Úvod
Motív, ktorý ma viedol k napísaniu tejto práce, bol ten, aby som zistila názor ľudí v rôznom veku, v rozsahu 15 – 60 rokov, na zbrane. Každý človek pociťuje k zbrani odpor a má z nej strach. Ale na tomto svete sa nájdu aj ľudia, ktorí milujú zbrane a veľmi radi ich používajú. Veľa krajín vyrába zbrane za účelom obrany proti nepriateľovi. Spomína sa len obrana, ale veľmoci si svojimi zbraňami chcú upevniť svoju moc a nielenže sa bránia, ale prechádzajú aj do útoku. A podľa nich je toto obrana. Na „obranu“ dokážu za veľmi krátky čas vyrobiť zbraň, ktorá sa časom dokáže zdokonaliť na takú zbraň, že dokáže zabiť niekoľko miliónov ľudí. A jej počiatočný účel použitia bola obrana pred pár tisícami ľuďmi. Až po vyvinutí ničivej zbrane vedci študovali, na akom princípe funguje a čo sa stane po jej použití. Nikdy nemysleli pred použitím zbrane na to, ako by mohla poslúžiť pre ľudstvo bez toho, aby niekoho zabila.
Cieľom mojej práce je poukázať nielen na rýchly vývoj zbraní, ale aj na to aké pocity ľudia pociťujú práve vtedy, keď počujú slovo zbraň. Chcem zistiť pomocou dotazníka aj ich názor na ne a aké sú podľa nich ich výhody a nevýhody.

Všetci poznáme ich využitie. Ich jediný účel je zabiť. V nesprávnych rukách sú veľmi nebezpečné a dokážu byť nevyspytateľné. Skúsme si položiť otázku. Ako zabránime výrobe zbraní? Asi nijak. Už sa stali súčasťou nášho života. Už si nevieme predstaviť život bez toho, aby sme ich nemali pri sebe. Budeme o nich počuť stále. Možno aj po niekoľkých tisícich rokoch budeme počuť kto a koho zabil nejakou zbraňou. Toto sa možno ešte dá tolerovať. Ale ak zabije jeden človek niekoľko tisíc ľudí len kvôli tomu, aby si získal popularitu alebo nejaké územie, tak je to kruté. Len kvôli tomu, aby mal vo vlastníctve nejakú zem, dokázal zabiť tých ľudí bez mihnutia oka. Podľa mňa je to človek bez citu a svedomia.
A preto by sme sa mali zamyslieť nad tým, či zbrane naozaj potrebujeme len na to, aby sme niečo nimi dosiahli. Veď sa to dá dosiahnuť aj inými spôsobmi a nie zabíjaním nevinných ľudí. Mali by sme si to čo najskôr uvedomiť, lebo takýmto spôsobom získavania niečoho sa rútime do záhuby.

1 PRVOTNÉ MÍĽNIKY VO VÝVOJI
Dôležitý míľnik na ceste premeny nášho ľudstva bola cieľavedomá výroba jednoduchých kamenných nástrojov, ktorú začal Homo habilis, teda človek zručný, ktorý žil pred štyrmi miliónmi rokmi až do obdobia asi pred 1,5 miliónom roka.
Homo erectus pekinensis, teda človek pekinský, dokázal udržiavať oheň, ale nedokázal ho založiť. Žil pred päťsto až štyristotisíc rokmi. Až Homo erectus, človek vzpriamený, dokázal založiť oheň sám. Z tohto vznikol ďalší míľnik, lebo ľudia sa pomocou neho naučili lepšie spracovať kameň. Už kromaňonskí ľudia zistili, že kameň, ktorý sa rozžeraví nad ohňom a pomaly vychladne, sa dá opracovať ľahšie. Takto sa zdokonaľovala výroba nástrojov, ale najmä aj zbraní pre lov zvierat a na ochranu pred nimi. Najvýznamnejšiu zmenu sociálneho správania okolo roku 7 000 pred Kristom, oproti skupinám zo staršej kamennej doby, vniesla do života vojna. Násilnosti sa vyskytovali aj predtým, ale až trvalé vlastníctvo, jeho získavanie, rozmnožovanie a obrana prispeli k rozšíreniu špecifickému vojenskému rozmýšľaniu. Zobrazovanie bojových scén sa stalo prevládajúcou témou umení.

Po prvýkrát začali zhotovovať remeselníci zbrane a ďalšie technické novinky na boj človeka s človekom. Okolo roku 3 000 pred Kristom sa začala hlboká sociálna premena sociálneho života, a to vývoj inštitúcie vládnej moci. Vtedy sa začalo obyvateľstvo rozdeľovať na chudobných a bohatých. Spôsobili to nielen majetkové rozdiely, ale aj ako v Egypte kráľa oddeľovala od ostatných ľudí zásadná, nábožensky podmienená priepasť. Bola to aj závislosť obyvateľstva od kráľa v Mezopotámii. Záplavy veľkých riek znamenali bohatstvo, ale aj nevyhnutnosť spoločnej práce, ktorá bola prirodzeným predpokladom spoločenského zriadenia. Z funkčných jednotiek rôznych špecialistov vznikla skupina kňazov, remeselníkov, obchodníkov, námedzných pracovníkov a roľníkov. Spoločnosť sa pomerne skoro začala deliť na aristokraciu, slobodných a otrokov. A tu zase prichádzajú boje o obydlie, majetok a najmä o život v spoločnosti. Po vzniku písma, jednoznačného znaku vyspelej kultúry, sa začal principiálny prerod ľudského bytia v technickom, umeleckom a náboženskom zmysle. Medzi technické novinky v neolite patril nový spôsob obrábania kameňa. Porovnávanie rôznych druhov kameňa umožnilo vznik novej techniky brúsenia a vŕtania pri výrobe ozdôb, nožov, nádob a sekier. Významný nález, ale aj ďalší náš míľnik, spracovanie kovu, sa začal využívať okolo roku 8 000 pred Kristom, ale rozšíril sa až o 2 000 rokov neskôr v Iráne. V kamennej dobe bola výroba nových nástrojov tvarovo obmedzená materiálom. Ale objav tavenia a liatia ponúkol nové tvary a formy. Okolo roku 3 000 pred Kristom v Mezopotámii už spracovanie kovu prekvitalo. Pomocou tzv. stratenej formy, hlinenej predlohy sa naučil človek vytvoriť komplikovanejšie liate tvary.

