Jej účinok bol ohromujúci a v tom čase sa stanovila invázia do Japonska na 1. novembra 194510. Prezident Harry S. Truman ale rozhodol, že v Japonsku miesto zhodenia bômb v jeden deň, rozdelia na viac pokusov. A tak 6. augusta 1945 zhodili jednu bombu na Hirošimu a 9. augusta na Nagasaki. V tento deň vyhlásil Sovietsky zväz Japoncom vojnu a Japonci súhlasili s kapituláciou. Sovietsky zväz vďaka svojej špionážnej sieti a rozvinutému výskumnému programu, dokázali v roku 194911 uskutočniť jadrový výbuch. Spojené štáty svoje prvenstvo opäť získalo po odpálení prvej termonukleárnej vodíkovej bomby v roku 195212. O rok neskôr Sovietsky zväz vyskúšal vlastnú vodíkovú bombu. A tak sa začali preteky v zbrojení. Jadrové zbrane sa dostali do rúk aj ďalším mocnostiam, ktoré boli ochotné investovať svoje peniaze do ich výroby. Aj po podpísaní rôznych zmlúv proti šíreniu a vyrábaniu jadrových zbraní, sa pokračuje v tom, čo podpísali, že to nebudú robiť. Oficiálnymi držiteľmi jadrových zbraní sú Veľká Británia, Spojené štáty, Francúzsko, bývalý Sovietsky zväz a Čína. Ale existujú informácie o tom, že ich vlastnia aj Izrael, Juhoafrická republika, Pakistan, India, Argentína, Alžírsko, Líbia a Irak.

3. 3 Rakety na bojisku
Koniec prvej svetovej vojny spôsobil dôsledky v rôznych oblastiach ľudského vývinu. Nielen ľudský vývin sa pohol, prípadne ostal v takom stave aký bol pred vojnou, ale pohol sa aj vývin v nových technológiách. Vedci sa zamerali na vývoj nových hnacích látok – bezdymového pušného prachu. Keďže Nemci na základe Versaillskej zmluvy nemohli ďalej vyvíjať delostrelectvo, začali v 20.rokoch robiť pokusy s raketami, o ktorých nebola ani zmienka v zmluve. V roku 1931 pracovali na silnej protilietadlovej rakete, ale nakoniec uprednostnili vývoj delostreleckej rakety. V roku 1940 vyrobili raketovú strelu Nebelwerfer s kalibrom 15 cm. Cieľ dokázala zasiahnuť pomocou salvy dymových, výbušných alebo plynových rotačných rakiet. Po prvýkrát boli použité v roku 1941 v severnej Afrike a ZSSR a spôsobila im značné, no najmä morálne škody. Týchto rakiet sa vyrobilo viacej typov. Typ s kalibrom 28 cm, ktorá bola traskavá; 32cm, ktorá bola zápalná; 21 cm, pri ktorej použili viachlavňové pojazdné odpaľovacie zriadenie, ktoré bolo použité na strely s kalibrom 15 cm. Sovietsky zväz skúmal rakety, ktoré mohli použiť ako podporné prostriedky pre delostrelectvo. Vyvinuli kaťuše BM-13, ktoré prezývali aj ako Stalinov orgán. Boli umiestnené na nákladnom aute. Strieľali 93-librové rakety s kalibrom 13 cm do vzdialenosti 82 cm.

Po prvýkrát boli použité proti Japoncom pri Mandžusku v roku 1939. Osvedčili sa najmä proti tankom. Briti v roku 1936 vyrobili protilietadlové rakety s kalibrom 2 - 3 palce. Ale armáda chcela odpaľovacie zariadenia s plným uzáverom. Bola to ale nesplniteľná požiadavka pretože turbulencia zášľahu v zatvorenom uzávere znamenala zlú stabilitu a nepresnosť odpaľovacieho zariadenia. A preto sa použitie rakiet odložilo na neurčito V roku 1939 vojnové námorníctvo pridalo do svojej výzbroje 2-palcovú raketu, ktorá vystreľovala do cesty útočiacim lietadlám lano s padákom. Pri spojeneckej invázii v Normandii v roku 1944 bola použitá 5-palcová raketa na ostreľovanie pobrežia z mora. Táto zbraň bola použitá aj pri Walcherene v októbri a novembri 1944, v bitkách v severozápadnej Európe. Američania vyvinuli rotačnú raketu s kalibrom 4,5-palca. Ich najvýznamnejšou zbraňou bola tarasnica (v angl. bazooka). Bol to dutý valec z ľahkého kovového materiálu, ktorý držal vojak na pleci. Pôvodná verzia vystreľovala 3,4 librové rotačné rakety, mala 60 mm kaliber a dostrel 4 000 metrov. Nemci po ich ukoristení vyrobili kópie podobné americkým tarasniciam. Jednu z nich nazvali Panzerschrecky (postrach tankov). Mal ale väčší kaliber-89 mm a odpaľovala 7,3 librové rakety na vzdialenosť 165 yardov. Nasledovala ju Pupchen ( bábika), ktorá bola umiestnená na ľahkom podvozku. Mala systém uzavretého uzáveru a dostrel 800 yardov.