Druhá svetová vojna 1939-1943

,,Na rozpútanie vojny vám dám propagandistický dôvod. Či bude vierohodný, na tom nezáleží. Víťaza sa neskôr nebude nikto pýtať, či hovoril pravdu alebo nie. Keď sa začína a vedie vojna, nie je dôležité právo ale víťazstvo.“ Takto prehovoril Adolf Hitler na porade nemeckej generality v Obersalzbergu, pred plánovaným napadnutím Poľska. Tieto Hitlerove slová hovoria jasnou rečou. Jeho plánom bolo získať životný priestor pre jeho Tretiu ríšu a bolo mu jedno koľko to bude stáť životov.

Po tom ako sa v roku 1933 dostal k moci bolo jeho jediným cieľom zničiť ostatné národy a na ich troskách vytvoriť tisícročnú Tretiu ríšu. Po pripojení Rakúska, Československa a priemyselného Porýnia sa mohol pripraviť na vojnu. Ale pred Hitlerom stálo rozhodnutie: napadnúť najskôr západ alebo Stalinovo Rusko. Keďže nikdy nechcel viesť vojnu na dvoch frontoch, rozhodol sa, že najskôr obsadí Francúzsko a následne zaútočí plnými silami na sovietov. Hitler nenávidel boľševizmus a videl v ňom hrozbu ale potreboval mať istotu, že Sovietsky zväz v blízkej dobe nezaútočí na Nemecko. Hitler na tajnej porade prehlásil: ,,Pravdepodobne sa nevyhnem paktu s Ruskom. Podržím si ho v ruke ako posledný tromf. Možno to bude rozhodujúca hra môjho života. Nemožno ju začať predčasne. . . Nikdy mi však nezabráni, aby som takisto rozhodne zmenil kurz a zaútočil na Rusko, keď dosiahnem svoje ciele na západe. Bolo by hlúpe myslieť si, že v našom boji pôjdeme vždy rovno za nosom. Budeme meniť fronty, a nielen vojenské. . . Začal teda tajne vyjednávať so Stalinom na pakte o neútočení. Táto zmluva mala aj tajný dodatok o tom, že si oba štáty rozdelia Poľsko.

V Nemecku teda začali prípravy na napadnutie Poľska. Ale s čím sa nerátalo, že západný spojenci sľúbia Poľsku v prípade vojny pomoc. Nemecký generáli museli vsadiť všetko na jednu kartu. Všetky jednotky Wehrmachtu sa presunuli k Poľským hraniciam. Západné Nemecké hranice a obranú Siegfriedovu líniu, chránila skupina armád C zložená z 31 divízií. Nemala však ani jeden tank. V prípade plného útoku spojencov by táto línia pravdepodobne nevydržala. Hitler však bol ochotný riskovať a navyše nepredpokladal, že spojenci budú dostatočne pripravený na vyhlásenie vojny. Potreboval však zámienku pre ospravedlnenie vojny s Poľskom. Preto niekoľko hodín pred útokom vyhlásili všetky nemecké rádia správu o napadnutí nemeckého pohraničia Poliakmi. Na Norimbergských procesoch však vysvitlo, že to boli nacisti prezlečení za Poliakov.
Spojenci odpovedali na túto správu vyhlásením vojny Nemecku.
Poľsko sa na vojnu pripravovalo, vyhlásilo mobilizáciu ale nestihlo ju dokončiť.1.septembra 1939 stálo 62 nemeckých divízií a 2800 tankov proti 39 poľským divíziám a 870 tankom. Vojna sa vyvíjala podľa očakávaní:28.septembra bola dobitá Varšawa,2.októbra bolo Poľsko porazené. Medzi seba si ho rozdelili Nemecko a ZSSR. Zaujímavé je, že spojenci nepodnikli nič na podporu Poľska.

