1918 – 1924 - Vladimír Iľjič Lenin (Uľjanov)
1924 – 1953 - Josif Vissarionovič Stalin (Džugašvili)
1953 – 1964 - Nikita Sergejevič Chruščov
1964 – 1982 - Leonid Iľjič Brežnev
1982 – 1984 - Jurij Vladimirovič Andropov
1984 – 1985 - Konstantin Ustinovič Černenko
1985 – 1991 - Michail Sergejevič Gorbačov

Vladimír Iľjič Lenin (1870 - 1924)
Pochádzal z rodiny školského inšpektora z povolžského Simbirska. Študoval právo, ale vo svojej politickej činnosti ho nerešpektoval. Bol ústrednou postavou októbrového prevratu roku 1917 a zakladateľom sovietského štátu. Každé jeho opatrenie či nariadenie, ktoré vraj v budúcnosti malo zabezpečiť šťastie a blahobyt, sprevádzalo násilie. Keďže zlikvidoval politickú opozíciu a súkromné vlastníctvo, pokladá sa za zakladateľa komunistickej totality.

Josif Vissarionovič Stalin (1879 - 1953)
Narodil sa v Gruzínskom mestečku Gori v rodine chudobného obuvníka. Ako osemročného ho matka dala do cirkevnej školy, kde mal vyštudovať za za pravoslávneho kňaza. Čoskoro ho však zo školy vylúčili, údajne za čítanie zakázanej literatúry. Stal sa z neho profesionálny revolucionár. Po Leninovej smrti roku 1924 sa stal jeho nástupcom a neobmedzeným diktátorom ZSSR. V duchu tézy ,,o budovaní socializmu v jednej krajine“ vyhlásil program industrializácie (spriemyselňovania), kolektivizácie (združstevňovania) a päťročných plánov, ktoré sprevádzali masové presuny obyvateľstva, hladomory, likvidácia celých národov, ako aj občianskych a ľudských práv. Počas svojej neobmedzenej krutovlády dal prakticky všetkých svojich protivníkov, ale aj bývalých spolupracovníkov fyzicky zlikvidovať. Slúžili mu na to povestné gulagy (Glavnoje upravlenije lagerej) – hlavná správa táborov, ktorých bolo asi 1600. Odborníci odhadujú, že v pracovných táboroch počas násilného vysídľovania, ako aj niekoľkých vĺn hladomoru zahynulo v ZSSR 20 až 30 miliónov ľudí. ,,Keď zomrie jeden človek, je to smutné, keď zomrú milióny, je to štatistika,“ povedal raz Stalin.

Nikita Sergejevič Chruščov (1894 - 1971)
Po Stalinovej smrti sa Chruščov pokúsil odstrániť najkrikľavejšie prejavy Stalinovej krutovlády. Na XX. zjazde komunistickej strany roku 1956 otvorene kritizoval teroristický spôsob Stalinovej vlády. Prepustil väčšinu politických väzňov z táborov a pokúsil sa o hospodárske reformy. Politickú a hospodársku moc však ponechal v rukách komunistickej strany. V medzinárodnej politike propagoval mierové spolužitie národov.