Po pridaní cínu do používanej medi vznikol bronz. Z neho sa dalo ľahšie odlievať a mohol sa spracúvať na tvrdšie predmety. S ďalším našim vývojom vznikali ďalšie nové a nové míľniky, medzi ktoré patria aj zbrane, ktoré sme najskôr používali na zabíjanie zvierat, ale s odstupom času sa vyrábali dokonalejšie, ktoré prinášali hroznú smrť pri ich nesprávnom používaní aj ľuďom.
2 PRVÁ SVETOVÁ VOJNA
2. 1 Streľba v zákopovej vojne na západnom fronte

Na západnom fronte vojna zamrzla na zákopovej vojne. Štandartná delostrelecká výzbroj nebola zvlášť užitočná, lebo jej ďaleký dosah a plochá dráha letu strely neboli na túto vojnu vhodné. Slávny nemecký zbrojár Krupp vyvinul mínomet, ktorý bol ideálny pre zákopovú vojnu. Bola to ľahká zbraň s krátkou hlavňou, ktorá strieľala guľovité granáty so stopkami na konci. Francúzska armáda našla vo svojich skladoch staré mínomety nabíjajúce sa spredu, zatiaľ čo výrobcovia zbraní začali vyvíjať nové zbrane s krátkou hlavňou. V Británii skonštruoval slávny inžinier Wilfred Stokes jednoduchú zbraň, ktorá sa skladala z trojpalcovej hlavne s hladkým vývrtom, opretej o dvojnožku, s pažbou spočívajúcou na základnej doske. Tento mínomet bol uvedený do prevádzky v auguste 19151. Stokes navrhol aj mínu, ktorá bola stabilizovaná krídelkami a štvorpalcový mínomet, ktorý mohol odpaľovať nielen ťažšie míny, ale slúžil aj na vystreľovanie plynových nábojov. Nemci vyrobili Minenwerfer („vrhač mín“), veľmi krátku ale presnú húfnicu, ktorá sa nabíjala spredu.

Každá strana vyrábala nové a nové mínomety rôznych kalibrov a mechanizmov. Naliehavá bola aj otázka rýchlopalnej zbrane, ktorá by sa vysporiadala so sústredenými útokmi pechoty. Odpoveďou bol guľomet Maxim a Vickers. Napriek tomu, že boli ťažké a potrebovali zásobu vody, sa vyrábali a používali masovo. Keďže predstavovali primeranú obranu, začali ich odľahčovať. Miesto trojnožky jej pripevnili malú dvojnožku a ramennú opierku a nazvali ich ľahkou strojovou puškou. Ďalšie vodou chladné guľomety odľahčili tak, že vodný obal nahradili perforovanou oceľovou rúrkou okolo hlavne, čím umožnili istý stupeň chladenia vzduchom. Británia zaviedla do boja Lewisov guľomet. Bola to americká konštrukcia, zostrojená v Belgicku a masovo vyrábaná v Británii. Bol chladený vzduchom a mal okrúhly bubnový zásobník na 47 nábojov. Bol pomerne ľahký, spoľahlivý a užitočný prínos pre palebnú silu pechoty.
Francúzi vyvinuli ľahký guľomet Chauchat, ale ten sa neosvedčil v boji, pretože pri každom výstrele z neho sa celá hlaveň a uzáver posúvali dozadu a dopredu a to zapríčinilo rýchle opotrebenie sa lôžka hlavne. Toto opotrebenie spôsobovalo nepresnosť a nespoľahlivosť zbrane. Napriek týmto nedostatkom sa vyrábal v desaťtisícových sériách a bol dodaný aj americkej expedičnej armáde. Browningov guľomet, vyvinutý v USA ako útočná zbraň, bol zavesený na pleci, aby sa z neho dalo strieľať za pochodu. Bol oveľa lepšou zbraňou ako Chauchat. Vďaka jeho spoľahlivosti, robustnosti a presnosti ho armáda USA používala až do 50-tych rokov. Francúzi sa obrátili na firmu Hotchkiss po svojom neúspechu s Chauchatom a tá vyrobila ľahký, vzduchom chladený variant. Tento guľomet prevzala aj britská armáda, ktorá ho používala ešte po skončení vojny.

2. 2 Tichý a smrtiaci plyn
Pretože Nemecko nepredpokladalo, že prvá svetová vojna bude veľmi dlhá, malo malú zásobu zbraní. Ale aj tak začalo koncom roku 1914 hľadať možnosti rýchlej výroby delostreleckých nábojov. Keďže výroba výbušnín sa nedala zúžiť na jeden deň, začala sa skúmať možnosť použitia nevýbušného materiálu. Popri skúmaní im napadlo použiť proti nepriateľovi škodlivé chemikálie. Prvý nápad, zameniť tesnenie za dráždivú chemikáliu, stroskotal pri jeho prvom použití v Neuve Chapelle 27. októbra 19142. Ďalší nápad bol plniť liatinové náboje xylylbromidom (slzným plynom). Profesor Haber, riaditeľ Ústavu cisára Wilhelma pre fyzikálnu chémiu v Dahleme navrhol, aby sa slzný plyn stlačil do valcov a potom by sa uvoľnil v smere vetra.