Ale po tom čo do nemeckých rúk padlo Dánsko a Nórsko, spojenci pochopili, že na rade je Francúzsko a Veľká Británia. Bolo však už neskoro. Hitler mal na stole už dávnejšie plány útoku na Francúzsko. Plán sa zakladal na vtrhnutí do krajín Beneluxu a následným napadnutím Francúzska. Ťaženie dostalo názov ,,Seknutie kosákom“. Tento ťah spojencov prekvapil a nemecké jednotky hneď prenikli hlboko do tyla nepriateľa. Briti, uvedomujúc si beznádejnú situáciu, sa začali sťahovať k pobrežiu. Tu nastáva veľká záhada vojny. Spojenecké veliteľstvo naplánovalo ústup k mestu Dunkerque, kde plánovalo evakuáciu. Nemci ich prenasledovali ale 24.mája dostali náhle rozkaz zastaviť pred mestom. Jedným dôvodom je možnosť, že Hitler chcel s Britmi uzavrieť spojenectvo. Ďalšou možnosťou je, že sa obával sily Britov a tak dal rozkaz čakať na posily. Rozkaz prekaziť evakuáciu dostala Luftwaffe. Úlohu však nesplnila a na druhý deň zostali na plážach iba zničené britské zbrane. Francúzsko kapitulovalo 22.júna 1941 v železničnom vagóne pri meste Compiegne. Tým bolo Francúzsko rozdelené na nemeckú časť a vichistichú kontrolovanú Francúzmi. Táto vláda však spolupracovala s Nemcami a preto sa Briti začali obávať, že by sa mohla mohutná francúzska námorná flotila mohla dostať do nesprávnych rúk. Preto bol vydaný príkaz aby Francúzi námorníci odovzdali svoje lode Britskému námorníctvu. Ale kapitáni na oboch stranách nedospeli k dohode a následne bolo francúzska flotila potopená.

Hitlerov 19. Júla vyhlásil, že ponúka Britom spojenectvo, tí to ale rázne odmietli. Rozhodol sa teda pre vpád na ostrovy. Operácia dostala kódové označenie Seelowe. Nikdy sa však neuskutočnila. Plánom totiž bolo najskôr Britániu zbaviť letectva a až potom nasadiť pozemné vojská. Od augusta 1940 podnikala Luftwafe neustále nálety na prístavy vojnového námorníctva a na vojnové letiská. Táto stratégia bola úspešná. Luftwafe mala o polovicu menšie straty než britské letectvo. Jedného dňa však dopadli nemecké bomby na Londýn. Winston Churchil bol pobúrený a okamžite prikázal nálet na Berlín. To však Nemcov rozčúlilo natoľko, až bol vydaný rozkaz na pravidelné bombardovanie britských miest. Táto taktika však priniesla opačný efekt: obyvatelia Británie vzdorovali ešte viac.
Navyše nemecké straty už boli neúnosné, a tak bol plán invázie odložený na neurčito. Nemecko sa totiž pripravovalo na napadnutie ZSSR.
Vojna v Stredomorí a v Severnej Afrike.
Benito Mussolini, Hitlerov spojenec, mal od začiatku svojho vládnutia v pláne podmaniť si Severnú Afriku. Talianska armáda však bola veľmi slabá aby sama porazila britské vojská v Afrike. Hitler nepovažoval Afriku dôležitú a považoval ju za druhoradú. Nerád, ale predsa poslal Mussolinimu posily. Pred bojmi o africké púšte bolo treba ovládnuť dôležité Stredomorské ostrovy. Najdôležitejšia bola Malta- základňa britského loďstva a pechoty. Nemecko ale nemalo dostatočne silné námorníctvo aby sa mohlo postaviť čelom britským lodiam. Do úvahy pripadal iba vzdušný výsadok. Ten bol prepracovaný tak bravúrne, že mnohý dnešný stratégovia hodnotia tento výsadok ako najlepšie naplánovaný para výsadok v histórii.

