Napoleon Bonaparte životopis

Narodil sa v roku 1769 v hlavnom meste Korziky v Ajacciu v početnej rodine, ktorá patrila do nižšej šľachty. Vo svojej mladosti bol veľkým korzickým nacionalistom. Voči Francúzom mal nepriateľský postoj- pokladal ich za utlačovateľov a zlodejov korzickej slobody. Odišiel študovať na vojenskú akadémiu do Francúzska. Skončil ju ako šestnásťročný a stal sa poručíkom delostrelectva. Jeho kariéru naštartovala francúzska revolúcia, ktorá viedla k vojne s Európou, k pádu monarchie a spôsobila emigráciu mnohých dôstojníkov z radov šľachty. V takej situácii potrebovala revolučná armáda mužov, ktorí by „zaplnili“ prázdne miesta. A tak sa Napoleon stal v roku 1793 brigádnym generálom. Mal iba dvadsaťštyri rokov, keď mu bolo zverené velenie nad mestskými plukmi. Podarilo sa mu oslobodiť Toulon od Angličanov. Za odmenu bol menovaný do čela francúzskej armády bojujúcej s Rakúšanmi v Taliansku. Napoleonove prvé talianske ťaženie (1796-1797) jeho súčasníkov ohromilo. Dokonale dokázal využiť prednosti revolučnej armády. Napriek početnej prevahe Rakúšanov ich Napoleon opakovane porážal a prinútil k uzatvoreniu mieru. Napoleon sa vrátil do Francúzska ako známy hrdina, ale vtedajšia francúzska vláda (direktórium) v ňom videla potenciálnu hrozbu a snažila sa ho zbaviť. Preto dostal tak ľahko povolenie k výprave do Egypta. Ťaženie v Afrike neprinieslo očakávané zisky, ale mladému a ambicióznemu veliteľovi pridalo na popularite. Po návrate do Francúzska Napoleon zistil, že direktórium už nie je také obľúbené, a že sa ocitlo vo vážnych problémoch. Rýchlo využil svoju moc a 9.novembra 1799 prevzal vládu v krajine.

Tak sa začal nový politický systém – konzulát, v ktorom vláde predsedali traja konzuli. V skutočnosti to však bol sám prvý konzul – Napoleon Bonaparte, ktorý vo svojich rukách sústredil exekutívnu aj legislatívnu moc, najmä potom, čo upevnil francúzske pozície v Taliansku víťazstvom pri Marengu v roku 1800. Vtedy sa stal Napoleon vlastne diktátorom Francie, výrazne zmenil funkciu dôležitých štátnych inštitúcií a bola vydaná nová ústava, schválená plebiscitom. Ďalším návratom k tradičným hodnotám bol konkordát z roku 1801 medzi Francúzskom a katolíckou cirkvou, ktorý zakončil dlhodobý spor. Francúzsko bolo vyhlásené za katolícku krajinu. V roku 1802 Napoleonova popularita ešte vzrástla, keď uzatvoril mier v Amiens s Veľkou Britániou. Tým získal podporu obyvateľstva pre svoje menovanie doživotným konzulom. Vtedy založil aj Rád čestnej légie.