Tieto náboje boli po prvý raz použité proti ruskej armáde pri Bolimove 31. januára 19153 kde sa neosvedčili, pretože plyn v nábojoch v tuhej zime zamrzol a nedal sa použiť. Ďalší pokus o ich použitie v bitke proti Britom v Nieuporte v marci 19154 zlyhal. Tieto dva pokusy neboli ohlásené a preto verejnosť si myslí, že prvé použitie slzného plynu bolo v Yprese 22.apríla 19155. Pozdĺž 6 kilometrov frontu bolo rozmiestnených 5 730 valcov, ktoré obsahovali 168 ton chlórového plynu. Po ich odpálení vzniklo obrovské mračno plynu a to spôsobilo 8 kilometrovú trhlinu v línii nepriateľských vojsk. Keďže útočníci neboli pripravení na svoj úspech a nemali rezervy pripravené vrhnúť sa dopredu, táto trhlina bola znovu zaplnená vojskami. Po tomto útoku začali všetky bojujúce strany vyvíjať, vyrábať a doručovať útočné plyny na front.
Počas celej vojny sa testovalo okolo 3 000 látok, z ktorých bolo len 38 označených za schopné použitia a asi 12 látok sa použilo vo veľkom.
Plyny použité v tejto vojne môžeme rozdeliť do 5 skupín:
látky vyvolávajúce slzenie - slzný plyn - bromobenzyl kyanid
dusivé látky poškodzujúce pľúca - chlór
otravné látky - fosgen
kýchavé bojové látky, ktoré dráždia dýchacie ústroje - difenyl chlórarzén
pľuzgierotvorné otravné látky - dichlórethyl - horčičný plyn
Pre taktické účely sa delia na:
prchavé, ktoré sa rozplynú v priebehu 10 minút
stále, ktoré zostávajú aktívne niekoľko hodín, ba až mesiacov

Do prvých troch skupín patrili plyny, ktoré sa vyrobili ako prvé a mali ľahkú výrobu. Na to, aby sa dosiahla maximálna účinnosť týchto zbraní, sa musela zaplaviť určitá oblasť vysokou koncentráciou plynu, ktorá zneškodní nepriateľov. Preto Briti pre tento účel vyvinuli granátomet Livens. Po stovkách sa zakopávali do zeme, potom sa elektricky opálili a to spôsobilo odpálenie veľkého množstva granátov. Jeho prvé použitie pri Arrase 9. apríla 19176 spôsobilo vyše 100 mŕtvych mužov a ďalších 500 mužov museli hospitalizovať. Nemci po ukoristení vzorky granátometu Livens vyvinuli jemu podobný granátomet. Keďže Nemci mali oveľa vyspelejší chemický priemysel ako ostatné bojujúce národy, vyskúšali ako prví účinok kýchavých bojových látok a pľuzgierotvorných otravných látok. Horčičný plyn, použitý 12. júla 19177 v oblasti Ypres, spôsobil početné obete na strane Britov. Boli veľké preto, lebo plyn bol pre nich neznámou látkou so slabým zápachom a minimálnym okamžitým účinkom. Vojakom po kontakte s týmto plynom, vyskočili o 12 hodín pľuzgiere, oslepli a mali poškodené pľúca. Kýchavé bojové plyny mali slabé účinky, keď bol použitý ako samostatná bojová látka.

Preto sa používal spolu s niektorými ďalšími toxickým plynom. Nebol to ozajstný plyn, ale obsahoval drobné pevné časti, ktoré dokázali preniknúť cez plynové masky nepriateľov. Účinky týchto častíc prinútili vojakov zložiť si masku, aby mohli kýchať, prípadne zvracať. Po zložení masky vdýchli toxický plyn a zomreli. Napriek tomu, že sa používal veľmi často, mal menej ako 1/3 percenta podielu na obetiach vojny. Nevýhoda tohto plynu a nielen jeho, ale aj iných, bola, že vojaci sa po prepustení z nemocnice uzdravili. Tieto primitívne plyny mali najväčší úspech v zaplavení nemocníc a evakuačných služieb, čo spôsobilo zaťaženie celého zásobovacieho systému. Ich ďalší vývoj je nám známy tým, že Liga národov vydala Ženevský protokol, ktorý odsudzoval použitie plynu a bakteriologických zbraní. Tento Protokol podpísalo 40 štátov, okrem USA, Japonska a niekoľkých štátov. Po vypuknutí 2. svetovej vojny rešpektovali tento Protokol a nepoužili žiadne plyny a iné toxické zbrane. Ale aj tak mali v zásobe nejaké zbrane, ktoré nepoužili nielen preto, že podpísali Protokol, ale i preto, lebo sa báli, že nepriateľ má oveľa hrozivejšie a účinnejšie zbrane ako oni. Nakoniec sa ukázalo, že Nemci mali niečo také pripravené. Nepoužili tieto zbrane tiež preto, lebo boli presvedčení, že Briti mali rovnaký typ zbrane ako oni a ešte preto, lebo nemali ešte vyvinutú protilátku.
Touto krutou zbraňou bol nový útočný plyn, nazvaný nervovým plynom, ktorý útočil na nervový systém a spôsoboval takmer okamžitú smrť. Bol objavený v roku 19368 pri výskume organických fosforových insekticídov a herbicídov, vedený doktorom Gebhardom Schraderom. Pri testoch jedného z veľkého množstva insekticídov dokázali jeho silné smrtiace účinky aj na ľuďoch. Nasledoval ďalší vývoj a látka sa nazvala tabun. Pokračovali vo výskume a objavili nové látky sarin a soman. Keďže ich výroba bola komplikovaná, neopustili laboratória do konca vojny. Na základe týchto nemeckých výsledkov z mnohých výskumov začali víťazné mocnosti vytvárať nové vlastné programy s nervovými plynmi. Odvtedy je všetko, čo nejako súvisí s nervovými plynmi, prísne tajné. Ale aj napriek tomu poznáme ďalšie a dokonalejšie nervové látky. Najznámejší je objav binárnych plynov - dvoch neškodných plynov, spojením ktorých vznikne smrtiaci plyn. Tento plyn bol len príležitostne použitý najmä Talianmi proti Habešanom v roku 1937 a v konflikte medzi Japoncami a Číňanmi v rokoch 1930 - 1945. Bol použitý aj v Jemene, pravdepodobne aj v Afganistane, počas iránsko - irackej vojny a proti kurdskému civilnému obyvateľstvu v Iraku. Existuje veľa štátov, ktoré ešte nepodpísali Ženevský protokol a majú takmer všetky zdroje na výrobu mnohých útočných plynov. Celú problematiku okolo útočných plynov sledujú veľké národy, ktoré sa zriekli používať plyny v boji. Popri sledovaní cvičia aj svoje ozbrojené zložky v používaní zariadení včasného varovania, protiopatrení a protilátok.