Malta bola dobytá a nemecké vojská vstúpili na Africké pobrežie. Pod velením Erwina Rommela sa im darilo ničiť nepriateľa. Rommelovou taktikou bolo rozostavanie 88 mm protilietadlových diel do strategických pozícií. Do týchto pozícií sa rozostavala pechota a ťažké tanky. Potom k nepriateľským pozíciám vyrazil ľahké tanky. Tie dosiahli nepriateľské línie a po krátkom boji sa stiahli. Britov tým vyprovokoval k protiútoku. Ale na nemeckých líniách už čakala pechota, tanky a delá, ktoré nepriateľa rozprášili. Briti neskôr túto taktiku odhalili a preto neskôr používal taktiku obchvatov. Rommel, prezývaný ,,Líška púšte“, postupoval až k britskej základni, mestu Tobruk. Obkľúčil ho, ale na jeseň 1941 britské vojská počas operácie ,,Crusader“ prerazili obkľúčenie a zatlačili vojská Osi až k El Agheile. Pri tejto operácii padlo 18 000 Britov a na strane Osi 24 000 vojakov. Rommel však útok zastavil a následne sám prechádza do protiútoku. Britské vojská ustupovali až k El Alameinu na Egyptských hraniciach. Tu sa obe armády zastavili a začali budovať obranné pozície. Cieľom Nemcov bolo obsadiť Alexandriu a Egypt a Rommel mal v pláne prekročiť Suez a prebiť sa až na Kaukazské ropné polia.Táto predstava nebola nereálna ale Hitler odmietol poslať posily kvôli prebiehajúcej Balkánskej operácii. Úlohou Britských vojsk bolo zatlačiť Nemcov späť a obsadiť Severnú Afriku.Počas príprav na bitku sa na čelo britskej 8. Armády dostal generál sir Bernard Montgomery. Montgomery tvrdil, že pre začiatok útoku je najlepší termín v októbri 1942.Čakal totiž na americké posily ktoré sa po Japonskom útoku na Americkú námornú základňu v Pearl Harbour, zapojili do vojny.

Večer 23. Októbra dvadsať minút pred 10. hodinou sa začala delostrelecké bombardovanie nemeckých pozízií.8. armáda sa hnala vpred a preto dal Rommel rozkaz na ústup. Po bitke mu zostalo 35 tankov a žiadne 88 mm delá. V Londýne sa na počesť spojeneckých vojsk 15.novembra 1942 rozozvučali všetky zvony. Do tej doby to bolo neprípustné: zaznieť smeli iba v prípade nemeckej invázie na ostrovy. K ukončeniu bojov prispelo i to, že týždeň pred koncom bitky sa v rámci operácie ,,Pochodeň“ vylodili v severnom Alžírsku a Maroku americké vojská. Nemci si zopakovali úspech v Afrike už iba počas ich ofenzívy v priesmyku Kasserine, kde sa im podarilo prekvapiť Američanov a niekoľko dní ich vytláčať z územia. Potom však už prišla americko-britská ofenzíva, ktorá úplne vytlačila fašistické vojská z Afriky.
12. mája 1943 kapitulovali všetky zostávajúce vojská Osi v Severnej Afrike. Po tomto víťazstve sa spojencom umožnila možnosť uskutočniť invázie na stredomorské ostrovy. Tým by sa mohla obnoviť plavba spojeneckých lodí v Stredozemnom mori. Pre spojencov bola životne dôležitá Sicília, z ktorej mohly podniknúť inváziu do Talianska. Velitelia Osi si to tiež uvedomovali a poslali na ostrov posily.
Spojencom sa však podarilo nepriateľa oklamať, aké sú ich zámery. Britská spravodajská služba koncom apríla pri španielskom pobreží veľmi šikovne nainscenovala smrť ,,majora Martina“, ktorý mal pri sebe aktovku s ,,tajnými dokumentmi“. Tieto špeciálne vyrobené dokumenty sa dostali do rúk nemeckého hlavného velenia, ktoré ich považovalo za pravé. Z dokumentov bolo jasné, že spojenci podniknú výsadok na Sardínii a druhý na polostrove Peloponéz. Na základe týchto údajov boli posilnené útvary na Peloponéze a urobili sa opatrenia na posilnenie obrany.

Výsledkom bola rozptýlenosť fašistických vojsk v Stredomorí. To boli priaznivé podmienky pre spojencov, na dobytie Sicílie. V noci na 10. júla sa začal výsadok na Sicílii. Pred Talianskou inváziou dočasná talianska vláda spojencom ohlásila, že Taliansko je ochotné kapitulovať. Nemci poslali okamžite do Talianska svoje okupačné vojská (plán Alarich). Bolo však už neskoro: spojenci zahájili 3. septembra inváziu do Kalábrie- južného Talianska. Talianska kampaň však bola pre spojencov veľmi obtiažna. Hornatá krajina ponúkala pre Nemcov vhodné miesta na obranu. Spojenci sa onedlho vylodili aj v meste Anzio. Cieľom bolo obkľúčiť ustupujúce vojská. Kvôli nerozhodnosti amerického veliteľa však Nemci zo smrteľnej pasce ušli.