V roku 1804 vstúpil do platnosti občiansky zákonník Code civil, v ktorom boli potvrdené výdobytky francúzskej revolúcie: rovnosť pred zákonom, sloboda jednotlivca, sloboda vlastníctva, sloboda práce, oddelenie štátu od cirkvi atď. V tom istom roku sa sám korunoval cisárom Francúzska a vytvoril tak novú dedičnú monarchiu. Členov svojej rodiny menoval za správcov dobytých území. V roku 1805 musel Napoleon odložiť svoje plány na útok do Anglicka, pretože jeho loďstvo bolo porazené pri Trafalgare admirálom Nelsonom. Musel tiež čeliť koalícii Rakúska, Ruska a Švédska. Prinútil rakúskeho generála Macka pri Ulme ku kapitulácii. Potom si Napoleon pripísal slávnu drvivú porážku spojeneckej rakúsko– ruskej armády pri Slavkove. Rusi sa rýchlo stiahli, Rakúšania uzatvorili mier, v ktorom uznali Napoleona za kráľa Talianska a vzdali sa rozsiahlych dŕžav v Nemecku. Spojili sa do Rýnskeho spolku, ktorého protektorom se stalo Francúzsko. Titul cisára Svätej ríše rímskej národa nemeckého stratil svoj význam, a tak sa ho jeho vtedajší nositeľ František vzdal a funkcia prestala existovať. Keď Prusko v roku 1806 vstúpilo do vojny proti Francúzsku, jeho vojaci, kedysi tak slávni, boli porazení v bitke pri Jene. Mierové podmienky boli kruté. Napoleon v Berlíne vyhlásil prvé dekréty, ktoré se stali tzv. kontinentálnym systémom. Ďalej se Napoleon pokúsil zasiahnuť Britániu jediným možným prostiedkom- obchodnou blokádou britského tovaru na kontinente.

Krvavý a krutý stret v Eylau ukázal, že ani Napoleon nie je nepremožiteľný, ale porážku vrátil ruskej armáde vo Friedlante v roku 1807. V tom istom roku uzatvorili Napoleon a ruský cár Alexander tilsitský mier a stali se spojencami. V nasledujúcom roku sa Napoleonov starší brat Jozef Bonaparte stal španielským kráľom. Mnohí Španieli však odmietli cudziu dynastiu a ich široký odpor vyústil do krutej guerillovej vojny, ktorá začala byť úspešná odvtedy, čo sa začala britská výprava včele s Arthurom Wellesleym. Cisár Napoleon Bonaparte bol na vrchole svojej moci a slávy a Rakúsko utrpelo zasa raz zdrvujúcu porážku v bitke pri Wagrame v roku 1809. Zdalo sa, že sa zmierilo s tým, že sa stane spojencom Francúzska. Napoleon toto spojenectvo spečatil, keď sa rozviedol so svojou manželkou Jozefínou a vzal si rakúsku princeznú Máriu Luisu, ktorá mu dala tak potrebného mužského dediča.
Vtedy sa však už v Európe objavovali príznaky nespokojnosti. Obrat nastal, keď medzi Napoleonom a ruským cárom Alexandrom došlo k sporu. V roku 1812 vtrhol Napoleon s mnohonárodnou armádou do Ruska. Po krvavej a zdĺhavej bitke pri Borodine prijali Rusi účinnú taktiku vedúcu k víťazstvu.

Veľká armáda, trpiaca zimou, hladom a nájazdmi kozákov, sa začala rozpadať a vojenské ťaženie sa premenilo na katastrofu. Po tomto vojenskom neúspechu sa francúzske cisárstvo zhrútilo neuveriteľne rýchlo. Všetko sa spolčilo proti Napoleonovi. Po bitke národov pri Lipsku v októbri roku 1813 bolo Francúzsko definitívne stratené. Na začiatku roku 1814 spojené armády napadli Francúzsko. V apríli bol obsadený Paríž a Napoleon bol prinútený abdikovať. Zostal síce cisárom, ale iba vo svojom domácom väzení na ostrovčeku Elba v Stredozemnom mori.

Po odstúpení Napoleona sa na trón vrátil kráľ Ľudovít XVIII. z rodu Bourbonovcov, ktorý si ale nedokázal získať podporu a obľubu poddaných a vzťahy medzi spojencami sa zhoršili. Napoleon vycítil šancu na návrat na stratené pozície a utiekol z Elby. 1. marca 1815 pristál vo Francúzsku s 1000 mužmi a štyrmi delami. Na jeho ceste do Paríža sa k nemu pridávali vojenské posádky a bola jednoznačným úspechom. Opäť prevzal moc bez jediného výstrelu. Jeho druhá „stodňová“ vláda skončila na poli pri belgickom Waterloo. Napoleon sa opäť vzdal moci, ale tentoraz bol internovaný na ostrov Svätej Heleny v južnom Atlantiku, kde zostal pod britským dozorom až do svojej smrti v roku 1821.