Koncentračné tábory

Akýmsi predstupňom koncentračných táborov boli getá. Vznikli v niekoľkých – aj slovenských – mestách. Ľudia tu žili pomerne normálnym životom, pracovali a ak to bolo mimo geta na pracovisko ich odvážali nákladnými autami. No priestoru bolo málo a v jednom byte bývalo zväčša viac rodín. Okrem toho boli často pri odchode do práce alebo vstupe do tábora dosť nepríjemným spôsobom prehľadávaní.

V marci 1942 vznikli na mnohých miestach Slovenska pracovné židovské tábory. Tábor v Seredi sa špecializoval na stolárske práce, Nováky vyrábali konfekciu a Vyhne sa orientovali na stavebné práce. V zahraničí to bol napríklad tábor v Terezíne, ktorý patril medzi najväčšie. V pracovných táboroch bolo bitie a ťažká práca každodennou realitou, no v porovnaní s vyhladzovacími tábormi sa i tunajší život dá nazvať kultúrnym. Hoci v týchto táboroch neboli plynové komory, vyžiadali si svoje obete. Ľudia podľahli ťažkej práci, či týraniu dozorcov. Najväčší strach však vládol práve v čase transportov. Deportovaní Židia zo Slovenska sa dostali najčastejšie to vyhladzovacích táborov v Nemecku či Poľsku.
Nemecko - Buchenwald, Gross Rossen, Bergen Belsen
Poľsko – Osvienčim, Treblinka, Majdanek, Sobibor
Rakúsko - Mauthausen

OSVIENČIM bol najväčší vyhladzovací tábor v celej ríši. Bol to komplex 22 koncentračných táborov. Boli rozdelené do štyroch hlavných skupín.
Osvienčim I bol tábor hlavný a riadiaci. Bola v ňom ústredná správa, ústredňa gestapa, hospodárske a zbrojné podniky pre nemeckú armádu.
Osvienčim II - oficiálny názov bol Birkenau. Hlavným účelom bolo ničenie ľudí v plynových komorách. Osvienčim III - oficiálny názov Buna - tábor pre výstavbu gigantických tovární na výrobu gumy a pri uhoľných baniach.
Osvienčim IV boli tábory zakladané na jeseň 1944

Birkenau sa nachádzal asi 2 kilometre na západ od Osvienčimu. Jeho činnosť spočívala v ničení nepohodlných ľudí. Úlohu splnil takmer dokonale. Bol osudným pre asi 3,5 milióna ľudí z toho zhruba 90% Židov. Bol budovaný asi pre 250 000 väzňov. Delil sa na tri úseky:
B I- tu boli umiestnené ženy
B II- muži, maďarské ženy a cigánske rodiny. B III- nebol dostavaný, ale v roku 1944 tu umiestnili maďarské ženy.

Pri stavaní tábora pracovali zajatci v otrasných podmienkach. Denne zomierali stovky vyhladnutých väzňov. Večer boli vybraní najsilnejší, aby odniesli mŕtve telá. Za vodu sa vtedy platilo pol dennej dávky chleba za fľašu, lebo bol len jeden kohútik na 8000 väzňov.

Nemohli sa umývať, trápili ich vši a v nedeľu sa museli kúpať v bahne vo výmole za posmechu esesákov.
Po dokončení tábora sem začali dopravovať nič netušiace obete z celej Európy. Tie prechádzali najprv selekciou, kde boli oddelení starší ľudia, matky s deťmi a chorí. Týchto čakali plynové komory. Osoby, ktoré neboli odsúdené priamo na smrť v plyne, boli zahnané do skutočných spŕch. Tu ich obrali o všetko šatstvo a osobné predmety, oholili ich (úplne všade), vydezinfikovali a pridelili im číslo.

Väzni nosili na šatách, ktoré boli vo väčšine prípadov absolútne nedostačujúce, trojuholník
červený: pre politických väzňov
zelený: zločinci a vrahovia,
čierny: hazardný hráči, podvodníci, pytliaci - štítiaci sa práce
ružový: sexuálne zvrátený, homosexuáli
žltý : Židia

Väzni bývali v drevených barakoch, kde priestor pre jedného predstavoval asi 0,8 m štvorcového a trápil ich všadeprítomný hlad (zdravý nováčik bol na pokraji vysilenia asi za dva až tri mesiace). Potraviny sa však kazili v skladoch, alebo boli rozkradnuté veliteľmi. Preto sa v Birkenau obchodovalo -organizovalo. Dalo by sa to nazvať i kradnutím.
Množili sa aj úteky. Ak utečenca chytili nasledovalo tvrdé mučenie a poprava. Lekárska starostlivosť bola minimálna. V tábore sa stále vyskytoval škvrnitý týfus a úplavica. Ak sa väzeň dostal do „nemocnice“ väčšinou skončil v plynovej komore, alebo zomrel na chorobu. Väzni boli tiež využívaní na lekárske pokusy. Doktori Schumman a Mengele dostali toľko ľudí koľko chceli. Testy boli viac než neľudské a väzni zomierali od bolesti, vyčerpania, na následky pokusov alebo jednoducho vykrvácali. Mengele sa orientoval na pokusy s dvojčatami. Hlavnými budovami boli krematóriá. Skladali sa z vyzliekarne, plynových komôr a pecí na pálenie mŕtvol. Plynová komora bola vybavená ako kúpeľňa. Popri stĺpoch boli zhadzované kryštáliky cyklónu, ktorý ľudí pomerne rýchlo usmrtil. Mŕtvolám sa potom odobrali zlaté zuby a boli spálené. Za deň bolo zabitých v priemere 20 tisíc ľudí. Čísla boli obrovské najmä v posledných fázach vojny, keď už bolo jasné, že Nemecká ríša je odsúdená na porážku. Transportov bolo vtedy už toľko, že veci po nich nebolo možné triediť. 18. Januára 1945 bola zahájená evakuácia. Niekoľko väzňov utieklo. Červená armáda objavila len zopár žien a detí, ktoré neboli schopné odísť.