Americké jednotky boli v okolí mesta bombardované obrovskou húfnicou, nimi prezývanou ,,Anička z Anzia“. Bolo to jedno železničné delo kalibru 28 cm. Neskôr bolo spojeneckým letectvom zničené. Pri ceste na sever Talianska natrafili anglo-americké jednotky na cirkevný kláštor Monte Cassino. Ten bol postavený na kopci a spojenecké veliteľstvo sa domnievalo, že slúži ako Nemecká delostrelecká pozorovateľňa. Kláštor bol teda zbombardovaný. Do jeho trosiek sa následne presunuli nemecké výsadkové jednotky. Jeho dobitie stálo spojencov veľa materiálnych škôd, ale hlavne veľa mŕtvych vojakov.

Situácia v Nemecku
Po dobití západu sa mohla nemecká vojnová mašinéria preorientovať na vpád do ZSSR. Toto ťaženie malo pre Nemcov priniesť nový životný priestor (Lebensraum) ale aj vyčistiť východ od neárijských rás. Pre židov boli už pripravené koncentračné tábory a pre Rusov pracovné tábory. Reichsfuhrer SS Himmler, v jednom zo svojich prejavov, vyhlásil: ,,Či sú iné národy šťastné alebo či skapínajú od hladu, ma zaujíma iba potiaľ, pokiaľ ich potrebujeme ako otrokov pre našu kultúru, inak ma to nezaujíma.“ Hitler praktizoval takéto čistky aj v Nemecku a ovládal vlastne všetko čo vplývalo na vedomie Nemcov. Podľa neho sa utvoril nový umelecký štýl, ktorý znázorňoval árijské rasy ako vládcov sveta. Niektorý umelci sa tiež nevyhli trestom ak sa ich umenie protivilo Hitlerovi. Hitler prehlásil: ,,Umelec, ktorý márni svoj čas pri tvorbe nepodarkov, musí byť preškolený v koncentračnom tábore.“ Ľudia si nikdy nemohli byť istí svojou bezpečnosťou. Všade totiž boli tajné jednotky SS. Sused udával suseda preto, že bol čudák alebo preto, že mal v rodine nejakú vrodenú poruchu. Mentálne a telesne postihnutý ľudia boli dávaný do ústavov, kde každý týždeň zomrelo niekoľko pacientov na údajnú neznámu chorobu. Z dobitých území boli odvážané nordické typy deti, do Nemecka kde boli prevychované. Mali totiž pomôcť v boji za rozšírenie Tretej ríše.

Plán Barbarossa
,,Ide o vykynožovací boj. Ak sa na to nebudeme takto dívať, potom hoci nepriateľa porazíme, o tridsať rokov opäť vznikne komunistické nebezpečenstvo. Vojnu nevedieme preto, aby sme nepriateľa zakonzervovali. . . Vojna sa bude výrazne odlišovať od vojny na západe. Na východe je krutosť dobrom pre budúcnosť.“ vyhlásil Hitler svojim generálom. Nemecké vojská, povzbudené z víťazstiev na západe a v Severnej Afrike sa začali v lete 1940 presúvať k Ruským hraniciam. Ich ďalším plánom bol útok na Rusko. Podľa plánu sa mal útok začať na jeseň 1940, avšak taliani, snažiaci sa dobyť Grécko, potrebovali pomoc.
Nemecké vojská sa teda vydali na pomoc svojim talianskym spolubojovníkom. Britské vojská sa vydali na pomoc Grécku kde sa vylodili ich vojská. Tu sa zopakovala scéna z Francúzska, keď sa Briti museli opäť stiahnuť. Balkánska operácia prebiehala bez komplikácií, čo opäť dokázalo silu Wehrmachtu.
Rusi si však nemohli nevšimnúť presun vojsk ku spoločným hraniciam a preto varovali Stalina pred pripravovaným útokom zo strany Nemecka. Stalin si bol vedomý toho, že vojne sa jednoducho nedá vyhnúť. Nečakal ju tak skoro. Očakával, že Hitler ešte nebude pripravený zaútočiť. Ale mýlil sa. Hitler vedel v akom stave je Červená armáda: Stalin dal popraviť obrovské množstvo vojenských veliteľov, vojaci neboli dobre zásobený, mali zastaranú techniku. Ak sa pokazila na nákladnom aute prevodovka, muselo sa čakať než sa úplne nepokazí iné auto, z ktorého následne namontovali prevodovku do druhého auta. To isté sa dialo s tankami a všetkou bojovou technikou. Nemci považovali Červenú armádu za prehnitý strom, ktorý sa po prvom údere sekerou zrúti. Zanedbali však to, aký počet vojakov je schopná povolať do svojich služieb. Preto sa často počas bojov na východnom fronte stávalo, že nemecký gulometčíci sa sťažovali, že Ruských vojakov je viac ako mali nábojov do svojich guľometov.

