsburgovci sa nezamýšľali nad dobrovoľným rezignovaním z realizácie starej dohody, otvárajúcej pred nimi perspektívu následníctva v Uhorsku, Ďalším problémom, ktorý treba vyriešiť, boli stále aktuálne zásnuby Václava Luxem-burského s dcérou norimberského markgrófa Friedricha, čo sme už spomínali. Keď k tomu prirátame ešte stále platiacu zmluvu o zásnubách medzi Alžbetou, Štefanovou dcérou a Joštom, synom moravského markgrófa Jána, vznikne nám ozajstný gordický uzol, ktorého rozťatie bolo úlohou cisára na najbližšie mesiace. Ľudovít Veľký, rozlú-čiac sa na hraniciach svojej krajiny s cisárom vracajúcim sa do Prahy, prichádza do Rábu, kde 5. 12. 1365 vystavil dokument, v ktorom sa hovorí o výsled-koch budínskych rozhovorov, prosí cisára o pomoc pri riešení konfliktu s rakúskymi vojvodami. Navrhuje v ňom prenechanie tohto sporu zhromaždeniu nemeckých kniežat za účasti poľského kráľa, bavorských kniežat a meissenských markgrófov. Prisľúbil vyslať na spomínané fórum knieža Vladislava Opolského a jedného alebo dvoch pred-staviteľov šľachty, ktorí by v prípade konania zhromaždenia mali na ňom reprezento-vať jeho záujmy. Nie je nám známe, že by nezhody medzí Rakúskom a Uhorskom boli prerokúvané na tomto medzinárodnom kolokviu, avšak vieme, že rýchlo sa odo-hrávajúce udalosti v najbližších mesiacoch priniesli vyriešenie narastajúcich konflik-tov. Bol to výsledok majstrovských diplomatických ťahov cisára Karola IV,
Dňa 20. 12. 1365 Ľudovít Uhorský splnomocnil vojvodu Vladislava Opolského na rokovanie s cisárskym dvorom, s cieľom prerokovania podrobností plánovanej manželskej zmluvy. Táto správa sa musela veľmi rýchlo dostať na pražský dvor, keďže už 24. 12. 1365 Karol IV, v liste do Norimbergu píše o získaní Alžbetinej ruky pre syna Václava. V súvislosti s týmto zrušil zásnuby svojho syna s dcérou mark-grófa Friedricha. Zrušenie zasnúb si vynútilo zaplatenie primeraného odškodného, Čo sa spresnilo v korešpondencii s markgrófom. Nároky svojho synovca Jošta, zasnú-beného pred niekoľkými rokmi s Alžbetou z Uhorska, sa podarilo uspokojiť v rámci rodiny, takže problematickým zostal iba vzťah k Albrechtovi Habsburskému.

Cisá-rovi pomohla zhoda okolností, pretože toho istého roku (1365) zomrel Rudolf IV. Habsburský, hlavný prívrženec sobáša na základe uhorsko-rakúskej dynastickej zmlu-vy. Vládcom Rakúska sa stal Albrecht III., človek poddajný a na dôvažok slabo sa orientujúci v labyrinte európskej politiky. Prijal návrh na zásnuby s cisárovou dcérou Alžbetou. Teraz sa už mohol Karol IV. usilovať v avígnonskej kúrii o získanie dišpen-zu na plánované manželstvo. Dobré kontakty s Avignonom priniesli ovocie v podobe rýchleho vydania príslušných dokumentov. 23. 2. 1366 Urban V. udelil dišpenz pre Václava a Alžbetu, rakúskeho Albrechta a Alžbetu, dcéra Karola IV., ako aj pre brandenburského markgrófa Otta a Katarínu, dcéru cisára Karola IV. a vdovu po Rudol-fovi IV. Habsburskom. Posledný zväzok mal priniesť odškodnenie Ottovi Brandenburskému, predtým zasnúbenému s cisárovou dcérou Alžbetou, ktorá bola teraz po-núknutá vládcovi Rakúska Albrechtovi in. Treba priznať, že náhrada bola dosť neistá, pretože vdova po Habsburgovi bola neplodná. Cisár Karol IV. však postupoval rýchlo. Už 19. 3. 1366 sa pražský dvor stal svedkom dvoch svadobných obradov, a to Albrechta a Alžbety a Otta Brandenburského a Kataríny.
Viac Času si však vyžiadalo úsilie o uskutočnenie zasnúb Václava a Alžbety (manželstvo momentálne neprichádzalo do úvahy, pretože Václav bol ešte maloletý). Až 25. 2. 1366 kráľ Ľudovít Veľký vystavil listinu, osvedčujúci prijatie záväzkov voči Rakúsku, vyplývajúcich zo spomínanej dedičskej zmluvy z r. 1362. O dva dni uhor-ský kráľovský pár vyjadril súhlas s výdajom Alžbety, Štefanovej dcéry, za Václava, českého kráľa. Úlohou kniežaťa Vladislava Opolského bolo odísť na pražský dvor a odovzdať cisárovi dva spomínané dokumenty (z 25. a 27. 2. 1366). Onedlho sa vybral na cestu, keďže cisár ich dostal už 20. 3. 1366. Cisár spomína prijatie dokumentov, dotýkajúcich Rakúska, od vojvodu Opolského 20. marca, naproti tomu o tri dni Vladisláv Opolský osobne osvedčil odovzdanie dokumentu kráľovskému páni s vyjad-reným súhlasom na plánované manželstvo cisárovi. Opolský sa zdržiaval na pražskom dvore do začiatku mája 1366, kde bol svedkom dôležitej rakúsko-luxemeburskej dynastickej zmluvy uzavretej 26. 3. 1366. Karol IV. spolu so synom Václa-vom a bratom, moravským markgrófom Jánom podpísali dohodu s vojvodami z Rakú-ska Albrechtom a Leopoldom, sľubujúc si vzájomné následníctvo v prípade vymretia niektorého z rodov. Uhorsko bude patriť tomu, koho kráľ Ľudovít Uhorský označí za dediča.