3 Druhá svetová vojna

3. 1 Zbrane pre pechotu
Samonabíjaciu pušku, ktorú mali len niektoré armády nahradili pušky prvej svetovej vojny. Po dokončení konštrukčných prác Američania používali len tieto pušky. V Európe až Nemecko navrhlo niekoľko automatických zbraní, ktoré sa potom považovali za účinné. V roku 1943 sa na východný front dostali nové prototypy menších a ľahších pušiek, ktoré strieľajú na vzdialenosť 400 m. Prvá verzia je známa ako Machine Pistol 43, ktorá strieľala náboje po jednom alebo v dávkach. Dostala meno Sturmgewehr 44. Bola to spoľahlivá, presná a účinná zbraň. Jej výrobu brzdili viaceré problémy. Boli to najmä: nedostatok surovín na výrobu a útoky Spojencov, ktorí bombardovali výrobné závody. Preto ich dostala len časť nemeckej pechoty. Ale aj tak, tieto zbrane značne ovplyvnili vývoj pechotných zbraní v povojnovom období. Ďalšia zbraň od Nemcov bol guľomet. Vyrobili 2 rôzne typy:
1.Guľomet stredného typu, ktorý sa nabíjal pásom a bol chladený vodou. Bol umiestnený na trojnožke a používal sa na neprerušovanú obrannú streľbu.
2. Guľomet, ktorý bol ľahší a bol opakovacou útočnou strelnou zbraňou.

MG 34 bol ľahký rýchlopalný guľomet, ktorý bol výsledkom vývoja. Bol chladený vzduchom a nabíjaný pásom nábojov. Pri obrane bol umiestnený na trojnožke a pri útoku na dvojnožke. MG 42 bol zdokonaleninou MG 34.Mal systém na rýchlu výmenu hlavne, ktorý umožňoval výmenu hlavne pri zahriatí, ktoré spôsobuje rýchle opotrebenie. Spojenci jej dali meno „Spandau“. Okrem guľometu sa vo vojne používal samopal, ktorý sa stal univerzálnou zbraňou tejto vojny. Samopal je automatická zbraň určená na streľbu na kratšie vzdialenosti. Po prvýkrát bol použitý Nemcami na rozhraní rokov 1917 a 1918. Neskôr sa stotožňoval s americkým samopalom Thompson. Tento samopal bol najskôr určený na boj v zákopoch, ale v 20. rokoch bol obľúbený medzi policajtmi a gangstrami. Vojaci tieto zbrane veľmi neuznávali, ale až po ich nákupe Francúzmi a Britmi pre svoje hliadky v roku 1939 sa ukázali možnosti použitia samopalu a jeho účinky.

Nemci prerobili pôvodný samopal Bergmann na Machine Pistol 38. Do histórie sa zapísal pod názvom „Schmeisser“. Sovietsky zväz využil obsluhu samopalu vo svoj prospech. Samopaly preto mohli používať aj negramotní vojaci. V polovici vojny už celé divízie používali samopaly typu PPS41 a PPS43. Briti používali samopal Sten. Tento samopal sa objavil aj v niektorých skupinách hnutia odporu v Európe. Američania si najskôr obľúbili thompsony, ale pre ich zložitú a drahú výrobu začali vyrábať samopaly M3. Výhody oproti iným mali v tom, že za pár minút sa dal zmeniť v amerického 45 na európsky 9 mm štandard.

3. 2 Nukleárne zbrane
Na konferencii amerických fyzikov vo Washingtone padol návrh na výrobu atómovej bomby. Bol predložený prezidentovi Spojených štátov Franklinovi Rooseveltovi. Táto konferencia sa uskutočnila na základe objavu rozštiepenia atómu, ktoré viedlo k uvoľneniu veľkého množstva energie. Tento proces sa nazýva nukleárne štiepenie. Prvá riadená reťazová reakcia sa uskutočnila v Chicagu roku 1942. Aj vo Veľkej Británii prebiehali podobné výskumy. Obe krajiny uskutočňovali výskum nezávisle od seba, ale aj tak si medzi sebou neformálne vymieňali informácie, ale až v roku 1943 dostala spolupráca oficiálny charakter. Po uskutočnení prvej jadrovej reťazovej reakcie Enricom Fermim a po oficiálnej spolupráci sa začala akcia s krycím menom „Manhattan Engineer District“. Táto akcia uviedla do pohybu obrovský výskum, ktorého cieľ bol vyrobiť materiál vhodný na skonštruovanie bomby. 16. júla 19459 sa uskutočnil prvý výbuch atómovej bomby v púšti v Novom Mexiku.
Jej účinok bol ohromujúci a v tom čase sa stanovila invázia do Japonska na 1. novembra 194510. Prezident Harry S. Truman ale rozhodol, že v Japonsku miesto zhodenia bômb v jeden deň, rozdelia na viac pokusov. A tak 6. augusta 1945 zhodili jednu bombu na Hirošimu a 9. augusta na Nagasaki. V tento deň vyhlásil Sovietsky zväz Japoncom vojnu a Japonci súhlasili s kapituláciou. Sovietsky zväz vďaka svojej špionážnej sieti a rozvinutému výskumnému programu, dokázali v roku 194911 uskutočniť jadrový výbuch. Spojené štáty svoje prvenstvo opäť získalo po odpálení prvej termonukleárnej vodíkovej bomby v roku 195212. O rok neskôr Sovietsky zväz vyskúšal vlastnú vodíkovú bombu. A tak sa začali preteky v zbrojení. Jadrové zbrane sa dostali do rúk aj ďalším mocnostiam, ktoré boli ochotné investovať svoje peniaze do ich výroby. Aj po podpísaní rôznych zmlúv proti šíreniu a vyrábaniu jadrových zbraní, sa pokračuje v tom, čo podpísali, že to nebudú robiť. Oficiálnymi držiteľmi jadrových zbraní sú Veľká Británia, Spojené štáty, Francúzsko, bývalý Sovietsky zväz a Čína. Ale existujú informácie o tom, že ich vlastnia aj Izrael, Juhoafrická republika, Pakistan, India, Argentína, Alžírsko, Líbia a Irak.