Po skončení operácií na Balkáne sa Nemecké vojská vrátili k Sovietskym hraniciam a čakali na deň útoku. Ten bol stanovený na 22. júna 1941.
Niekoľko hodín pred začiatkom plánu Barbarossa dostal Stalin informáciu, že nad ránom vtrhne nemecký Wehrmacht na sovietske územie. Stalin si ale nebol istý či nejde o provokáciu pre začatie vojny s Hitlerom. Vyhlásil preto stav najvyššej pohotovosti na hraniciach a vydal rozkaz nereagovať na provokácie. Mnoho vojsk na hraniciach túto informáciu však nedostalo včas: v noci 21. júna boli na Ruské územie vysadený inžinieri s rozkazom prerušiť komunikačné spojenia. O 3.15 hodine ranné ticho prerušila delostrelecká paľba, ktorá mala pechote pomôcť preraziť vpred. Útok sa podaril a sovietske vojská nechápali čo sa vlastne deje. Fašistické vojská si rýchlo prerážali cestu hlbšie na sovietske územie. Postup musel byť veľmi rýchli lebo ciele operácie Barbarossa museli byť splnené do zimy 1941. Postupujúce vojská mali vytvárať obrovské kliešte, v ktorých by boli Sovieti obkľúčený. Útočná vlna bola rozdelená na tri prúdi, ktorých cieľom bolo na severe sa spojiť s fínskymi vojskami a dobyť Leningrad. Túto úlohu mala splniť skupina armád Sever.
Skupina armád Stred mala dobyť Moskvu, a skupina armád Juh dostala za úlohu preraziť na Kaukaz a obsadiť tunajšie ropné polia. Stalin, prekvapený mohutnosťou útoku, vydal rozkaz pre všetky jednotky k okamžitým protiútokom pozdĺž celej fronty. Týmto sa situácia na fronte ešte viac zneprehľadnila.
Skupina armád Sever sa pomaly blížila k svojmu cieľu: k Leningradu. Skupina armád Stred sa tiež prebojúvala k Moskve. Pri svojom postupe dobila aj Minsk. Tu však bola na Nemcov prichystaná pasca: v domoch a veliteľských stanovištiach boli v stenách ukryté výbušniny. Tie pri svojej explózii usmrtili mnoho Nemeckých vojakov a veliteľov. Hitler sa po tomto incidente rozhodol veľké mestá obkľúčiť, a bombardovaním ich dobyť. Preto bolo o obliehaní Leningradu rozhodnuté. Obrana mesta začala 8. septembra a pokračovala až do 27. januára 1944, čiže 900 dní.

