Závesné nádrže vo vnútri trupu obsahovali 3964 kg etanolu a 4983 kg kvapalného kyslíku, toto množstvo zaručovalo dobu chodu v rozmedzí 68-70 s. hmotnosť prázdnej rakety bola 3986 kg. Raketa bola riadená vloženým programom, ktorý pôsobil na gyroskopický horizont. Podľa tohto programu raketa postupne zaujímala požadovaný sklon. Druhý prístroj gyrovertikant slúžil na stabilizáciu kurzu a priečneho sklonu. Integrátor osových zrýchlení plynulo zaisťoval okamžitú rýchlosť rakety a pri dosiahnutí programovanej hodnoty zastavil ďalšiu činnosť raketového motoru. Po ukončení funkcie raketových motorov sa raketa pohybovala po balistickej dráhe. Autonómny systém použitý v rakete V 2 nebolo možné rušiť. Vlastnými ovládacími orgánmi boli plynové grafitové kormidlá, pri väčších rýchlostiach sa používali aj aerodynamické kormidlá na stabilizačných plochách, ktoré mali rozpätie 3,56 m. Základným materiálom pre výrobu rakety a motora bola prevažne oceľ a oceľové plechy.

Vývoj, skúšku a výroba

Nemecká kolmo štartujúca raketa V 2 mala pôvodné označenie A 4 ( aggregat Nr. 4 ) a až neskôr získala pomenovanie zbraň odplaty ( vergeltungswaffe ) s poradovým číslom 2, teda V 2. Prvou zbraňou odplaty bola bezpilotná lietadlová strela V 1, vystreľovaná zo šikmej odpaľovacej rampy. Prvý štart sa uskutočnil 18. marca 1942 a bol neúspešný. Až štvrtý pokus sa skončil úspešne. Konal sa 3. októbra toho istého roku a raketa pri ňom doletela do vzdialenosti 192 km z odchýlkou len 4 km. Od tohto dátumu prebiehali letové skúšky so stále sa zlepšujúcimi výsledkami a stále sa zväčšujúcou pravdepodobnosťou spoľahlivej funkcie. Od 9 júna 1943 bolo uskutočnených 31 letových experimentov. Rozhodnutie o zavedení rakety V 2 do sériovej výroby padlo už 26 mája 1943, ešte pred porovnávacou streľbou s konkurenčným prostriedkom letectva – lietadlovou strelou Fi 103. Zatiaľ čo dva roky pred týmto dátumom záujem u vedúcich predstaviteľov tretej ríše o vývoj diaľkovej rakety poklesol do tej miery, že sa uvažovalo o zrušení armádneho výskumného ústavu v Peenemüde. Po katastrofách v Stalingrade a pri Kursku a pod dojmom stále sa stupňujúcich náletov zo strany americko-aglických vojsk na nemecké územie, boli do výroby dané dva prostriedky, ktorých vývoj nebol zďaleka dokončený. Svedčí o tom aj 60 000 zmien vo výrobe, ktoré sa uskutočnili v priebehu jedného roka. Operačné použitie už o 11 mesiacov po jej prvom úspešnom štarte možno považovať za pozoruhodné. Pokusné streľby prebiehaliv armádnom výskumnom ústave na ostrove Usedom pri malej rybárskej dedinke Peenemünde a neunikli pozornosti spojencov.