3. 3 Rakety na bojisku
Koniec prvej svetovej vojny spôsobil dôsledky v rôznych oblastiach ľudského vývinu. Nielen ľudský vývin sa pohol, prípadne ostal v takom stave aký bol pred vojnou, ale pohol sa aj vývin v nových technológiách. Vedci sa zamerali na vývoj nových hnacích látok – bezdymového pušného prachu. Keďže Nemci na základe Versaillskej zmluvy nemohli ďalej vyvíjať delostrelectvo, začali v 20.rokoch robiť pokusy s raketami, o ktorých nebola ani zmienka v zmluve. V roku 1931 pracovali na silnej protilietadlovej rakete, ale nakoniec uprednostnili vývoj delostreleckej rakety. V roku 1940 vyrobili raketovú strelu Nebelwerfer s kalibrom 15 cm. Cieľ dokázala zasiahnuť pomocou salvy dymových, výbušných alebo plynových rotačných rakiet. Po prvýkrát boli použité v roku 1941 v severnej Afrike a ZSSR a spôsobila im značné, no najmä morálne škody. Týchto rakiet sa vyrobilo viacej typov. Typ s kalibrom 28 cm, ktorá bola traskavá; 32cm, ktorá bola zápalná; 21 cm, pri ktorej použili viachlavňové pojazdné odpaľovacie zriadenie, ktoré bolo použité na strely s kalibrom 15 cm. Sovietsky zväz skúmal rakety, ktoré mohli použiť ako podporné prostriedky pre delostrelectvo. Vyvinuli kaťuše BM-13, ktoré prezývali aj ako Stalinov orgán. Boli umiestnené na nákladnom aute. Strieľali 93-librové rakety s kalibrom 13 cm do vzdialenosti 82 cm.

Po prvýkrát boli použité proti Japoncom pri Mandžusku v roku 1939. Osvedčili sa najmä proti tankom. Briti v roku 1936 vyrobili protilietadlové rakety s kalibrom 2 - 3 palce. Ale armáda chcela odpaľovacie zariadenia s plným uzáverom. Bola to ale nesplniteľná požiadavka pretože turbulencia zášľahu v zatvorenom uzávere znamenala zlú stabilitu a nepresnosť odpaľovacieho zariadenia. A preto sa použitie rakiet odložilo na neurčito V roku 1939 vojnové námorníctvo pridalo do svojej výzbroje 2-palcovú raketu, ktorá vystreľovala do cesty útočiacim lietadlám lano s padákom. Pri spojeneckej invázii v Normandii v roku 1944 bola použitá 5-palcová raketa na ostreľovanie pobrežia z mora. Táto zbraň bola použitá aj pri Walcherene v októbri a novembri 1944, v bitkách v severozápadnej Európe. Američania vyvinuli rotačnú raketu s kalibrom 4,5-palca. Ich najvýznamnejšou zbraňou bola tarasnica (v angl. bazooka). Bol to dutý valec z ľahkého kovového materiálu, ktorý držal vojak na pleci. Pôvodná verzia vystreľovala 3,4 librové rotačné rakety, mala 60 mm kaliber a dostrel 4 000 metrov. Nemci po ich ukoristení vyrobili kópie podobné americkým tarasniciam. Jednu z nich nazvali Panzerschrecky (postrach tankov). Mal ale väčší kaliber-89 mm a odpaľovala 7,3 librové rakety na vzdialenosť 165 yardov. Nasledovala ju Pupchen ( bábika), ktorá bola umiestnená na ľahkom podvozku. Mala systém uzavretého uzáveru a dostrel 800 yardov.
4 Súčasnosť
4. 1 Taktické strely

Týmito strelami môžeme nazývať raketové strely, ktoré sú používané priamo v boji. Majú krátky dolet a malé hlavice. Británia vyvinula „Weary Willies“. Boli to lietajúce pevnosti B-17, ktoré boli naložené výbušninami. Posádka vyskočila lietadla a to bolo ďalej riadené automatickým pilotom na Nemecko. Po tom, ako niekoľkokrát lietadlo vybuchlo skôr, ako stihla vyskočiť z neho, Briti od tohto projektu odstúpili. Japonci v ňom ale pokračovali v vyvinuli oddiel pilotovaných bômb kamikadze. Prvá skutočná taktická strela bola vyrobená Nemcami a dostala názov Rheinbote. Bola to deväťdesiatlibrová hlavica s doletom 137 míľ. Sovietsky zväz vyvinul svoju prvá taktickú strelu na začiatku 50-tych rokov. V NATO ju prezývali Frog (Free-flying Rocket Over Groung – neriadená raketa lietajúca nad zemou). Bola umiestnená na tankovom podvozku a jej dostrel bol 20 míľ, ale po zdokonalení sa jej hmotnosť ustálila na 2,5 tonách a jej dolet sa zdvojnásobil. Nasledovali ich rakety Scud. Scud-A lietali na tekuté palivo mali rádiovo riadené prerušovanie dodávky paliva.

Dokázala vyviesť nukleárne alebo konvenčné hlavice do vzdialenosti 90 míľ. Táto raketa sa objavila v roku 1962. Boli umiestňované na osemkolesový podvozok, ktorý slúžil aj ako odpaľovacie zariadenie. Scudy boli hlavnou irackou zbraňou počas krízy v perzskom zálive. Boli nahradené Scaleboardmi a ich pohonom bolo kvapalné palivo a ich dolet bol 560 míľ. Frog-7 bol nahradený raketami SS-21 „Spidert“, ktoré boli poháňané tuhou pohonnou látkou a s doletom 75 míľ. Američania vyrobili rakety Corporal. Lietali na kvapalný pohon, mali navádzací systém a niesli nukleárne alebo konvenčné hlavice do vzdialenosti 90 míľ. Tieto rakety boli nahradené raketami „Sergeant“, ktoré boli kratšie, objemnejšie, pohon bol na tuhé palivo a boli oveľa pohotovejšie. Pomerne rýchlo vyvinuli aj lacnejšiu raketu „Honest John“. Bola to jednoduchá neriadená raketa, ktorá bola umiestnená na šesťkolesovom vozidle.