Nemecký postup sa však s blížiacou sa zimou neustále spomaľoval. Bolo to dané aj tým, že nemecká technika nebola príliš vhodná na boje na Východe. Nemecké tanky a pásové vozidlá, mali príliš úzke pásy na to aby sa mohli brodiť ruským blatom. Pokiaľ sa zapadnuté vozidlo nechalo zamrznúť bolo tam pochované až do najbližšej jari. Ruský obyvatelia tiež používali taktiku, ktorú použilo Rusko proti Napoleonovi: všetko čo mohlo pomôcť prežiť, bolo zničené. Stalin rozkázal aby boli všetky zbrojné továrne presťahované za Ural. Línia najväčšieho nemeckého postupu bola pri Leningrade, 60 km od Moskvy. Útok na Moskvu niesol kódové označenie operácia Tajfún. V pláne bolo, že skupina armád Stred obkľúči hlavné mesto z juhu a severu. Po obkľúčení sa malo začať s bombardovaním mesta. Kapitulácia Moskvy by sa neprijala ani keby ju ponúkol nepriateľ. ,,Na každého kdo sa pokúsi opustiť mesto a uniknúť cez naše postavenia, sa bude strielať a zaženie sa späť.“ Bolo povolené nechať iba úzke nekryté priechody, aby obyvateľstvo mohlo odísť do vnútorného Ruska. ,,Aj pre iné mestá musí platiť pravidlo, že ich treba dobývať delostreleckou paľbou a leteckými náletmi a obyvateľstvo prinútiť k úteku. Bolo by nezodpovedné živiť ruské obyvateľstvo na úkor Nemecka.“

Toto Hitlerovo vyhlásenie sa uvádzalo v smernici pre operáciu Tajfún. Hitler dal dokonca vytvoriť špeciálnu ženijnú jednotku, ktorá mala po dobití mesta zničiť Kremeľ. Nemeckým vojskám sa však nikdy nepodarilo prebiť sa až k hlavnému mestu. Prišla totiž zima a tá zastavila ofenzívu. Neskoršia ruská ofenzíva generála Žukova ich zatlačila späť. Pri dobíjaní Leningradu sa mali použiť obrovské železničné delá. Tie však boli na Krymskom polostrove. Tam pomáhali pri dobíjaní námornej pevnosti Sevastopol.

Po dobytí mesta mali byť okamžite presunuté na sever krajiny. Presun sa však neuskutočnil kvôli sovietskej ofenzíve. Leningrad bol teda ušetrený týchto strašných zbraní.
Skupina armád Stred sa teda musela po sovietskej ofenzíve musela z prístupových ciest do Moskvy stiahnuť. Ale bola schopná hlavné mesto dobyť. Prvoradým Hitlerovým cieľom totiž bola práve Moskva. Ale Hitler potom zmenil svoje plány preorientoval sa juh krajiny. Niektoré tankové jednotky teda boli odvelené od skupiny Stred k skupine Juh, s cieľom dobyť Stalingrad a ruské ropné polia. Bitka o Stalingrad sa blížila.
Bitka o Stalingrad
Jar 1942:v nemeckej 6. armáde prezývanej tiež premožiteľka hlavných miest, je menovaný nový vrchný veliteľ. Je ním Fridrich Wilhelm Ernst Paulus- doterajší dôstojník logistiky. Táto armáda má obsadiť sovietsky priemyselný a dopravný uzol na Volge. Je ním mesto Stalingrad. Rozhodujúcim faktorom pre dobytie mesta však nebola strategická ale hospodárska pozícia tohto mesta. Dobytím mesta by si Hitler otvoril cestu na ropné polia a mohol si splniť svoj sen: preniknúť k Perzskému zálivu a k Indickým hraniciam, kde by sa jeho vojská spojili s Japoncami. Pádom Stalingradu by sa mu tiež podarilo prerušiť zásobovaciu cestu, ktorá viedla po Volge. Tou zásobovali Američania sovietsku armádu, a tým by sovietov citeľne oslabil.

V septembri 1942 je frontová línia už nedaleko mesta. Pred vstupom nemeckej armády bolo mesto mohutne bombardované. Cieľom bombardovania bolo zničiť ruské vojská ukryté v budovách. Bol však dosiahnutý presne opačný efekt: v troskách budov sa udomácnili ruský vojaci a vybudovali si v nich obranné postavenia.
13. septembra vypukli prvé boje v meste. Nemecký postup bol spočiatku rýchli ale bližšie k Volge odpor rástol. Stlin totiž prikázal utvoriť takzvané ,,uzáverové jednotky“, ktorých úlohou bolo zabrániť ústupom vlastného vojska. Na fronte to vyzeralo tak, že počas Ruského útoku sa za útočiacimi vojskami presúvali vojská, ktoré v prípade ústupu vojakov Červenej Armády, mali na nich spustiť paľbu. Navyše Stalin hoci, bol diktátor, v oblasti stratégie vojny dal na svojich generálov. Na rozdiel od Hitlera, ktorý s postupom času prestal svojim generálom veriť a o postupe jednotiek rozhodoval sám a nepočúval rady svojich poradcov. O strategickom ústupe nechcel ani počuť a pre veliteľa, ktorý vydal rozkaz k ústupu, čakal krutý trest.
Veľké boje v meste sa odohrávali pri Mamajovej mohyle a urputne sa bojovalo o závody Červený október, Barikády a o traktorový závod.

