Počas celej vojny sa testovalo okolo 3 000 látok, z ktorých bolo len 38 označených za schopné použitia a asi 12 látok sa použilo vo veľkom.
Plyny použité v tejto vojne môžeme rozdeliť do 5 skupín:
látky vyvolávajúce slzenie - slzný plyn - bromobenzyl kyanid
dusivé látky poškodzujúce pľúca - chlór
otravné látky - fosgen
kýchavé bojové látky, ktoré dráždia dýchacie ústroje - difenyl chlórarzén
pľuzgierotvorné otravné látky - dichlórethyl - horčičný plyn
Pre taktické účely sa delia na:
prchavé, ktoré sa rozplynú v priebehu 10 minút
stále, ktoré zostávajú aktívne niekoľko hodín, ba až mesiacov

Do prvých troch skupín patrili plyny, ktoré sa vyrobili ako prvé a mali ľahkú výrobu. Na to, aby sa dosiahla maximálna účinnosť týchto zbraní, sa musela zaplaviť určitá oblasť vysokou koncentráciou plynu, ktorá zneškodní nepriateľov. Preto Briti pre tento účel vyvinuli granátomet Livens. Po stovkách sa zakopávali do zeme, potom sa elektricky opálili a to spôsobilo odpálenie veľkého množstva granátov. Jeho prvé použitie pri Arrase 9. apríla 19176 spôsobilo vyše 100 mŕtvych mužov a ďalších 500 mužov museli hospitalizovať. Nemci po ukoristení vzorky granátometu Livens vyvinuli jemu podobný granátomet. Keďže Nemci mali oveľa vyspelejší chemický priemysel ako ostatné bojujúce národy, vyskúšali ako prví účinok kýchavých bojových látok a pľuzgierotvorných otravných látok. Horčičný plyn, použitý 12. júla 19177 v oblasti Ypres, spôsobil početné obete na strane Britov. Boli veľké preto, lebo plyn bol pre nich neznámou látkou so slabým zápachom a minimálnym okamžitým účinkom. Vojakom po kontakte s týmto plynom, vyskočili o 12 hodín pľuzgiere, oslepli a mali poškodené pľúca. Kýchavé bojové plyny mali slabé účinky, keď bol použitý ako samostatná bojová látka.

Preto sa používal spolu s niektorými ďalšími toxickým plynom. Nebol to ozajstný plyn, ale obsahoval drobné pevné časti, ktoré dokázali preniknúť cez plynové masky nepriateľov. Účinky týchto častíc prinútili vojakov zložiť si masku, aby mohli kýchať, prípadne zvracať. Po zložení masky vdýchli toxický plyn a zomreli. Napriek tomu, že sa používal veľmi často, mal menej ako 1/3 percenta podielu na obetiach vojny. Nevýhoda tohto plynu a nielen jeho, ale aj iných, bola, že vojaci sa po prepustení z nemocnice uzdravili. Tieto primitívne plyny mali najväčší úspech v zaplavení nemocníc a evakuačných služieb, čo spôsobilo zaťaženie celého zásobovacieho systému. Ich ďalší vývoj je nám známy tým, že Liga národov vydala Ženevský protokol, ktorý odsudzoval použitie plynu a bakteriologických zbraní. Tento Protokol podpísalo 40 štátov, okrem USA, Japonska a niekoľkých štátov. Po vypuknutí 2. svetovej vojny rešpektovali tento Protokol a nepoužili žiadne plyny a iné toxické zbrane. Ale aj tak mali v zásobe nejaké zbrane, ktoré nepoužili nielen preto, že podpísali Protokol, ale i preto, lebo sa báli, že nepriateľ má oveľa hrozivejšie a účinnejšie zbrane ako oni. Nakoniec sa ukázalo, že Nemci mali niečo také pripravené. Nepoužili tieto zbrane tiež preto, lebo boli presvedčení, že Briti mali rovnaký typ zbrane ako oni a ešte preto, lebo nemali ešte vyvinutú protilátku.