Dostrel nukleárnych alebo konvenčných hlavíc bol okolo 25 míľ a dostala sa aj do výzbroje niektorých štátov združených v NATO. V súčasnosti sú už nahradené raketami Lance s inerciálnym riadením. Dolet hlavice je 80 míľ. Francúzsko disponuje s taktickými strelami. Nimi sú „Pluton“, ktorého hlavice dosahuje silu 25 kiloton a dolet 80 míľ. V súčasnosti je nahrádzaná strelou „Hadges“, ktorej hlavica zasiahne cieľ do vzdialenosti 220 míľ. Taktickými strelami disponuje aj Taiwan a Egypt. Ľahké bojové raketové systémy, ktoré dosahujú dolet 15 – 25 míľ, majú vo svojej výzbroji Argentína, Brazília, Čína, Egypt, Izrael, Taliansko, Japonsko, Juhoafrická republika a Španielsko. Neriadený raketový systém – americký MLRS (Multiple Launch Rocket System – rakety s kombinovaným odpaľovacím systémom) majú armády Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska. Je schopný odpáliť rakety na tuhé palivo na vzdialenosť 18 míľ. Náplň hlavíc je z dvojúčelových protipechotných a protitankových mín. Tieto míny sa uvoľnia z hlavice v momente, keď budú nad cieľom.
4. 2 Strategické strely

Významná schopnosť strategických striel je obletenie celej zemegule. Dokázala zasiahnuť cieľ vzdialený na 10 000 míľ s presnosťou na niekoľko centimetrov. Prvé strely vyvinuli Nemci. Boli to FZG-76, ktoré boli použité proti Británii a ďalším krajinám v rokoch 1944 – 1945. Sovietsky zväz v roku 1960 vyrobil svoje prvé strely SS-4. Mali nukleárne hlavice o sile 1 megatony, ktoré doleteli do vzdialenosti 1 120 míľ. SS-6 boli v NATO označované ako „Sapwood“. Bola to strela s termonukleárnou hlavicou so silou 5 megaton a s doletom 6 000 míľ.

Väčšinou sa ale používala ako nosná raketa. Dopravovala telesá na obežnú dráhu Zeme. Boli to napríklad Sputnik 1 a aj kozmickú loď s Jurim Gagarinom. V ich výzbroji sa objavil aj rad medzikontinentálnych balistických striel. Najničivejšími strelami boli SS-18 s hmotnosťou 110 ton. Boli hnané 2 raketami na tekuté palivo. Niesli rôzne typy hlavíc a aj 25 megatonovú termonukleárnu bombu do vzdialenosti 10 000 míľ. Američania do rúk armády dali medzikontinentálnu balistickú strelu Snark v roku 1957. Svojimi krídlami pripomínali lietadlo, ale štartovali ako rakety a boli poháňané tryskovými motormi. Boli vybavené inerciálnym navádzacím systémom a niesli hlavice o sile päť megaton a ich dolet bol okolo 6 000 míľ.

Ďalšia ich raketa Jupiter je označovaná ako balistická strela stredného doletu. Jej dolet neprevyšoval 1 800 míľ. Rakety Thor s rovnakým doletom boli do roku 1965 rozmiestnené na amerických vojenských základniach vo Veľkej Británii. Medzi medzikontinentálne balistické strely sa zaraďovala raketa Atlas, ktorá vážila 115 ton, merala 75 stôp a jej dolet bol 12 000 míľ. Strela Minuteman patrila do skupiny striel na tuhé palivo. Jej nukleárna hlavica o sile dvoch megaton mala dolet 8 000 míľ. Patrí sem aj najnovšia strela Peacekeeper, ktorá do vzdialenosti 5 000 míľ nesie kombinovanú hlavicu. Briti vyvinuli v roku 1955 medzikontinentálnu balistickú strelu Blue Streak, ktorá vážila spolu s nukleárnou hlavicou 90 ton. Od roku 1960 sa spoliehala len na strely vyvinuté a vyrobené v Amerike. Francúzsko vyvinulo strely SSBS (Sol-Sol Ballistique-Strategique), ktoré na vzdialenosť 2 000 míľ donesie hlavicu o sile 150 kiloton.

4. 3 Strely zahýbajúce za roh
Prvou takouto strelou bola „Stand-off Bomb (bomba bez dozoru). Vznik tejto bomby umožnilo problém preniknutia cez sovietsku protivzdušnú obranu. Lietadlo prepraví bombu do blízkosti cieľa a vypustí ju. Tieto bomby sú príliš malé nato, aby ich zachytil radar a príliš rýchle nato, aby sa dali zamerať. Prvou skutočnou strelou s plochou dráhou letu bol americký „Rascal“. Objavila sa v roku 1957, bola poháňaná tekutým palivom a na cieľ bola navádzaná inerciálnym systémom. Jej rýchlosť dosahovala Mach 1,6 a mala 3 hlavice, z toho 2 nukleárne. Bol nahradený strelou „Hound Dog“ skonštruovanú pre bombardér B-52. Bola o 1/3 ľahšia, ale mohla niesť oveľa silnejšie nukleárne hlavice.
Bola to prvá riadená strela so systémom navádzania TERCOM (umožňujúci kopírovať terén), vďaka ktorému v prípade potreba mohla upravovať svoj let, aby sa zachoval jej vopred stanovený smer dráhy. Dosahovala rýchlosť Mach 2. Sovietsky zväz vyrobil v roku 1957 strelu „Kennel“. Pripomínala malé lietadlo a pomocou automatického pilota bola udržiavaná v správnom smere. Nahradili ich strely typu „Kingfish“ s plnoinerčným navádzaním. Do výzbroje sa dostali aj AS-13 s doletom 500 míľ a s rýchlosťou Mach 3,5 a AS-15 s doletom 1860 míľ, ktoré niesli jadrovú nálož v sile 200 kiloton. Američania chceli vyvinúť strely, ktoré boli dostatočne malé, aby sa dali umiestniť pod stíhacie lietadlá. Boli to typy „SRAM“ (Short-Range Attak Missile - strela s krátkym doletom), ktoré boli súčasťou výzbroje bombardéra B-52. Používala sa od roku 1972, má inerčné navádzanie, jej dolet dosahuje 105 míľ pri rýchlosti Mach 3 a niesla nálož o sile 200 kiloton. Ešte stále sa používa, ale uvažuje sa o jej nahradení novým modelom. Američania ešte vyvinuli strely typov SCAD (Sulsonic Cuise Armed Decoy), ALCM (Air Launched) a „Tomahawk“, ktoré boli použité v roku 1991 počas vojny proti Iraku.