Boli neustále bombardované a často menili svojho pána. Postup Nemcov však ustával aj kvôli neustálim nezmyselným frontálnym útokom. Rusi zase používali pri svojich útokoch stále tú istú taktiku.
Jedným z dôvodov prečo sa o mesto tak urputne bojovalo, bol aj fakt, že mesto nieslo Stalinovo meno a pre obyvateľov to bol hlavne symbol. Tento fakt dokazuje aj prejav generála Ruskej 62. armáde: ,,Za Volgu nesmieme ustúpiť! Existuje len jediná cesta, a to je tá, ktorá vedie vpred. Stalingrad musíme buď zachrániť, alebo s ním padnúť.“
Nemci na jeseň 1942 naplánovali veľkú ofenzívu. Pre jej potreby presunul Paulus niekoľko jednotiek, z armád po krídlach 6. Armády a tým ich aj neúmyselne oslabil. Ofenzíva sa začala obrovským bombardovaním, počas ktorého bolo mesto zahalené v prachu a dyme. Napriek tomu sa výrazný postup vpred neuskutočnil. Nemci neboli schopný vytlačiť Rusov z mesta. Delostrelectvo a letectvo síce už dávnejšie spravili z budov v meste trosky, pozemné vojská ale neboli schopné trosky obsadiť. Zrúcané budovy boli vhodným úkrytom pre brániacich sa Rusov. Za každou kopou trosiek mohol byť schovaný nepriateľský ostreľovač. V Stalingrade sa teda rozpútala nová vojna: vojna ostreľovačov. Odohral sa tu veľký súboj medzi ostreľovačomi, možno povedať najlepšími z oboch krajín. Vassilij Zaitzev bol postrachom nemeckých vojakov v Stalingrade. Nemecko teda vyslalo svojho najlepšieho ostrelovača. Bol ním major Kônig, riaditeľ ostreľovačskej školy v Zossene. Víťazne z tohto súboja vyšiel Vassilij Zaitsev.

Čas nemeckých ofenzív v Stalingrade a moment prevahy nemeckých síl bol nenávratne preč. V sovietskom Hlavnom stane sa rozhodlo o protiútoku v oblasti mesta. Plánovačom organizácie a jej hlavným veliteľom bol Georgi Žukov. Mal v pláne zaútočiť na krídla Paulosovej armády, kde boli nedostatočne vyzbrojené zväzy Talianov a Rumunov. Útok sa začal 19. novembra 1942. Najprv zaútočili vojská Juhozápadného a Donského frontu, ktoré prelomili obranu 3. Rumunskej armády. Na druhý deň sa do útoku zapojili aj vojská Stalingradského frontu. Tým sa podarilo prelomiť obranné pozície 4. Tankovej Nemeckej armády a 4. Rumunskej armády. Útočníkom sa podarilo tieto vojská zatlačiť do mesta. Vojská v meste boli velmi slabé a unavené vyčerpávajúcimi bojmi v meste. Nedokázali odolávať hordám sovietskych sa vojsk a preto bolo 23. novembra obkľúčenie mesta sovietskymi jednotkami ukončené. V obkľúčenom meste sa ocitlo vyše 300 000 vojakov. Nemecké velenie malo v pláne vytvoriť tankovú armádu, ktorá by sa prebila k mestu.