(V čase uzavretia zmluvy prichádzala do úvahy iba Alžbeta, Štefanova dcé-ra, ktorej zásnuby s Václavom Luxemburským sa nezadržateľne približovali.) 5. mája Vladisláv a jeho brat Bolko, ktorí sa zdržiavali v Prahe, podpísali dohodu s cisárom, na základe ktorej došlo k zámene zámku Schätzlar, nedávno získaného do zálohu, za kráľovské zámky Potštejn a Kostelec nad Orlici. Predpokladané luxemburské následníctvo v Uhorsku opísal cisár Karol IV. 10. 5. 1306 v liste určenom Gonzagovcom vo Francúzsku. Informuje ich, že počas najbližších štyroch týždňov dôjde k zásnubám jeho syna Václava s Alžbetou z Uhorska. Je otázne, kedy a kde sa tieto zásnuby uskutočnili. Na základe sprostredkovaných prameňov sa prijala verzia, že k ním došlo v druhej polovici júna 1366 v Bratislave. Cisár Karol IV. 15. júna oznámil z Viedne mestu Augsburg, že spolu s Ulrikom von Helfenstein príde do Bra-tislavy na stretnutie s uhorskou kráľovnou (Alžbetou z Bosny). Je zaujímavé, že ci-sárov list vôbec nespomína uhorského kráľa. O tento prameň sa dodnes opierajú bá-datelia, ktorí tvrdia, že Karol IV. cestoval do Bratislavy s cieľom dodania lesku pri-pravovaným zásnubám svojho syna Václava s Alžbetou z Uhorska. Uskutočnenie zásnub je neodškriepiteľné, keďže disponujeme listom z 5. 9. 1366 adresovaným cisáro-vi Karolovi IV., kde mesto Florencia gratuluje cisárovi pri príležitostí zasnúb jeho sy-na Václava s neterou uhorského kráľa. Dátum spomínaného listu sprostredkovane potvrdzuje historikmi prijatý čas zasnúb (koniec júna v Bratislave).
Vo svetle vyššie uvedenej diplomatickej aktivity Florencie v súvislosti so zmarením habsbursko-anjouovských dynastických plánov nie je ničím nezvyčajným radosť tejto talianskej republiky z uskutočnenia cisársko-anjouovských manželských plánov (lahodiacich Florencii). Okrem dokumentu z 5. 9. 1366 zásnuby Václava s Alžbetou potvrdzuje aj list Karola IV. arcibiskupovi Trevíru z 28. 8. 1368, v ktorom ich cisár spomína ako už uskutočnený akt. Maďarský historik A. Pór sa pokúša! za každú cenu dokázať prítomnosť Ľudovíta Veľkého počas bratislavských (pravdepodob-ných) obradov. Jeho domnienky sa však neopierajú o solídnu argumentáciu. Predpokladajme teda, že ak sa zásnuby naozaj uskutočnili koncom júna 1366 v Bratislave, uhorský kráľ Ľudovít sa ich nezúčastnil, pretože celé obdobie od mája do júla 1366 bol v Sedmohradsku, ako to dokazuje jeho itinerárium.
Tento nový diplomatický zväzok v stredovýchodnej Európe, ku ktorého zrodu do-pomohol aj Vladisláv Opolský, bol o niekoľko rokov v novej politickej situácii zruše-ný pod vplyvom úsilia kráľovnej Alžbety Piastovej.

Bola to vlastne odpoveď na snahu cisára Karola IV. zasnúbiť r. 1369 syna Václava s jednou z dcér Kazimíra Veľkého (splodených v bigamickom zväzku s Hedvigou zo Záhaňska), ktorá by značila znemožnenie atijouovského následníctva v Poľsku. Plány prípadného luxembur-ského následníctva uhorská diplomacia rýchlo zablokovala a Alžbeta, Štefanova dcéra sa stala onedlho ženou kniežaťa Filipa, titulárneho cisára Konštantinopola. Filip však 25. 11. 1373 zomrel a Alžbeta sa opäť vrátila na budínsky kráľovský dvor pod ochranné krídla Alžbety Piastovej. Nevieme, kedy a ani za akých okolností skončila svoj život. Cisár Karol IV. zriekol sa myšlienky na zabezpečenie
následníctva pre Václava v Poľsku a oženil ho s Janou, dcérou Albrechta Bavorského.

Zdroje:

Historický časopis, 44,1,1996, str.17-27 -