5 Výskum
5.1 Metodika práce
Teoretickú časť mojej práce som čerpala z literatúry, ktorá je uvedená na konci. Svoj výskum som vykonávala pomocou dotazníkov. Sú rozšírenou formou získavania poznatkov. Otvorenými otázkami som zisťovala názor respondentov na zbrane. Na začiatku dotazníku mali doplniť dva údaje o sebe: pohlavie a vek. Týmto som chcela zistiť názory rôznych vekových kategórií na zbrane. V dotazníku som položila 3 otázky, na ktoré mi potom odpovedali:
1.Čo si myslíte o zbraniach?
2.Aké pocity vo Vás vzbudí slovo zbraň?
3.Aké sú podľa Vás výhody a nevýhody zbraní?

5. 2 Analýza dotazníkov
Otázky som položila študentom (mladšia generácia) a profesorom (staršia generácia) Obchodnej akadémie v Prievidzi. Týmto som chcela zistiť názor rôznych vekových skupín na zbrane, ktoré sú hrozbou a skazou ľudstva. Na každú otázku mi respondenti napísali vlastný názor. V niektorých dotazníkoch sa niečo zhodovalo, ale vo väčšine prípadov sa názory odlišovali. Na prvú otázku, ktorá znela „Čo si myslíte o zbraniach?“ odpovedali veľmi zaujímavo. Skoro nikdy sa odpovede nezhodovali, ale veľmi často sa v nich objavovali slová, ktoré vyjadrovali ich použitie. Písali, že sú nebezpečné a zlé a najskôr slúžili na obranu pred útokom zvierat. Až potom sa zistilo, že sa dajú použiť aj proti ľuďom. Väčšinou respondenti zbrane neuznávajú na zabitie, ale len na športové účely. V tomto sa dotazníky mladšej a staršej generácie veľmi neodlišovali.
Odlišnosti boli v tom, že mladšia generácia respondentov si dokázala uvedomiť, na čo sa zbrane väčšinou používajú. Viac píšu o tom, že všetko čo robia zbrane, robia aj ľudia a že sú za to zodpovední. Píšu aj to, že zbrane sú odrazom vývoja ľudskej spoločnosti. Veľmi ma prekvapilo, že v dvoch dotazníkoch som objavila aj názor na to, že zbrane sú tá najlepšia vec, ktorú sme kedy vymysleli. Citujem z jedného dotazníka: „Zbraň je niečo krásneho, nežného a mali by sme si ich vážiť a neodsudzovať ich minulosť.“ Je to zaujímavá odpoveď. Ale ja k tomu len dodám, že všetko je založené na minulosti a všetko sa od nej odvíja. A preto je taká dôležitá.

Na ďalšiu otázku „Aké pocity vo Vás vzbudí slovo zbraň?“ som dostala odpovede, ktoré boli skôr negatívne ako pozitívne. V každom odpovedajúcom respondentovi vyvoláva pocity strachu. Majú strach z nej a z jej použitia. Boja sa toho, že zabíjajú nevinných ľudí. A boja sa, že môžu zomrieť aj oni takou smrťou, ktorá je spôsobená výstrelom zo zbrane alebo zabodnutím noža do tela. Sú pre nich veľmi desivé. Obidve generácie majú rovnaké pocity. Jediný pozitívny pocit sa spomína obrana a bezpečie. So zbraňou sa cítia bezpečne a vedia, že majú ako - takú obranu. Cítia, že v ohrození života, ju môžu použiť. Ale len v tom najnutnejšom prípade. Keď vidí, že človek, ktorý ho ohrozuje, je „zelenáč“ vo svojom povolaní, stačí mu len ukázať zbraň a on utečie. A ak neutečie, tak ju len musí použiť. Ale neviem, či by ju dokázal použiť. Máme strach nielen z toho, keď ju použije niekto proti nám, ale máme ho aj z toho, keď ju máme použiť proti niekomu. Málo respondentov odpovedalo, že v ňom nevzbudzuje žiadne pocity, lebo nemajú s nimi žiadne skúsenosti ani pozitívne ani negatívne. Ich pocity by sa zmenili vtedy, keby zažili nejaký zážitok s nimi.