Hitler vopred zakázal ústup z mesta. Bola vytvorená skupina Armád ,,Don“ pod velením Mansteina. Pod jeho velenie podliehala aj Hothova tanková armáda. Ich úlohou bolo prebiť sa k 6. Armáde a vytvoriť koridor pre zásobovanie a posily. Operácia niesla názov ,,Zimná búrka“.
Útok mal však od začiatku problémy: a Mansteinovej armáde sa nepripojili niektoré sľúbené tankové jednotky. Musel teda zaútočiť bez nich. Postup bol veľmi pomalí a ťažký, ale 18. Decembra sa postupujúcim vojskám podarilo prebiť 35 až 40 km od Stalingradu. Obkľúčený vojaci počuli v diaľke zvuky boja a boli prichystané prebiť sa k armáde ,,Don“. Začali sa pripravovať na ústup a niektoré sklady so zásobami, ktoré nemohli vziať so sebou spálili aby nepadli do rúk nepriateľom. Hitler ale rozkázal, že nikto neopustí svoje pozície. Vojaci sa teda vrátili na svoje obranné postavenia a museli tam zostať bez zásob. Vojakov tým odsúdil na smrť. Armáda ,,Don“ už nebola schopná pokračovať v boji a tak musela ustúpiť. Vojaci v Stalingrade stratili aj poslednú nádej.
Nemecká Luftwafe ponúkla pomoc a Goring tvrdil, že dokáže zásobovať Stalingrad letecky. Úryvok rozhovoru Goringa s Hitlerom:
,,Goring“ spýtal sa Hitler ,,dokážete zásobovať 6. Armádu letecky?“
,,Môj vodca uisťujem vás, že to Luftwafe dokáže!“
Zeitsler s tím nesúhlasil: ,,Luftwafe to celkom isto nedokáže.“
,,Nieste tu od toho, aby ste sa k tomu vyjadroval.“ povedal naduto Goring.
,,Môj vodca“ ,spýtal sa Zeitsler a obrátil sa k Hitlerovi, ,,môžem položiť ríšskemu maršálovi otázku?“
,,Áno, môžete.“
,,Pán ríšsky maršál, viete, aký náklad bude musieť byť do Stalingradu dopravený každý deň?“
,,Neviem, ale vedia to dôstojníci v mojom štábe.“ odpovedal Goring.
,,Keď vezmeme do úvahy všetky zásoby, ktoré momentálne 6. Armáda má“ , povedal Zeitsler, ,,keď vezmeme do úvahy absolútne minimum a všetky prípadné núdzové okolnosti, bude 6. Armáda potrebovať 300 ton denne. Ale pretože sa nebude lietať každý deň, ako som osobne spoznal na fronte počas minulej zimy, znamená to, že každý letový deň sa bude musieť 6. Armáde dopraviť mnohokrát viac ako 500 ton, pokaľ má byť udržiavané to naozaj najnevyhnutnejšie minimum.“
,,To dokážem.“ Trval na svojom Goring.
,,Môj vodca“, povedal Zeitsler, ,,to je klamstvo.“
Zdá sa, že Hitler aj Goring vedeli, že je to klamstvo. Napriek tomu sa začalo letecké zásobovanie obkľúčených vojsk. Už zo začiatku bolo jasné, že dodanie potrebných zásob sa nepodarí.

Nemci museli stiahnuť väčšinu svojich dopravných lietadiel z iných bojísk aby mohli za deň prepraviť všetky zásoby.
Protivzdušná obrana okolo mesta však bola veľmi silná mnoho zásob bolo zničených ešte vo vzduchu. Presnej navigácii lietadiel bránilo tiež zlé počasie. Po obrovských stratách lietadiel bolo letecké zásobovanie čoskoro zrušené. Počas leteckého zásobovanie bola denná dávka pre vojaka 100g chleba. Po skončení zásobovania denná dávka klesla na 50g. To nemohlo stačiť ani na samotné prežitie vojska a už vôbec to nemohlo stačiť pre bojujúce vojská. Často sa stávalo, že vojaka na stráži našli mŕtveho, lebo zomrel buď od vyčerpania alebo zamrzol. 22.januára začali sovietske vojská operáciu ,,Kruh“ , ktorej cieľom bolo zničiť obkľúčené vojská. 24.januára nahlásil Paulus Hitlerovi, že kapitulácia je neodvratná: ,,Oporné body a kryty sú už len v priestore mesta, ďalšia obrana je nezmyselná. Katastrofa ja neodvratná. V

Zdroje:

www.valka.cz -