Posledná otázka sa týkala výhod a nevýhod zbraní. Mladšia a staršia generácia sa vo svojich odpovediach na otázku výhod zhodli, že ich výhoda je najmä v obrane, ale závisí to od situácie. Ak ide človek do útoku, už to nie je obrana. Ale zase závisí od toho, prečo prechádzajú z obrany do útoku. Objavila sa aj ďalšia výhoda. Je to ich použitie v športe a v zábavných parkoch na strelnici. Tu sú najpoužívanejšie zbrane ako vzduchovky a zbrane na streľbu do terčov. Otázka nevýhod je viac rozobraná, lebo je ich viac a poznáme ich lepšie ako výhody. O nevýhodách sa viac hovorí v masmédiách. Nikde by sme nepočuli, že zbrane sme použili na obranu. Počujeme len také správy ako, že zbrane boli použité proti protestantom a niektorí boli zabití a niekoľko ich bolo vážne zranených.
Takéto správy a im podobné sú už súčasťou nášho života. Medzi tieto nevýhody patrí najmä zneužitie zbrane. Skoro všetci mi napísali túto nevýhodu. Zbraň bola zneužitá už pri výrobe. Aj skôr. Jej prvé zneužitie nastalo už v hlave nejakého vedca, ktorý potom nakreslil je nákresy, z ktorých vznikol prvý prototyp, ktorý sa vyskúšal na nevinných ľuďoch. Medzi ďalšie najspomínanejšie nevýhody patria aj zabíjanie ľudí a ohrozenie života. Táto je už u zbraní známa. K zbraniam patrí aj smrť nevinných ľudí, ktorí sú nepriamo zainteresovaní do bojov. Aj v niektorých dotazníkoch sa objavili zaujímavé odpovede. Citujem z prvého dotazníka: „Ako som povedal, zbrane slúžia ľuďom, ale aj proti nim a zbraň ako taká nemôže mať výhodu či nevýhodu, pretože bez pričinenia ľudí by bola „nefunkčná"!"
Citácia z druhého dotazníka: „V zbraniach nevidím žiadne výhody a pozitíva. Určite ľudstvo nepotrebuje zbrane k svojmu prežitiu. Zbrane sú nástrojom násilia."
Najzaujímavejšia odpoveď bola takáto: „Výhod je veľa, napríklad Stegr Aug - je ľahká, dizajnovo jedna z najmodernejších pušiek, rýchla kadencia a moderná optika.. No niektoré zbrane majú aj dosť nevýhod - hlavne veľkosť, hmotnosť a zlá manipulácia." Táto odpoveď je veľmi zaujímavá a takto vidíme, že mladí ľudia majú obšírne vedomosti o zbraniach vďaka hrám, v ktorých sa vyskytujú zbrane. Týmto spôsobom sa mladí ľudia dostávajú k informáciám, ktoré im môžu byť užitočné len v niektorých situáciách. Možno len tak v nejakej hre. Záver

Zbrane nás sprevádzajú už od počiatku vzniku života na Zemi. Najskôr slúžili ako nástroj na lov zvierat a ochrany pôdy pred druhými kmeňmi. S rýchlym vývojom elektroniky a priemyslu, najmä v 20. storočí, postúpilo aj použitie zbraní na ten najvyšší stupeň využitia – na zabíjanie ľudí. Tento stupeň sa dosiahol závratnou rýchlosťou. Každý z nás pozná aspoň jednu zbraň. Z tých najjednoduchších je nôž, dýka alebo ručné zbrane. V dnešnej dobe nájdeme aj voľne dostupné zbrane, ktoré si môžeme kúpiť na internete alebo na čiernom trhu. O týchto náhodných obchodoch sa môžeme dozvedieť z rôznych masmédií. Ide väčšinou o prerušené transakcie medzi ponúkateľom zbrane a kupujúcim. Ale tieto úspešne prepady políciou dosahujú malé percento z veľkého množstva obchodov so zbraňami. A tak môžeme vidieť ľudí, ktorí majú vo vrecku, vo vaku, prípadne za opaskom zbraň. Môžeme sa cítiť bezpečne v takomto svete? Na túto otázku odpovie väčšina ľudí rôzneho pohlavia, veku, rasy a vierovyznania záporne.
A keby sme sa spýtali ľudí so zbraňou, na čo ju majú, odpovedia nám, že ju majú na obranu. Ale nie všetci by ju vedeli použiť. A prečo? Lebo majú strach. Nedokázali by stlačiť spúšť na pištoli alebo zabodnúť nôž do človeka. Boja sa toho, čo bude potom, keď ho zabijú. Boja sa následkov, ktoré prídu po tom, ako je guľka alebo nôž v tele. Tieto výčitky majú skoro všetci ľudia. Ale niektorí to nedávajú na sebe spoznať. Len ľudia, ktorí nemajú svedomie, sa dokážu vyrovnať so svojím činom a neprenasleduje ich výraz umierajúceho človeka vo sne. Nanešťastie môžu byť aj takí, ktorí sa dokážu k tomu činu priznať a byť na to aj hrdí. Takýchto ľudí je medzi nami veľa. Môžeme ich poznať z rôznych masmédií alebo si o nich ľudia šuškajú rôzne príbehy. A čo ich k tomu viedlo? Je veľa dôvodov na zabitie. Môže to byť túžba po moci alebo zabíjajú len tak pre zábavu.

Náš svet je už preplnený tisíckami zbraní, ktoré sú dostupné voľne verejnosti. Ale nie vo všetkých prípadoch vieme, čo ich viedlo k tomu, aby spáchali ten hrozný čin, ktorý je porušením zákona. A to nielen ľudského ale aj Božieho. Bolo tomu tak v minulosti, je tomu tak teraz a bude tomu tak aj v budúcnosti. Zbrane spôsobujú utrpenie, žiaľ, bolesť, šialenstvo, smrť a túžbu po moci.
Môj výskum bol pre mňa veľmi zaujímavý a poučný. Vďaka nemu som získala nové informácie o zbraniach a dozvedela som sa názory niektorých ľudí na zbrane. Môj cieľ práce, zistiť názor ľudí na zbrane a poukázať na rýchly vývoj zbraní, som splnila. Dúfam, že moja práca niekomu poslúži na to, aby niekto niečo urobil proti tomu, aby zabránil rýchlemu šíreniu zbraní do sveta. Keby sa tomu tak stalo, možno by sme niečo dosiahli. Aj keby každý spravil len malý krôčik, tak by sme možno niečo dokázali. Ale možno sa nič nestane, lebo skoro každému je jedno, čo sa okolo neho deje. Nikto nezasiahne proti zbraniam, lebo si myslí, že on sám nič nezmôže. Ale keby sme sa spojili dohromady, tak by to malo účinok. Záleží len na nás.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Zbrane a ich vývoj